P4/1

15. ledna 1977, Bratislava.

Milan Šimečka: Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejtónu^{E1Šimečkův fejeton tehdy v originále i v překladech obletěl svět jako výsměšná a statečná odpověď na reálněsocialistické vydírání. V roce 1991 ji vzal jeden publicista ve Svobodné Evropě vážně jako Šimečkovu „antichartu“.}

Milý Ludvíku,

v týchto dňoch som dostal predvolanie. Predvolal ma k sebe vedúci kádrového a personálneho útvaru Strojníckej fakulty SVŠT. Priznávam, že také predvolanie ma znervózňuje oveľa viac ako predvolanie zdanlivo hrozivejšie. Aj mojej žene sa trasie hlas, keď mi oznamuje, že také predvolanie opäť prišlo. Predvolanie prichádza totiž zo školy, kde práve končí semester môj starší syn. Vlani ho prijali; mysleli sme si vtedy, že sa stal zázrak.

Keď som sa dostavil na predvolanie do miestnosti č. 20, ležal na stole výtlačok novín s redakčným článkom RP – „Stroskotanci a samozvanci“. Vedúci kádr. a personálneho útvaru ma vyzval, aby som v akejsi nejasnej súvislosti so štúdiom svojho syna napísal vyhlásenie, v ktorom sa tak ako milióny našich pracujúcich odvrátim od osnovateľov tzv. Charty 77. Chvíľu sme sa o tomto návrhu rozprávali. Keď som vyšiel z tej krásnej budovy na vzduch, prepadla ma nevoľnosť z porušenia mravnej rovnováhy. Dýchal som zhlboka, aby som zabránil dáveniu, a usilovne som pozeral do belasej hlbiny neba, čo ma vždy upokojuje. Uvažoval som o tom, prečo je tento typ vydierania tak hlboko ponižujúci – azda preto, že rukojemníkmi sú deti, desaťtisíce detí na stredných a vysokých školách. Často už dospelé, stále nesú na svojich bedrách zodpovednosť za svojich rodičov. A my sa trasieme o ich budúcnosť. Prečo práve u nás existuje tá masová túžba rodičov poskytnúť deťom vzdelanie, keď napokon práve vzdelanie je často príčinou nešťastia? Či neviem ja najlepšie, o čo slobodnejší a bohatší je život mladého robotníka? Denne ich vidím okolo seba.

A predsa! Prišiel som domov a pozrel na svojho „rukojemníka“, ako žiari, lebo má za sebou prvú skúšku z matematiky. Čo som mu mal povedať? Že to všetko bolo asi zbytočné? Nech mi odpustí Tvoj syn murár, syn automechanik a môj druhý syn vyučený potrubár (samé krásne a čestné povolania), ale predsa len odsúdim signatárov tzv. Charty 77. Urobím to hneď teraz a – ako sa patrí – slovami prebudenej Godzily.^{E2Pod tímto názvem tehdy běžel v kinech japonský film o předpotopní nestvůře, která se vynořila z oceánu a ničila svět.} Tak teda:

Odsudzujem Václava Havla, „človeka z milionárskej rodiny, zaprisahaného antisocialistu“. (Nech mi boh odpustí, že sa takto odvďačujem za nádherné pohostinstvo, ktoré Havlovci poskytli mojej žene a mne vlani na Hrádečku. Budem sa usilovať zabudnúť na hlbokú rozkoš, ktorú som cítil pri čítaní jeho hry Audiencia.)

Odsudzujem Pavla Kohouta, „verného sluhu imperializmu a jeho osvedčeného agenta“. (Nech zabudne na to, o čom sme naposledy diskutovali od polnoci do troch do rána. Ja zabudnem na to, ako som sa tajne tešil z myšlienky, že by azda raz naozaj prof. Juráček prekonal silou vôle príťažlivosť a vzniesol sa k povale.)

Odsudzujem Dominika Tatarku, ktorý tiež podpísal kontrarevolučný pamflet. (Zabudnem na to, že ma jeho Démon súhlasu kedysi vykoľajil z dráhy prospešného myslenia a že ma pri víne skoro rozplakal rozprávaním o stromoch.)

A odsudzujem nakoniec aj Teba, „autora kontrarevolučného pamfletu 2000 slov“. (Tá malá utópia, ktorú som ti napísal k narodeninám, sa nekoná. Zabudnem na to, že ma kedy dojímala Tvoja hra na husle a Tvoje staré pesničky. Zabudnem na Sekyru a na Morčatá, na celú Petlicu a vôbec na literatúru, ktorej čas sa zrejme v tejto krajine skončil. Moji dvaja „rukojemníci“ zabudnú pre svoje dobro na to, ako si k nám po prvý krát prišiel, sadol si a dlho rozmýšľal, čo im povieš. A ako sme sa potom všetci strašne smiali, keď si sa spýtal, ako ich poslúcha súdružka učiteľka.)

Teraz, keď čítam toto odsúdenie, zmocňujú sa ma pochybnosti. Bude vôbec prijaté ako dostatočné výkupné? Mal by som asi dodať niečo sám zo seba. Ale už nemôžem, nie je vo mne asi dosť zloby, podlosti a nečistého svedomia.

Tvoj Milan Šimečka

P.S. Keby si predsa len chcel na jar prísť a vyraziť so mnou k Dunaju na rybačku, príď tajne!

Zdroj

• Československý fejeton/fejtón 1976–1977. Pro přátele dal opsat Ludvík Vaculík. Samizdat, s. 348–351.

Pole