Za Jozefem Jablonickým (3. 1. 1933 - 7. 12. 2012)

V piatok 7. decembra v ranných hodinách zomrel slovenský historik Jozef Jablonický, bývalý riaditeľ Kabinetu politických vied Slovenskej akadémie vied, predseda slovenskej a podpredseda komisie vlády ČSFR pre analýzu historických udalostí rokov 1967-70  a dlhoročný člen správnej rady Československého dokumentačného strediska.

Patril k najvýznamnejším historikom dejín odboja, ktorého názory na Slovenské národné povstanie sa nezhodovali s tým, ako ich vykreslila oficiálna historiografia prednovembrového režimu a preto mal zákaz publikovania. O to viac si to vynahradil v samizdatoch. V normalizačnom období patril k najperzekvovanejším osobám na Slovensku. Výsluchy striedali domové prehliadky, polícia mu niekoľkokrát zhabala jeho rukopisy  a od februára 1978 mu bolo odobrané povolenie študovať v archívoch.

Narodil sa v Zavare 3. 1. 1933 v rodine železničiara. Už od strednej školy, ktorú navštevoval v Trnave sa zaujímal o históriu. Blízke mu boli česko-slovenské vzťahy. Zohľadnil ich aj vo svojej diplomovej práci, ktorú venoval obdobiu od konca 19. storočia do prvej svetovej vojny. Po skončení štúdia pracoval v Trnave ako inšpektor pre kultúru a potom učiteľ na jedenásťročnej strednej škole. V októbri 1960 nastúpil do Historického ústavu ako ašpirant na tému národnodemokratickej revolúcie, V podstate na povojnové dejiny. Aj keď jeho práca bola poznamenaná dobou svojho vzniku, dokázal o nej neskôr kriticky hovoriť . Na rozdiel od iných historikov nikdy nič nezamlčoval aj keď to niekedy nebolo v jeho prospech.

V šesťdesiatych rokoch sa začal venovať histórii Slovenského národného povstania

Povšimol si, že nikto z vedeckej obce nechcel robiť históriu tzv. nekomunistického, občianskeho odboja. Pri jednej príležitosti spomínal. Stretával som sa s ľuďmi, ktorí mi povedali všeličo a všeličo som sa dozvedel. Aj to, na čo som sa nepýtal a na čo som nebol zvedavý. Tak som sa dostal k problémom postihu, perzekúcii a diskriminácie odbojárov. A začal som s nimi istým spôsobom sympatizovať. Nie politicky, ale spoznal som osudy veľkej skupiny odbojárov, takže v roku 1969 som napísal knihu o občianskom odboji „Z ilegality do povstania.“.

Práve táto kniha, v ktorej mal inú interpretáciu histórie SNP než bola daná Husákovým Svedectvom o Slovenskom národnom povstaní, ktoré režimoví historici hneď na začiatku normalizácie po príchode Gustáva Husáka do vedúcich funkcii v komunistickej strane kanonizovali ako jediný možný výklad dejín odboja na Slovensku, sa stala kameňom úrazu.

V roku 1974 po tom, čo nebol ochotný napísať o svojich omyloch v súvislosti s touto knihou musel odísť z Historického ústavu SAV. Pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Ale s históriou odboja si nedal pokoja. Vyslovoval sa k nej  formou samizdatov. Tie rozširoval najmä medzi českými historikmi. Výsledkom toho  bolo, že mal najvyšší počet domových prehliadok, zadržaní a prokurátorských varovaní, ktoré sa komu na Slovensku dostalo. Lenže to bolo pre neho ako výzva.  Dva zväzky jeho kníh  Samizdat o odboji, knihy Samizdat o disente a Fragment o historiografii, ktoré vyšli v bratislavskom vydavateľstve Kalligram sú toho svedectvom. 

Priam ako vyznanie je možné považovať Jablonického slová: „Nová štúdia „Bratislava a vznik Slovenského národného povstania“ je nezvratným dôkazom, že napriek všetkým diskriminačným opatreniam je pre mňa história životnou otázkou a svojho vedeckého kréda, svojho presvedčenia sa nemôžem vzdať. Urobím všetko, aby som mohol pokračovať v koncipovaní historických tém. V tejto činnosti z vlastného rozhodnutia nemienim prestať, lebo to vyplýva z môjho povolania“.

Jozef Jablonický nikdy netúžil byť hrdina a ako historik nechcel bojovať so systémom v ktorom žil. V roku 1980 napísal: “Môj občiansky postoj a prístup k témam z najnovších dejín neotriasli nezmyselné výsluchy ani policajné šikanovanie, Nevzdávam sa vyjadriť sa k problémom na riešenie ktorých mám patričnú kvalifikáciu a mnohoročné skúsenosti“.

V deväťdesiatych rokoch vydal  Povstanie bez legiend a Glosy o historiografii SNP.

Výsledky svojich ďalších štúdií, týkajúcich sa povojnového obdobia a represálií po februári 1948  uverejnil v knihe Podoby násilia.

Jozefovi Jablonickému sa za jeho statočné  postoje v rokoch normalizácie dostalo významných  ocenení. V roku  2007  mu bolo udelené najvyššie slovenské vyznamenanie Pribinov rad. Pri príležitosti Hodžových dní v Martine v roku 2007 za jeho podiel na návrate tohto významného slovenského politika a československého štátnika do historického povedomia slovenskej a českej spoločnosti mu udelili Hodžovu cenu. V roku 2008 mu bola udelená Cena Dominika Tatarku, v roku 2011 bol medzi ocenenými osobnosťami, ktoré sa významné zaslúžili o rozvoj Bratislavského samosprávneho kraja.

Pre ďalšiu generáciu historikov, nielen tých, ktorí sa zaoberajú dejinami odboja, by malo ostať v pamäti jeho krédo „Spoznal som svetlo a už nechcem tmu“ , ktorého sa držal aj v tých dobách pre neho najťažších.

Vojtech Čelko