D209

1982, 8. červenec, Praha. – Analýza zákonných norem a jejich interpretace československými soudy při procesech proti obviněným z tzv. maření státního dozoru nad církvemi, zaslaná Federálnímu shromáždění ČSSR, Nejvyššímu soudu ČSSR, místopředsedovi vlády ČSSR a řediteli Státního úřadu pro věci církevní. (Dokument č. 23/82)^{E1Omylem byl dokument číslován jako dokument Charty č. 22/82; s označením č. 22/82 byl publikován i v Informacích o Chartě 77 a v Listech. Dokument č. 22/82 byl vydán 21. 6. 1982 (viz D206).}

[…]^{E2Na předloze je vpravo nahoře otisk prezentačního razítka sekretariátu pro věci církevní Úřadu předsednictva vlády ČSSR. „Došlo dne 12. 7. 1982, čj. 319/82. 00č.“}

K užívání § 178 trestního zákona v československé právní praxi

Charta 77 vydala dne 10. března 1982 jako svůj dokument č. 11/82^{E3Viz D196 (10. 3. 1982).} protest proti porušování zákonů v oblasti náboženského života. Od té doby projednaly československé soudy další případy (např. 30. 3. 1982 případ Radima Hložánky, 7. 4. 1982 případ Josefa Bárty a Ladislava Trojana^{E4Radim Hložánka byl odsouzen Okresním soudem v Litoměřicích k 20 měsícům vězení. Sdělení VONS č. 306 in: Informace o Chartě 77, roč. 5, č. 6 (červen 1982), s. 11. Františkáni J. Bárta a L. Trojan byli odsouzeni Okresním soudem v Liberci za maření dozoru státu nad církvemi za to, že vykonávali bez státního souhlasu duchovenské úkony. J. Bárta dostal trest 18 měsíců ztráty svobody nepodmíněně; 21. 7. 1982 mu Krajský soud v Ústí nad L. trest snížil na 12 měsíců. Trest už nenastoupil, 9. 12. 1982 zemřel. Propuštění J. Bárty žádal rakouský prezident Kirchschläger, západoněmecký ministr zahraničí Genscher ad. L. Trojan byl odsouzen k 10 měsícům podmíněně. Viz též Sdělení VONS č. 301, tamtéž, roč. 5, č. 5 (květen 1982), s. 10.}), při nichž postupovaly opět podle takové interpretace § 10 zákona č. 218/1949 Sb. (týkajícího se hospodářského dozoru státu nad církvemi), která umožnila použití § 178 trestního zákona. Tato interpretace je v rozporu s československou ústavou a jinými platnými československými zákony. Mluvčí Charty 77 obdrželi rozbor ustanovení příslušných zákonných norem a jejich realizace v ČSSR a postupují ho kompetentním orgánům.^{E5Právní rozbor § 178 trestního zákona zřejmě zaslali mluvčí Charty 77 již koncem dubna 1982 prezidentu Husákovi, místopředsedovi vlády Lúčanovi a řediteli SÚC K. Hrůzovi, což vyplývá z dopisu datovaného 30. 4. 1982, který uveřejnily Informace o Chartě 77: „Mluvčí Charty obdrželi právní rozbor § 178 trestního zákona (maření dozoru státu nad církvemi a náboženskými společnostmi), který doplňuje a právně osvětluje nevyřešené a dosud přehlížené problémy nastíněné v dopise mluvčích Charty 77 o pronásledování církví ze dne 10. 3. 1982. Vítáme tuto iniciativu a předkládáme ji kompetentním institucím jako podnět, který může přispět k nápravě dosavadní praxe.“ Informace o Chartě 77, roč. 5, č. 4 (duben 1982), s. 4–5. Právní rozbor byl však mluvčími zveřejněn až jako příloha k dokumentu z 8. července 1982.} Doufají, že mylná interpretace bude nahrazena takovou, která odpovídá duchu příslušných zákonných předloh a – to především – která není v přímém protikladu k mnoha dalším přijatým zákonným ustanovením, platným v ČSSR a týkajícím se svobody přesvědčení, vyznání a víry.

V Praze dne 8. 7. 1982^{E6Datum připsáno rukou.}

Radim Palouš, A. Marvanová, Ladislav Lis
mluvčí Charty 77

O takzvanom marení dozoru nad cirkvami^{E7Autorem tohoto právního rozboru byl dr. Ján Čarnogurský.}

Ustanovenie § 178 trestního zákona postihuje tzv. marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Hrozí trestom odňatia slobody až na dva roky tomu, kto v úmysle mariť alebo sťažovať výkon štátneho dozoru nad cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou poruší ustanovenia zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností a vykonávacie vyhlášky. Tento zákon je východiskom a kľúčom k právnemu postihu cirkví a veriacich už viac než 30 rokov. Problematika § 178 trestného zákona je vlastne problematikou zákona 218/49 Zb.

Veľavravný je rok vydania zákona – 1949 – keď sa v Československu počas „právnickej dvojročnice“ prebudovával celý právny systém na stalinských základoch. Ale zákon dobre slúži aj v období reálneho socializmu. Naproti tomu zahmlievajúce je označenie zákona – o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. V 30 ročnej praxi zákona hospodárske zabezpečenie predstavovalo plat duchovným vo výške 800–1520 Kčs brutto mesačne (mierne zvýšené až v roce 1981) a príspevok štátu na údržbu kostola, najmä ak sa duchovný, pôsobiaci v určitej farnosti, angažoval v štátom podporovanej politickej organizácii kňazov. Podstatou zákona bolo úplné podriadenie všetkej činnosti cirkví štátnemu dozoru.

V § 7 odst. 1 zákona sa uvádza, že výkon duchovenskej a podobnej činnosti v cirkvách a náboženských spoločnostiach sa viaže na štátny súhlas. Toto abstraktné vymedzenie sa v priebehu rokov internými, verejnými alebo aj neuverejnenými smernicami neustále rozširovalo významove aj osobne. Dnes si polícia (ale aj súdy) vykladajú ustanovenie tak, že zahrňuje každú teistickú komunikáciu medzi dvoma a viacerými osobami.

Okruh možných obvinených sa taktiež rozšíril. Zo znenia § 7 odst. 1 zákona 218/48 Zb. a § 16 odst. 1 vykonávacej vyhlášky číslo 219/49 Zb. by vyplývalo, že štátny súhlas potrebujú len duchovní. Oficiálny Komentár k trestnému zákonu však vyložil znenie zákona tak, že štátny súhlas na duchovenskú a podobnú činnosť potrebujú aj iné osoby, laici, nie iba duchovní. Tento rozšírený výklad zákona potom zahrňuje naozaj všetko a dáva Bezpečnosti dostatočne široký rámec na trestné stíhanie. Konkrétne prípady z posledného obdobia ilustrujú mnohorakosť výkladu pojmu „duchovenská a podobná činnosť“, ako ho aplikuje Bezpečnosť a súdy.

V trestnej veci Josef Adámek a spol. vzniesla ŠtB Brno v roce 1979 obvinenie proti niektorým obvineným pre marenie dozoru nad cirkvami na skutkovom základe, že rozširovali literatúru s náboženským obsahom medzi svojimi známymi. V roce 1980 Okresný súd v Rimavskej Sobote uznal vinu obžalovaných Labudu a Kesegovej podľa § 178 trestného zákona z dôvodu, že sa na súkromnej chate spoločne modlili v skupine asi 8 osôb a prečítali si úryvok z biblie. V roce 1981 Obvodný súd v Bratislave 2 odsúdil Güntera Mateja Rompfa pre ten istý paragraf, pretože skupine 8–12 ročných žiakov premietol diapozitívy s náboženskou tematikou a pred spoločným jedlom sa v ich prítomnosti prežehnal.^{E8J. Adámek byl spolu s J. Vlčkem a F. Líznou vzat do vazby při rozsáhlé policejní protikatolické akci v září 1979. Spolu s dalšími katolickými aktivisty (J. Krumholcem, F. Líznou, J. Odstrčilem, R. Smahelem a J. Vlčkem) a 4. listopadu 1981 souzen Okresním soudem v Olomouci. Potrestán byl zabavením všech předmětů zabavených při domovních prohlídkách. Viz též D196 (10. 3. 1982). Katolický duchovní J. Labuda a E. Kesegová byli 24. 11. 1980 odsouzeni k šesti resp. čtyřem měsícům vězení. Krajský soud v Bánské Bystrici 15. 2. 1982 rozsudky zrušil. G. M. Rompf byl držen ve vazbě od května 1981, 10. 11. 1981 byl odsouzen ke 2 rokům vězení.}

Ústava, zákony a vyhlášky uverejnené v úradných zbierkach nie sú jedinými úradnými textami upravujúcimi u nás náboženskú problematiku. Cirkevné úrady na všetkých stupňoch štátnej správy vydávajú vo svojej kompetencii rôzne cyklostylované, ale neuverejnené smernice, ktorými akože podrobnejšie rozpracúvajú ustanovenia cirkevných zákonov. V skutočnosti smernicami ďalej obmedzujú možnosť cirkevného pôsobenia podľa momentálne dosiahnutého stupňa politického tlaku na cirkve a veriacich. Na republikových úrovniach sú t. č. takými smernicami Metodické pokyny Ministerstva kultúry SSR z 28. 1. 1970 ako aj z 30. 6. 1975 a Směrnice Ministerstva kultury ČSR č. 12768/1970 ako aj z 30. 6. 1975. Podľa nich sa udelený štátny súhlas vzťahuje územne iba na výkon bohoslužieb v kostole, v ktorom duchovný vykonáva duchovnú správu, a keby chcel duchovný vykonať bohoslužbu trebárs aj súkromne vo svojom byte, potrebuje na to ďalší štátny súhlas. Na udelenie štátneho súhlasu niet právneho nároku a záleží výlučne na ľubovôli cirkevného tajomníka, či súhlas udelí alebo nie. V trestnej veci Jozef Labuda a spol. súd vypočul ako svedka aj cirkevného tajomníka pre okres Rimavská Sobota. Súd mu položil otázku, na základe čoho rozhoduje v konkrétnych prípadoch o udelení či neudelení štátneho súhlasu. Tajomník odpovedal, že aj keby obžalovaní boli požiadali o udelenie štátneho súhlasu na vykonanie pobožnosti na chate, súhlas by im nebol udelil. V trestnom spise proti Gabrielovi Povalovi na Okresnom súde v Žiline pre ten istý paragraf je založený prípis Sekretariátu pre veci cirkevné MK SSR, v ktorom Sekretariát oznamuje vyšetrovaciemu orgánu, že by nebol udelil štátny súhlas na prijímanie osôb do tzv. III. rádu karmelitánov, aj keby o udelenie súhlasu bol požiadaný. Právny poriadok štátu tvorí pyramídu. Na jej vrchole je ústava, ktorá zakotvuje základné zásady celého zákonodarstva. Pod ústavou sú zákony, pod zákonmi vládne nariadenie, pod nimi nariadenia jednotlivých ministerstiev a tak ďalej až po nariadenia miestnych národných výborov. Všetky takto usporiadané právne normy majú byť vo vzájomnom súlade. Nariadenie aj posledného národného výboru nesmie byť v rozpore s vyššími právnymi normami a v konečnom dôsledku s ústavou.

Ústavná zásada náboženskej slobody premietnutá do nižších právnych noriem a skutočného života 80. rokov v Československu vyzerá nasledovne:

Článek 32 Ústavy hovorí: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže prevádzať náboženské úkony, ak to nie je v rozpore so zákonom.“ § 7 odst. 1 zákona č. 218/49 Zb. hovorí, že duchovenskú a podobnú činnosť v cirkvách a náboženských spoločnostiach možno vykonávať len so súhlasom štátu.

§ 16 odst. 1 vládného nariadenia č. 219/49 Zb. už rozširuje požiadavku štátneho súhlasu na akúkoľvek duchovenskú činnosť (teda nie iba v cirkvách a náboženských spoločnostiach).

Smernice ministerstva kultúry udelený štátny súhlas zužujú iba na jeden kostol.

Cirkevný tajomník alebo sekretariát, majúci výlučnú právomoc na udelenie alebo neudelenie súhlasu, ak je o to požiadaný, súhlas prípadne neudělí.

Rovnako kuriózny je oficiálny výklad zákona 218/49 Zb. ohľadom mníšskych rádov. V § 14 zákona sa uvádza, že sa zrušujú dovtedajšie predpisy upravujúce právne postavenie cirkví a náboženských spoločností. Štát si toto ustanovenie vykladá tak, že ním boli zrušené mužské rehole (nevedno prečo práve mužské a nie aj ženské). Takýto výklad okrem o politickú moc nemožno oprieť o nič iné. Podľa všeobecnej právnej teórie v práve platí zásada „dovolené je všetko, čo nie je zakázané“ (Viktor Knapp: Filosofické problémy socialistického práva, Praha 1967, str. 248 a n.). Ak zákon 218/49 Zb. zrušil predchádzajúce predpisy o rádoch, nové nevytvoril. To znamená, že niet právnej normy, ktorá by zakazovala existenciu reholí a tieto by mali byť preto dovolené, samozrejme bez nároku na hospodárske zabezpečenie zo strany štátu. Pravdepodobne z takejto úvahy vychádzala Generálna prokuratúra ČSSR v roce 1968, keď na dopyt niektorých predstavených mníšskych rádov písomne oznámila, že rehole neboli zrušené žiadnym právnym predpisom a môžu vo svojej činnosti pokračovať, resp. ju obnoviť. Od roku 1968 nevyšiel v tejto otázke a predsa štátne orgány – vrátane generálnej prokuratúry – teraz znovu tvrdia, že mužské rády sú zrušené a akákoľvek aktivita v súvislosti s rádmi je marením dozoru nad cirkvami. Na ilustráciu tohto právneho názoru v roce 1981 Okresný súd v Žiline odsúdil Gabriela Povalu, pretože mal získavať rôzne osoby pre vstup do tzv. III. rádu karmelitánov, ktorý podľa cirkevného práva ani nie je reholou.

Ženské rehole štát trpí v ústavoch sociálnej starostlivosti a v niektorých nemocniciach. Zásadne nedostávajú štátny súhlas na legálne prijímanie nových členiek a iba výnimočne dostanú súhlas na nadobudnutie osobného majetku. Štát tvrdí, že rádové sestry potrebujú štátny súhlas aj na nadobudnutie napr. rodinného domu, ktorý by si chceli kúpiť z vlastných osobných prostriedkov. Táto interpretácia prakticky aj teoreticky obmedzuje ich občianskoprávnu spôsobilosť a tým aj Ústavou zabezpečenú ich občianskoprávnu rovnosť pred zákonom. Z tohto hľadiska bolo Rakúsko za vlády cisára Františka I. pokrokovejším štátom než socialistické Československo. Za jeho vlády vyšiel Všeobecný občiansky zákoník z roku 1811, ktorý zakotvil všeobecnú občianskoprávnu spôsobilosť dospelých osôb. Osobitnou kapitolou negácie práva je udeľovanie a najmä odnímanie štátneho súhlasu na výkon duchovenskej činnosti duchovným.

Podľa § 1 odst. 1 vyhlášky č. 219/49 Zb. duchovní sú zamestnancami církvi. Pastoračnú činnosť však môžu vykonávať len so súhlasom štátu a za výkon tejto činnosti im štát vypláca plat. Ak sa pozeráme na vec z laického pohľadu štátu, na výkone pastoračnej (duchovenskej) činnosti majú duchovní prinajmenšom dvojaký právom chránený záujem – realizujú ním svoje právo na prácu a poberajú jeho prostredníctvom finančné prostriedky na svoje živobytie. Odňatie štátneho súhlasu znamená pre duchovného postih v oboch uvedených záujmoch. Keď štátny orgán rozhoduje o prípadnom odňatí štátneho súhlasu, mal by sa preto riadiť zákonom č. 71/67 Zb. o správnom konaní. O odňatí súhlasu by mal rozhodnúť rozhodnutím (§ 46), ktoré by muselo obsahovať výrok, skutkové a právne odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Účastníkom takého konania by bol duchovný, ktorému sa má súhlas odobrať (§ 14, odst. 1), aj príslušný biskupský úrad a obaja by mali právo sa odvolať proti rozhodnutiu. Ak by správny orgán odvolaniu výslovne neodňal odkladný účinok, odvolanie by odkladalo odňatie súhlasu. Národné výbory, presnejšie cirkevní tajomníci a sekretariáty, zaviedli prax, že odňatie súhlasu iba oznamujú biskupskému úradu ako hotový fakt, bez skutkového odôvodnenia a bez možnosti odvolania sa. Prieklep oznámenia biskupskému úradu zasielajú ako obyčajnú listovú zásielku na vedomie dotyčnému duchovnému, taktiež bez výslovnej možnosti odvolať sa. Aj keby sa taká zásielka stratila na pošte, štátny aparát považuje súhlas dotyčnému za odňatý.

V roce 1981 rímskokatolický kňaz Josef Kordík^{E9J. Kordík byl 17. 10. 1981 Okresním soudem v Lounech odsouzen k podmíněnému trestu 1 roku vězení s odkladem na 3 roky. Viz též D196 (10. 3. 1982).}

V náväznosti na cirkevné zákony sa vytvoril systém cirkevných tajomníkov na národných výboroch od väčších miest až po kraje a národné ministerstvá kultúry. Ich právomoc voči cirkvi je takmer neobmedzená, pretože zákon alebo jeho oficiálny výklad prakticky všetky rozhodnutia v cirkevnej oblasti ponechávajú na ich uváženie. Ich právomoc údajne prevyšuje len ich korupčnosť, o ktorej sa rozprávajú legendy. Svoju činnosť zrejme chápu ako súčasť oficiálnej štátnej politiky „postupne oslobodzovať stále širší okruh ľud od vplyvu náboženských predstáv“.

Proklamovaná demokratičnosť a spojenie s ľudom nášho štátneho aparátu by sa mala prejaviť v tejto sfére tak, že by veriaci občania mali mať slovo pri obsadzovaní funkcií cirkevných tajomníkov. Pre začiatok by to slovo mohli vyslovovať hoci aj hierarchie jednotlivých cirkví a štátom podporované cirkevné organizácie. Zatiaľ je skutočnosť taká, že najmenší vplyv na obsadzovanie týchto funkcií majú veriaci občania a naopak, najväčšiu šancu na prijatie do funkcie majú uchádzači, ktorí dostatočne nahlas prejavili svoj ateizmus.

Marenie dozoru nad cirkvami koncipuje trestný zákon ako úmyselný trestný čin. Znamená to toľko, že ho môže spáchať iba páchateľ, ktorý vie, že môže spáchať tento testný. čin a zároveň ho chce spáchať (§ 4 trestného zákona). Vzhľadom na odkazovací charakter § 178 trestného zákona iba ten môže spáchať tento trestný čin, kto pozná zákon 218/49 Zb. a vykonávacie vyhlášky. Takých ľudí by nebolo v republike mnoho, veď zákon má viac než 30 rokov a niektoré vykonávacie smernice sú vydané iba interne pre cirkevných tajomníkov. Naviac, príklad stanoviska generálnej prokuratúry vo veci mníšskych reholí ukazuje, že ten istý zákon si môžu aj právnici vykladať priam protikladne. Ako potom možno očakávať poznanie cirkevných zákonov od prostých občanov, nikdy sa nezaoberajúcich s právom. Podľa striktného znenia zákona súd by mohol odsúdiť iba toho, u koho sa dokáže, že napr. vedel, že na skupinovú modlitbu a predčítanie úryvku z biblie na súkromnej chate potrebuje súhlas okresného cirkevného tajomníka a modlí sa a číta z biblie bez takého súhlasu. Aj keby sa modlenie a čítanie z Biblie (objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu) preukázalo, ale by sa nepreukázalo, že obvinený vedel, že bez štátneho súhlasu je to zakázané (subjektívna stránka), mal by ho súd oslobodiť. Za posledné desaťročie však nie je známy prípad, aby súd oslobodil obžalovaného z marenia dozoru pre nedostatok subjektívnej stránky, hoci sa niektorí bránili aj poukazom na túto okolnosť.)

Nová kapitola v právnej úprave náboženských práv občanov nastala ratifikáciou medzinárodných paktov o ľudských právach.^{E10Československo bylo signatářem Deklarace o náboženské snášenlivosti, kterou přijalo Valné shromáždění OSN v roce 1982 a v níž se státy zavazovaly chránit náboženské aktivity, např. šíření náboženské literatury, vyučování náboženství atd. V rozporu s touto deklarací byli v Československu trestně stíháni za náboženskou činnost kněží, kteří vykonávali bohoslužby bez státního souhlasu, a všichni věřící, kteří v soukromí konali společné modlitby, společné čtení Písma, půjčovali si neoficiální náboženskou literaturu. Právní zdůvodnění tohoto trestního stíhání dával zákon o státním povolení pro vykonávání náboženské činnosti pro tzv. maření dozoru státu nad církvemi podle § 178 trestního zákona..} Spisy, zv. 1, Praha 1957, str. 387).

Určitú skepsu v súvislosti s ratifikáciou paktov vyvolávala – okrem mnohých iných – okolnosť, že v oficiálnej dennej aj odbornej publicistike sa objavili články, podľa ktorých ratifikácia Paktov neznamená žiadny kvalitatívny predel v čsl. právnom poriadku, pretože všetky práva, obsiahnuté v Paktoch, sú už dávnejšie v Československu právne aj fakticky zabezpečené.

Po niekoľkých rokoch od ratifikácie sa ukazuje, že to naozaj žiadny predel nebol, pretože viaceré práva obsiahnuté v paktoch sa naďalej nedodržiavajú, medzi nimi právo na náboženskú slobodu. Pakty však otvárajú možnosť zaujímavej právnej argumentácie najmä v trestných stíhaniach pre marenie dozoru. Dokonca tak zaujímavej, že súdy ju ani nevyvracajú, ale ju radšej prechádzajú mlčením, v rozpore s § 125 trestného poriadku ukladajúcim súdu uviesť v odôvodnení rozsudku, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Pakty sú uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 120/1976. Náboženskú slobodu kvalifikovaným spôsobom vymedzuje a zabezpečuje článek 18 Paktu o občianskych a politických právach. Uvádza sa v ňom, že každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahrňuje slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním. Táto formulácia zahrňuje všetky náboženské úkony, ktoré v našich podmienkach prichádzajú do úvahy u veriacich občanov. Najmä zahrňuje všetku činnosť obžalovaných v rôznych trestných konaniach uskutočnených po ratifikácii paktov, za ktorú ich súdy odsúdili podľa § 178 trestného zákona. Formulácia § 178 odst. 1 je nepodmienečná, nevyžaduje splnenie žiadnej ďalšej podmienky pre výkon práv v článku uvedených. Nevyžaduje teda udelenie osobitného štátneho súhlasu pred ich výkonom.

Ak vychádzame z požiadavky bezrozpornosti právneho poriadku štátu, vyvstane otázka, ako možno navzájom zladiť zákon 218/ o 49 Zb. a vykonávacie predpisy, vyžadujúce štátny súhlas na výkon náboženských úkonov, s Paktom o občianskych a politických právach, ktorý štátny súhlas na ich výkon nevyžaduje. Oba boli uverejnené v Zbierke zákonov a oba naďalej platia.

Najprirodzenejším riešením, ktoré by zároveň najlepšie zodpovedalo požiadavke právnej istoty, by bol postup, na ktorý sa republika zaviazala v článku 2 odst. 2 paktu – v súlade so svojím zákonodarným postupom uskutočniť zmeny v právnom poriadku tak, aby slobody obsiahnuté v pakte boli plne právne zabezpečené. To by znamenalo zrušiť zákon 218/49 Zb. a vykonávacie predpisy alebo ich aspoň novelizovať tak, že sa z nich odstráni požiadavka štátneho súhlasu na výkon náboženských úkonov uvedených v pakte.

Avšak aj pri trvajúcej platnosti zákona 218/49 Zb. možno nájsť logický výklad, ako-tak pripúšťajúci jeho súbežnú účinnosť s paktom. Podľa tohto výkladu samotný podpis paktu vládou ČSSR treba považovať za generálny štátny súhlas na výkon všetkých náboženských práv uvedených v pakte a jednotlivo už nie je potrebné súhlas vyžadovať. Jednotlivo sa vyžaduje a udeľuje súhlas iba v prípadoch, kedy výkon práv úzko súvisí s ich hospodárskym zabezpečením, tj. prakticky pri ustanovovaní duchovných do štátom platenej pastoračnej činnosti. V týchto prípadoch by bola požiadavka osobitného štátneho súhlasu právne zlučitelná s paktom. Vo všetkých ostatných (ustanovených) prípadoch môžu veriaci vykonávať náboženské úkony volne.

Osobitnú zmienku vyžaduje ustanovenie článku 18 odst. 3 paktu. Toto ustanovenie uvádza podmienky, za ktorých možno výkon práv, uvedených v prvom odseku, obmedziť. Inými slovami – výkon práv je nepodmienečný, obmedzenie práv je podmienečné.

Článek 18 odst. 3 uvádza dve podmienky pre obmedzenie práv: Obmedzenie vyžaduje zákon, ak je to potrebné pre zachovanie verejného poriadku, bezpečnosti, zdravia, morálky alebo základných práv a slobôd iných. Obe podmienky vo svojom súhrne vytvárajú podmienku obmedzenia práv.

Ak by sa za prvú podpodmienku považoval zákon 218/49 Zb. a vykonávacie predpisy, druhá podpodmienka by bola splnená len vtedy, ak by správanie sa osôb pri výkone náboženských práv podľa článku 18 odst. 1 rušilo alternatívne verejný poriadok, bezpečnosť, zdravie alebo morálku alebo základné práva a slobody iných. Ťažko si predstaviť, že by za normálnych okolností v našich podmienkach k niečomu takému mohlo dôjsť.

Avšak ani zákon 218/49 Zb. a vykonávacie predpisy nemožno dosť dobre považovať za splnenie prvej podmienky. Článek 5 odst. 1 paktu totiž zakazuje členským štátom paktu uskutočňovať právne akty zamerané na obmedzenie práv, uznaných paktom, pod rámec daný paktom.

Z druhej podpodmienky azda zvádza k nesprávnemu výkladu pojem verejný poriadok. Verejný poriadok v zmysle medzinárodného práva nezahrňuje všetky právne normy vnútroštátneho právneho poriadku, ale len základné zásady vnútroštátneho právneho poriadku. Medzinárodné právo neochraňuje všetky kogentné ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku. (Zdeněk Kučera: Mezinárodní právo soukromé, Praha 1975, str. 88.)

Medzi základné zásady nášho právneho poriadku patrí napr. zásada vedúcej úlohy KSČ, demokratického centralizmu, monogamného manželstva a pojem verejný poriadok v našom práve vymedzuje § 36 zákona č. 97/1963 Zb. tak, že sú to zásady spoločenského a štátneho zriadenia ČSSR a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať.

Nie je preto porušením verejného poriadku v zmysle článku 18 odst. 3 paktu – ani splnením podmienky pre možnosť obmedzenia náboženských práv – ak si občan nevyžiada štátny súhlas pre ich výkon, hoci to vyžaduje zákon 218/49 Zb. a vykonávacie predpisy.

Opačný výklad pojmu verejný poriadok by bol z hladiska článku 18 odst. 3 paktu logicky neprípustný aj v tom, že by druhú podpodmienku (porušenie verejného poriadku) odvodzoval z prvej podpodmienky (zákon 218/49 Zb. a vykonávacie predpisy) a tým by obe podpodmienky redukoval na jednu, kým článek 18 odst. 3 vyžaduje existenciu dvoch samostatných podpodmienok.

Ak by sa článek 18 paktu takto dôsledne aplikoval, § 178 by sa mohol z trestného činu vypustiť, pretože by sa prakticky nedal spáchať trestný čin marenia dozoru nad cirkvami. § 178 však v trestnom zákone zostáva, Bezpečnosť podľa neho stíha a súdy odsudzujú. Zoči voči existujúcej súdnej a policajnej praxi sú úvahy vyššie uvedené iba akademickým cvičením, pretože súdy a Bezpečnosť na ne nedbajú. Podľa § 178 se judikujú politické rozsudky. Proti nim nepomôže sebalepšia právna argumentácia, proti nim pomôže iba politický tlak občanov. Najskôr za dodržiavanie existujúceho práva, potom za zrušenie samotných zákonov, ktoré slúžia ako pláštik pre terajšie rozsudky. A nakoniec za prijatie lepších zákonov.

Zdroj

• ÚSD, sb. FMV-Ch. – Strojopis, prvopis s vlastnoručními podpisy mluvčích.

Plné znění

• In: Studie, 1982, č. 83, s. 459–466
• Listy, roč. 12 (1982), č. 6, s. 25–29.

Komentáře

• Rozsudek krajského soudu nad otcem Bártou. Studie, č. 84, VI/1982, s. 611–615
• Bílá kniha ve věci Josefa Bárty. Studie, 1981, č. 78, s. 575–589
• Odsouzený otec Bárta soudí soud. Studie, 1982, č. 83, s. 467–484
• O rozsudcích nad J. Bártou, L. Trojanem, J. Dolistou, R. Hložánkou, Josefem Kordíkem, J. Labudou a E. Kesegovou, Informace o Církvi, 1982, č. 6, s. 19–25
• K aktuálním otázkám církevní politiky v naší zemi. Tamtéž, 1982, č. 10, s. 6–10
• Symposium o pronásledování církví v ČSSR 22.–24. 6. 1981 v Pasově a 10.–13. 10. 1982 ve Wildbach Kreuth, Studie, 1982, č. 80, s. 149
• Lederer, J.: Kam směřuje církevní politika strany? Národní politika, roč. 15, č. 4 (duben 1983).

E1.	Omylem byl dokument číslován jako dokument Charty č. 22/82; s označením č. 22/82 byl publikován i v Informacích o Chartě 77 a v Listech. Dokument č. 22/82 byl vydán 21. 6. 1982 (viz D206).
E2.	Na předloze je vpravo nahoře otisk prezentačního razítka sekretariátu pro věci církevní Úřadu předsednictva vlády ČSSR. „Došlo dne 12. 7. 1982, čj. 319/82. 00č.“
E3.	Viz D196 (10. 3. 1982).
E4.	Radim Hložánka byl odsouzen Okresním soudem v Litoměřicích k 20 měsícům vězení. Sdělení VONS č. 306 in: Informace o Chartě 77, roč. 5, č. 6 (červen 1982), s. 11. Františkáni J. Bárta a L. Trojan byli odsouzeni Okresním soudem v Liberci za maření dozoru státu nad církvemi za to, že vykonávali bez státního souhlasu duchovenské úkony. J. Bárta dostal trest 18 měsíců ztráty svobody nepodmíněně; 21. 7. 1982 mu Krajský soud v Ústí nad L. trest snížil na 12 měsíců. Trest už nenastoupil, 9. 12. 1982 zemřel. Propuštění J. Bárty žádal rakouský prezident Kirchschläger, západoněmecký ministr zahraničí Genscher ad. L. Trojan byl odsouzen k 10 měsícům podmíněně. Viz též Sdělení VONS č. 301, tamtéž, roč. 5, č. 5 (květen 1982), s. 10.
E5.	Právní rozbor § 178 trestního zákona zřejmě zaslali mluvčí Charty 77 již koncem dubna 1982 prezidentu Husákovi, místopředsedovi vlády Lúčanovi a řediteli SÚC K. Hrůzovi, což vyplývá z dopisu datovaného 30. 4. 1982, který uveřejnily Informace o Chartě 77: „Mluvčí Charty obdrželi právní rozbor § 178 trestního zákona (maření dozoru státu nad církvemi a náboženskými společnostmi), který doplňuje a právně osvětluje nevyřešené a dosud přehlížené problémy nastíněné v dopise mluvčích Charty 77 o pronásledování církví ze dne 10. 3. 1982. Vítáme tuto iniciativu a předkládáme ji kompetentním institucím jako podnět, který může přispět k nápravě dosavadní praxe.“ Informace o Chartě 77, roč. 5, č. 4 (duben 1982), s. 4–5. Právní rozbor byl však mluvčími zveřejněn až jako příloha k dokumentu z 8. července 1982.
E6.	Datum připsáno rukou.
E7.	Autorem tohoto právního rozboru byl dr. Ján Čarnogurský.
E8.	J. Adámek byl spolu s J. Vlčkem a F. Líznou vzat do vazby při rozsáhlé policejní protikatolické akci v září 1979. Spolu s dalšími katolickými aktivisty (J. Krumholcem, F. Líznou, J. Odstrčilem, R. Smahelem a J. Vlčkem) a 4. listopadu 1981 souzen Okresním soudem v Olomouci. Potrestán byl zabavením všech předmětů zabavených při domovních prohlídkách. Viz též D196 (10. 3. 1982). Katolický duchovní J. Labuda a E. Kesegová byli 24. 11. 1980 odsouzeni k šesti resp. čtyřem měsícům vězení. Krajský soud v Bánské Bystrici 15. 2. 1982 rozsudky zrušil. G. M. Rompf byl držen ve vazbě od května 1981, 10. 11. 1981 byl odsouzen ke 2 rokům vězení.
E9.	J. Kordík byl 17. 10. 1981 Okresním soudem v Lounech odsouzen k podmíněnému trestu 1 roku vězení s odkladem na 3 roky. Viz též D196 (10. 3. 1982).
E10.	Československo bylo signatářem Deklarace o náboženské snášenlivosti, kterou přijalo Valné shromáždění OSN v roce 1982 a v níž se státy zavazovaly chránit náboženské aktivity, např. šíření náboženské literatury, vyučování náboženství atd. V rozporu s touto deklarací byli v Československu trestně stíháni za náboženskou činnost kněží, kteří vykonávali bohoslužby bez státního souhlasu, a všichni věřící, kteří v soukromí konali společné modlitby, společné čtení Písma, půjčovali si neoficiální náboženskou literaturu. Právní zdůvodnění tohoto trestního stíhání dával zákon o státním povolení pro vykonávání náboženské činnosti pro tzv. maření dozoru státu nad církvemi podle § 178 trestního zákona..

Pole

Název	Hodnota
Řada	Dokumenty Charty 77
Den	8
Měsíc	7
Rok	1982
Zpracovaný	true
OCR	false