Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77

Vilém Prečan

V diskusích spojených s 30. výročím vstupu Charty 77 do života se s větším důrazem než kdykoli předtím vynořila otázka, jaký byl podíl „Slovenska“ na této občanské iniciativě. Na cestu za zodpovídáním této otázky se vydali v jubilejním roce především slovenští účastníci disentu. O první ucelený výklad se pokusil už v lednu 2007 na mezinárodním kolokviu Paříži Miroslav Kusý, který ji pak učinil předmětem svého vystoupení v úvodním panelu pražské konference o Chartě 77 v březnu 2007. O tématu se živě debatovalo také v panelové diskusi očitých svědků na téže konferenci. Tuto část diskuse zahájil Ján Čarnogurský, který označil rozdílnost českého a slovenského prostředí za základní příčinu, proč „bylo velmi málo pravděpodobné, že vznikne jedna česko-slovenská Charta“.

O týden později se v Bratislavě konala diskuse Charta a Anticharta, kde vystoupil se svým pařížským referátem Miroslav Kusý a jako druhý řečník Ján Budaj. Ten Chartu zkritizoval za „sebestřednost“ pražských intelektuálních iniciátorů Charty, a pak – stručně řečeno – ji odmítl, protože prý byla „od počiatku nasmerovaná k spoločenstvu postoja (prezentácia stanovísk a výziev), a nie odboja (ilegalita a organizovanie aktivít)“, a tedy zcela nevyhovující potřebám slovenského disentu. Svým způsobem měl pravdu, nikoli ovšem svou kritikou „prezentismu“, jak nazval přístup Charty, nýbrž tím, jak postihl, že bylo-li Chartě 77 něco cizí, pak to byla ilegalita. To ovšem po mém soudu nebyl nedostatek Charty 77, jakkoli a sebevíc kritizovaný Budajem, ale její přednost. Úsilí Charty 77 směřovalo přece k vytváření veřejného domácího i evropského veřejného prostoru pro realizaci lidských a občanských práv. Takto, jako součást helsinského procesu zdola se zapsala do dějin zápasu o překonání komunismu pokojnou cestou.^{1Viz též Jacques Rupnik, Charta 77 a zrození evropského veřejného prostoru. In: Charta 77: Dokumenty 1977–1989, Blanka Císařovská a Vilém Prečan (eds.), Praha: Ústav pro soudobé dějiny 2007, s. XXVI–XXX. Anglicky (The Legacy of Charter 77 and the Emergence of European Public Space) v publikaci Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Editoři: Markéta Devátá, Jiří Suk, Oldřich Tůma. Praha, Ústav po soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.].}

V panelové diskusi na konferenci k 30. výročí Charty 77 v březnu 2007 se debata soustředila i na řadu dílčích otázek: jak a proč se text konstitutivního Prohlášení Charty 77 dostal na Slovensku opožděně; proč prohlášení nepodepsal Milan Šimečka (s jeho jménem se spojují dokonce různé pověsti, jež byly na místě z velké části vyvráceny prohlášením Miroslava Kusého); na přetřes přišla i otázka proč nebyl v souvislosti s Chartou předem osloven Alexandr Dubček, kterou s největší naléhavostí nastolil už v lednu v Paříži Miroslav Kusý a pak i Ján Budaj.

Autor těchto úvodních řádků a sestavovatel následující mozaiky textů a dokumentů už jako moderátor úvodního panelu březnové konference „zašeptal“ svůj názor, že od Alexandra Dubčeka nebylo možné v roce 1976 či 1977 očekávat, že by cokoli zakládal, a že by Charta s Dubčekem byla či musela být něco jiného, než co nazval Jan Patočka novou duchovní orientací. To se konečně potvrdilo i v dalším desetiletí, když do roku 1988 nebyl ochoten veřejně vystoupit. Takový skeptický názor ostatně v debatě v panelové diskusi 22. března 2007 na Filozofické fakultě KU potvrdil i Jaroslav Šabata (viz níže oddíl A/2, zejména pozn. 18).^{2Nejnověji se Alexandrem Dubečkem zabýval Pavel Kosatík v nevelké, ale hutné črtě Lidská tvář. Alexander Dubček 1921–1992, publikované v česko-slovenské revue Zrkadlenie/Zrcadlení vydávané v Praze (4/2007, s. 18–22). Závěr črty vyznívá tvrdě, ale asi bych ho taky podepsal s doplňkem jediného slůvka snad, které jsem dal do hranaté závorky. Kosatík napsal: „Dalších dvacet let [od srpna 1969, kdy podepsal proslulý pendrekový zákon] prožil v ústraní v Bratislavě jako zaměstnanec lesní správy: permanentně policejně sledovaný, ale bez vůle či chuti provokovat. Veřejně vystoupil dvakrát: v roce 1974 napsal protestní dopis vedení strany, v roce 1988 se v italských novinách přihlásil ke Gorbačovovi. Chartu nepodepsal. Měl [snad] za to, že jeho vlastní způsob boje bude jiný, až do listopadu 1989 však nepřišel na to, jaký. Strana, která se s ním dávno rozešla, pro něho dál představovala autoritu, od niž očekával satisfakci. Žil křivdami, které na něm ostatní, doma i v cizině, spáchali v roce 1968. Považoval se za muže, který měl pravdu, a teprve až to svět zase uzná, hnou se věci vpřed. Svět se však hýbal dopředu i bez Dubčeka, celou dobu. Ukázalo se to i v listopadu 1989, který sice potvrdil, že jeho minulý kredit stále trvá. Žádný nový obsah však už k němu Dubček nepřipojil. Bylo velkým štěstím, že se tento člověk minulosti nestal prezidentem republiky.“}

Ve snaze sestavit k takto aktuálně nadhozeným otázkám studijní materiál zachycující momentální stav diskurzu předkládám mozaiku výše uvedených textů, v níž navíc podstatné místo zaujímá příběh dvou mladých slovenských kněží, kteří se v lednu 1977 sponte sua vydali do Prahy, aby se dověděli, co je ta Charta 77 doopravdy, a pak se pokusili rozšířit její poselství mezi své spolubratry. Peter Balun z bratislavského Ústavu pamäti národa byl tak laskav a pro tento účel přepracoval svůj článek publikovaný v roce 2006 na Slovensku. K těmto textům jsem připojil dvě osobní svědectví vzniklá na můj podnět: Kusého text datovaný 26. 9. 2007 a vzpomínku Agneši Kalinové z července 2007, vhodně doplněnou dalším svědectvím převzatým ze závěru jednoho ze svazků „autobiografománie“ Ladislava Jána Kaliny. Od kolegy Vojtecha Čelka jsem získal dosud nepublikovaný záznam vzpomínky Hany Ponické.

Zbytek předkládaného studijního materiálu tvoří dokumenty. Jednak jsou to – v oddílu B – dva dobové literární texty, tehdy zvané fejetony, a nepřednesený diskusní příspěvek Hany Ponické, určený sjezdu slovenských spisovatelů v březnu 1977. Druhý, obsáhlejší soubor dokumentů pochází z činnosti komunistických potlačovatelských aparátů – Státní bezpečnosti a Generální prokuratury ČSSR. K obsahu a charakteru těchto dokumentů se vztahuje informace v úvodu oddílu D. Veškerý poznámkový aparát je dílem autora a sestavovatele tohoto materiálu s výjimkou poznámek k článku Petra Baluna.

Závěrem tohoto povýtce a záměrně stručného úvodu dvě poznámky. Především chci upozornit, že zde předkládané autorské texty jsou příspěvky k problematice, která byla už v obecných rysech shrnuta a systematicky vyložena v pracích Soni Szomolányi^{3Mám na mysli zejména její rozsáhlou studii Sociálne a politické premeny Slovenska na začiatku 90. rokov a scenár zmien. In: Slovensko a jeho premeny na začiatku 90. rokov. Spoločnosť–ekonomika–veda a technika. Bratislava: SÚ SAV 1994, s. 7–141. Dále konferenční příspěvek November 1989: otvorenie kľukatej cesty k demokracii. In: November 1989 na Slovensku. Súvislosti–predpoklady a dôsledky. Štúdie a úvahy. Editori: Ján Pešek a Soňa Szomolányi. Bratislava 1999, s. 92–110, a konečně November `89: Otvorenie prechodu a jeho aktéri na Slovensku. In: Soudobé dějiny, VI/4 (1999), s. 421–442.} a naposledy ve dvou statích slovenských historiků, uveřejněných ve sborníku Česká a slovenská společnost v období normalizace. Liberecký seminář 2001. Bratislava: Veda 2003. Juraj Marušiak v obsáhlé studii Slovenská společnost a normalizácia (s. 109–153 citovaného sborníku) předložil historicko-sociologickou analýzu onoho slovenského prostředí, z něhož vzešla poněkud jiná podoba „obrodného procesu“ v roce 1968 na Slovensku než v českých zemích a dosti odlišná slovenská realita normalizace a slovenské opozice, než jak tomu bylo na západ od řeky Moravy... Norbert Kmeť ve své fundované studii Slovenská opozícia za normalizácie (s. 185–207) poskytl systematický a spolehlivý přehled všech forem a všech významnějších událostí antitotalitního odporu, disentu a opozice na Slovensku v letech 1969–1989. Szomolányi, Marušiak i Kmeť dávají odpovědi na otázky, jaká byla slovenská společnost ve dvacetiletí před listopadovým převratem 1989, jak se formovaly zárodky občanské společnosti na Slovensku, jaké byly výkony hnutí odporu a proč „opozícia, hoci aj len v podobe občianskych skupín protestu voči komunistickému režimu, bola na Slovensku najslabšia a najmä najmenej viditeľná spomedzi komunistických krajín strednej Európy“.^{4Citováno z již uvedené studie Soni Szomolányi v Soudobých dějinách (4/99, zde s. 428). Autorka dále dovozovala: „Navyše bola to opozícia značne fragmentovaná v porovnaní s početnosťou českého disentu, z ktorého sa po novembri regrutovali príslušníci novej elity. Na Slovensku to boli iba nepočetné skupinky nekonformných jednotlivcov, pre označenie ktorých sme v sociológii ešte pred rokom 1989 zaviedli pojem ‚ostrovy pozitívnej deviácie‘. A režim sa zrútil skôr, než sa tieto ‚ostrovy‘ stihli poprepájať a vytvoriť nejakú spoločnú politickú platformu opozície voči komunistickej moci.“ Tamtéž.}

V druhé poznámce bych rád upozornil, že téma „Slovensko a Charta 77“ má dvojníka: téma „Charta 77 a Slovensko“. Týká se toho, jak a nakolik se Charta 77 zabývala Slovenskem. Kdo si chce udělat aspoň přibližnou představu, nechť konzultuje třísvazkovou publikaci Charta 77: Dokumenty 1977–1989, jež už byla připomenuta. Najde tam celou řadu dokumentů se specifickým zaměřením na slovenské fenomény.

Ale nejen to. Jakkoli se následující připomínka může zdát banální, je nutno ji dvakrát podtrhnout: Charta 77 se nebrala za lidská a občanská práva česká, za nějakou českou svobodu, ale za práva a občanské svobody všech občanů Československa, tedy Slováků, Čechů, Maďarů a občanů dalších národností obývajících československý stát. Z dílny Charty 77 nevzešel sice žádný dokument o česko-slovenských vztazích, ani adresná, explicitní kritika reálně socialistické federace, což lze považovat za manko Charty. Proto je možné dát za pravdu Miroslavu Kusému a oprávněně podrobit zkoumání, nakolik bylo české prostředí Charty schopné vnímat slovenský problém, slovenskou komponentu společného státu. Jistěže Charta 77 pomáhala vytvářet prostor k diskusi i o těchto otázkách. Posléze se ovšem ukázalo, že to přece jen bylo málo.

Obsah předkládané mozaiky textů a dokumentů:

Oddíl A. Historické, publicistické a vzpomínkové texty

1. Texty Miroslava Kusého
a) Disent a slovensko-české vzťahy (Slovensko a Charta 77)
b) Disent na Slovensku, Charta 77 a Slovensko
c) Ako som sa stal signatárom Charty 77 a udržiaval styky s chartistickou Prahou

2. Ze záznamu výpovědí očitých svědků v panelové diskusi Vznik a počátky Charty 77  na konferenci k 30. výročí Charty 77 v březnu 2007 v Praze

3. Svědectví Agneši Kalinové a Ladislava Kaliny
a) Agneša Kalinová: Niekoľko spomienok k výročiu Charty 77
b) Ján Kalina: Záverečné slovo

4. Hana Ponická: Charta 77 na Slovensku 

5. Peter Balun: Akcia „Kniha“ – príbeh dvoch slovenských signatárov Charty 77 (Róbert Gombík a Marián Zajíček)

6. Ján Budaj: Minulosť ako klišé. Zatiaľ.

Oddíl B. Literárně publicistické texty související s Chartou 77.

1. Milan Šimečka: Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejetónu

2. Ivan Kadlečík: Komu zvonia? Zvonia tebe!

3. Hana Ponická: Diskusní příspěvek určený sjezdu slovenských spisovatelů

Oddíl C: Zoznam signatárov Prehlásenia Charty 77 zo Slovenska

Oddíl D: Dokumenty Správy vyšetřování Státní bezpečnosti v Bratislavě

1. Z protokolů o výsleších Miroslava Kusého
a) 21. ledna 1977
b) 9. února 1977
c) 22. března 1977

2. Osobní prohlídka Milana Hübla
a) 1977, 19. února. Praha. – Stížnost Milana Hübla generálnímu prokurátorovi ČSSR Jánu Feješovi ve věci omezování svobody a osobní prohlídky 11. února 1977 v Bratislavě.
b) 1977, 10. březen, Praha. – Generální prokuratura ČSSR Správě vyšetřování StB v Praze.
c) 1977, 24. březen 1977, Bratislava. – Správa vyšetřování StB v Bratislavě Správě vyšetřování StB v Praze.
d) 1977, 31. srpen, Praha. – Generální prokuratura ČSSR Milanu Hüblovi k jeho stížnosti z 19. února 1977.

3. Protokoly o výsleších Ladislava Jána Kaliny a Agneši Kalinové
a) 25. února 1977 – protokol o výslechu Ladislava Kaliny
b) 8. března 1977 – protokol o výslechu Ladislava Kaliny
c) 4. března 1977 – protokol o výslechu Agneši Kalinové

4. 15. března 1977 – protokol o výslechu Jany Kuralové

5. 1977, 22. listopad. Bratislava. – Správa vyšetřování StB v Bratislavě ve věci vrácení věcí zabavených při osobních resp. domovních prohlídkách.

Vilém Prečan

Oddíl A. Historické, publicistické a vzpomínkové texty 

1. Texty Miroslava Kusého

a) Disent a slovensko-české vzťahy (Slovensko a Charta 77)^{5Tento text je původní, slovenská verze výkladu, který Miroslav Kusý přednesl anglicky na kolokviu Dědictví Charty 77 a zrození evropského veřejného prostoru, organizovaného v Paříži 25. ledna 2007. V této podobě (bez uvozující věty) byl také on-line zveřejněn Kusého referát na diskusním shromáždění Charta a Anticharta, uspořádaném Bratislavským institutem humanismu 29. března 2007. Text byl publikován francouzsky v dvojčísle revue La nouvelle Alternative (vol. 22, no 72–73, mars–juin 2007), v němž byly zveřejněny referáty zmíněného kolokvia pod názvem La Charte 77. Origines et héritages. Oproti slovenské verzi je francouzský tištěný Kusého příspěvek širší o úvodní obsáhlou pasáž týkající se místa Jana Patočky při zrodu Charty a jeho úlohy při formulování jejího morálního smyslu. (Le sens de la Charte 77. La disidence et les relations tchéco-slovaques, citovaný sborník, s. 99–106.) Mezititulky byly převzaty z on-line verze Kusého textu; odtud pochází také titul výkladu uvedený v závorce.}

Miroslav Kusý (24. ledna 2008)

Jestvoval vôbec na Slovensku v období normalizácie (1969–1989) politický disent? Odpoveď bude závisieť od toho, ako si politický disent definujeme. Nerobím si nárok na presnú a úplnú definíciu, ide mi skôr o orientačné vymedzenie. Politický disent nahradzuje v totalitnom režime politickú opozíciu. V podobe občianskeho hnutia kritizuje vládnuce zos­kupenie, demaskuje jeho spô­sob vládnutia a ciele, čím ho oslabuje a napomáha jeho legitímny pád. Disent je v tomto zmysle čosi menej ako revolučné hnutie, ktoré sa usiluje o násilné zvrhnutie režimu, a čosi viac ako šomranie, bežná nespokojnosť s režimom, ktorá sa končí pri jeho krčmovej kritike.

Čo je to disent?
Politický disent nemá v ru­kách nástroje opozície, ako je legálna organizovanosť, možnosť kandidovať vo voľbách a viesť svoju volebnú kampaň. Na rozdiel od šomrania či krčmovej kritiky sa však usiluje o zverejňovanie svojich postojov (samizdaty, zahraničné médiá), o vplyv na verejnosť, a teda aj o trvalý aktívny vstup do verejnej sféry politického diskurzu.
Jaroslav Šabata túto pod­mien­ku v aplikácii na Chartu '77 sformuloval takto: „Ide o fenomén občiansky a politický zároveň. Nie sterilne občiansky. Ani v úzkom slova zmysle politický, teda stranícko-politický. To sa mi zdá byť základným poučením z vnútornej dynamiky chartovnej pospolitosti. Vyústila v hnutie za občiansku slobodu (s veľkým aj malým „h“), ktoré sa premenilo na kľúčový prvok obratu k demokracii.“ (O českém zpátečníctví, Literární noviny, 4/07.)
Druhou podmienkou by mohlo byť kritické množstvo disidentov. Kritické množstvo znamená také množstvo agensu, pri ktorom nastáva očakávaná reakcia. Dvaja či siedmi disidenti také množstvo netvoria. Kvalita (známe osobnosti) a intenzita aktivít (vplyv na verejnosť a ohlas [vo] verejnosti) môžu do istej miery kompenzovať kvantitu, ale občianska iniciatíva či hnutie sa v každom prípade začínajú až pri vyšších číslach.
Charta '77 spĺňala obe tieto kritériá. Primerane okolnostiam nahradzovala politickú opozíciu v komunistickom Československu (napriek tomu, že sa tejto úlohe formálne bránila) a prekročila aj ono kritické množstvo, potrebné na domácu i zahraničnú reakciu. Otázka je iba, či a nakoľko tieto úlohy plnila aj na Slovensku a pomocou samotných Slovákov. Klasická, tridsať rokov opakovaná odpoveď znie NIE a od začiatku až doteraz sa hľadajú zdôvodnenia, prečo na znormalizovanom Slovensku Charta nezapustila korene tak, ako v rovnako znormalizova­ných Čechách a Morave.

Charta na Slovensku
Popravde, v Čechách a na Morave sa Charta tiež nikdy nestala masovým hnutím. Na Slovensku však nedosiahla ani spomínané kritické množstvo, ktorým by sa tu mohla kvalifikovať ako domáci politický disent. Slovenskí chartisti sa prezentovali – a to tak v očiach slovenskej verejnosti a opozične naladenej inteligencie, ako aj v očiach komunistického vedenia a štátnej bezpečnosti – iba ako jednotliví exponenti pražského občiansko-politického disentu.
Úvodné Vyhlásenie Charty '77 sme aj na Slovensku od počiatku intenzívne šírili, a kto mal záujem, mohol sa s ním zoznámiť aj cez zahraničný rozhlas a pod. Okamžité represie však zabrali a prevažná väčšina oslovených Slovákov mala čo stratiť: zamestnanie, cestovanie do zahraničia a pod. Toto je klasický, najznámejší argument, prečo Charta na Slovensku nebola úspešná: normalizačné čistky tu neboli také tvrdé a masové ako v Čechách a na Morave, preto bolo aj podstatne menej existenčne postihnutých Slovákov.

Podcenenie slovensko-českej otázky
Lenže otázka nestála tak, že Slováci by sa s Chartou boli aj obsahovo stotožnili, ale z existenčných dôvodov ju odmietli. Oni sa s ňou ani celkom nestotožnili, lebo nevyjadrovala ich priority. Charta vo vzťahu k Slovákom do istej miery zopakovala jednostrannosť českého postoja zo 68. roku. „Najprv demokratizácia“ a až potom to ostatné! Charta položila výlučný dôraz na občianske a politické slobody, prezentovala sa ako výlučne občianska iniciatíva. V úvodnom Vyhlásení ani v následných dokumentoch Charty tak nenáj­deme ani slova o slovensko-českých vzťahoch a problémoch, ktoré sa objavili a narastali po vzniku komunistickej federácie sovietskeho typu. Pre Slovákov zostala prioritou nedoriešená, danou federáciou zle vyriešená slovensko-česká otáz­ka, ktorú Charta nevzala na vedomie.
Tvrdenie, že „Slováci boli federalizáciou saturovaní“, nezodpovedá skutočnosti. Saturovaní boli iba husákovci, v normalizačných čistkách preverení Slováci, ktorým federácia poskytla nové príležitosti. Ten typ, o ktorom sa vtedy začalo v Prahe posmešne hovoriť: „On tady dělá Slováka.“ Lenže tých bol len zlomok. Ostatných Charta v slovenskej veci neoslovila. Vydala niekoľko dokumentov o maďarskej či rómskej otázke, ale nijaký o slovenskej. O tom, že to problém bol, svedčí skutočnosť, že sa o ňom aj v chartistickej societe diskutovalo. Napríklad profesor Milan Jelínek ma v roku 1982 pozval do Brna prednášať vo svojom bytovom seminári na tému Slovenský fenomén (stať potom vyšla v samizdate). Ak si dobre pamätám, chartistickí ekonómovia diskutovali o. i. na tému kto na koho dopláca. To všetko však mimo dokumentov Charty.
Ďalším citlivým faktorom je zastúpenie slovenských osobností v chartistickej reprezentácii. Nikdy sa tam nijaký nevyskytol (ak neberieme do úvahy obdobie po novembri 1989, keď sa hovorcami Charty stali Miro Lehký a Hana Ponická). V Prahe vtedy žijúci Dominik Tatarka a Ján Mlynárik tam trvale usadený boli síce medzi prvými signatármi, ale do reprezentácie sa nedostali. Bol to faktor, ktorý mohol zohrať na Slovensku rozhodujúcu úlohu. Po celý čas Charta citlivo zvažovala proporcionálne zastúpenie exkomunistov, cirkevných predsta­viteľov a občianskeho disentu medzi jej hovorcami. Prečo však nie aj Slovákov?

Charta a Dubček^{6Miroslav Kusý se na toto téma předtím vyslovil ve vzpomínkovém textu Stretnutie s Alexandrom Dubčekom, in: OS, fórum občianskej spoločnosti, 8/98, s. 70 n.}
Neboli ani medzi zaklada­teľmi Charty. Neviem, či sa vtedy o tom uvažovalo, ale niekedy v novembri 1976 ma v Bratislave navštívil Zdeněk Mlynář a po­kú­šal sa nadviazať styk s Alexandrom Dubčekom, čo sa mu však nepodarilo. Nechával mu nejaké odkazy u jeho bývalého osobného šoféra. Možno išlo o prípadné zapojenie Dubčeka do prípravy Charty.^{7K problému Dubček a Charta viz dále zejména argumentaci Jaroslava Šabaty v diskusi očitých svědků, A/2., pozn. 18.}
Isté však je, že k tomu nedošlo. Na škodu veci, lebo keď tam mohol byť Mlynář alebo Hájek, určite by sa tam zniesol aj Dubček, ktorý by bol výrazne oslovil Slovensko. Keď som sa potom na to Dubčeka pýtal, zamyslel sa: „Vieš, ja som mohol byť jedným zo zakla­dateľov Charty, ale už nie len jedným z jej signatárov.“ Vtedy sa mi tá odpoveď zdala byť megalomanská, ale čím viac som o nej neskôr rozmýšľal, tým viac som uznával jej racionálne jadro.

Veriaci už mali obhajcu
Charta však zvlášť oslovovala aj veriacich, položila akcent na náboženské slobody. Prečo teda práve v tejto veci nezabrala na Slovensku, kde táto otázka bola mimoriadne citlivá? Zrejme preto, lebo náboženská otázka mala na Slovensku svojho arbitra, ktorý sa jej ujal dávno pred Chartou: bola ňou tzv. tajná cirkev. Charta slovenským veriacim v tomto ohľade neprinášala nič prevratne nové. Tajná cirkev na základe svojich dlhoročných skú­seností postupovala inak ako Charta. Nešla do konfrontácie s režimom, volila skôr postup pomocou „mierneho pokroku v medziach zákona“. Odmietala byť občiansko-politickým disentom (v zmysle Šabatovho vymedzenia) a chcela reprezentovať len postoj veria­cich, ako ich charakterizuje aj dokument Charty Brutálny zásah proti zhromaždeniu veriacich v Bratislave (14/88) pri príležitosti ich tzv. sviečkovej demonštrácie 1988. Slovenskí veriaci vtedy necítili potrebu prejsť do vyššej roviny boja za občianske a politické práva vôbec, reprezentovanej Chartou. Predstavitelia tajnej cirkvi (biskup Korec a jeho asistent František Mikloško) mi vtedy povedali: naši veriaci nám nedali mandát na prechod do tejto občiansko-politickej roviny!
Situácia sa na Slovensku začala meniť až na jeseň 1989 po uväznení a príprave procesu s tzv. bratislavskou päťkou (Čarnogurský, Kusý, Maňák, Ponická, Selecký), keď sa protichartistické represálie priamo preniesli už aj na Slovensko. Hoci signatárom Charty bol iba jeden z nich, Charta tak Slovákmi prestala byť považovaná za výlučne pražskú záležitosť (čo platilo ešte pri neúspešnom zbieraní podpisov za prepustenie Václava Havla z väzenia na jar 1989).
Bratislavská humanistická inteligencia podpisovala petíciu za oslobodenie bratislavskej päťky a pri procese s chartistom Kusým (a neskôr aj s katolíkom Čarnogurským) sa po prvýkrát pred Justičným palácom začali konať masové protestné zhromaždenia. To však už bol pád komunistického režimu v Československu na spadnutie.
Keď som podpísal Chartu '77, bol som odchovancom Prahy (kde som študoval a istý čas aj žil) a videl som priority boja proti československému totalitnému režimu pražskými očami. Aj dnes som naďalej presvedčený o správnosti hlavného dôrazu na občiansko-politický charakter chartistického hnutia. Napriek tomu si však dnes myslím, že zanedbanie slovensko-českého rozmeru v chartistickom hnutí sa napokon istým spôsobom podpísalo aj na následnom rozpade Československa.

b) Disent na Slovensku, Charta 77 a Slovensko

Miroslav Kusý (předneseno slovensky 21. září 2007 v Praze)^{8Z přepisu panelové diskuse na téma Hnutí za lidská a občanská práva v zemích sovětského bloku a pád komunismu. Národní muzeum, 21. března 2007. Moderátor Vilém Prečan, účastníci: Václav Havel, Max van der Stoel, Jan Lityński, Miklós Haraszti, Miroslav Kusý, Ludmila Alexejeva a Gerd Poppe. Text Kusého exposé se přetiskuje podle znění uveřejněného v publikaci Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Praha, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.], s. 380–384. Děkuji editorům sborníku Markétě Deváté, Jiřímu Sukovi a Oldřichu Tůmovi za laskavý souhlas s přetištěním záznamu a za poskytnutí přepisu diskuse na elektronickém nosiči. – Nadpis příspěvku pochází ode mne – V. P.}

[…] Vilém Prečan mi zadal určitá témata, na která mám odpovídat, tak se budu držet jeho zadání. První téma jsou občanské iniciativy na Slovensku v době Charty 77. Jistě, na Slovensku existovalo mnoho „ostrůvků pozitivní deviace“, jak to nazvali sociologové. Tedy ostrůvků lidí, kteří mysleli po svém a prezentovali se v malých skupinách. Ale nikdy se tu neobjevilo ono kritické množství (to je zase pojem, který sociologové převzali z chemie), které by vedlo k nějaké bouřlivější reakci. Zůstalo to jen v podobě „ostrůvků pozitivní deviace“, to jest lidí, kteří se nebáli vystoupit a projevit svůj názor, ale zůstali osamocení až na dvě větší výjimky, které si na Slovensku zasloužily pozornost.

První výjimkou byla takzvaná tajná církev. Ano, tajná církev měla za sebou silné zázemí, mohutné zázemí věřících, ale přesto představitelé tajné církve odmítali označení občanská iniciativa. Říkali: my nejsme občanská iniciativa, my jsme seskupení věřících a usilujeme jednoznačně o prosazování našich náboženských práv a nechceme vstupovat do politických aktivit. To mi řekl například biskup Ján Chryzostom Korec – dnešní kardinál, tehdy tajný biskup. A František Mikloško, který byl jeho asistentem, mi tehdy řekl: nezlob se, Miro, ale naši věřící nám nedali mandát k tomu, abychom vstupovali do politických aktivit. Byli přesvědčeni, že se udrží v náboženské rovině, a tím pádem nějak zvládnou tu těžkou situaci. Ovšem ukázalo se, že režim je zařadil do občanských aktivit a reagoval na ně stejně prudce jako na jakékoli jiné opoziční aktivity. Nepřijal to jejich vymezení jen na náboženské svobody, na boj o biskupské stolce a podobně. Zástupci tajné církve tedy říkali: tímto nás věřící pověřili, dál jít nemůžeme. Samozřejmě měli obrovské množství vlastních vnitřních aktivit, které vrcholily velkou svíčkovou demonstrací v Bratislavě na Hviezdoslavově náměstí v březnu 1988, jež byla brutálně rozehnaná policejními oddíly a stříkačkami.

Obdobná situace vládla i v druhé skupině, která také představovala jistou sílu a vzbudila pozornost veřejnosti doma a v zahraničí, a tu představovali bratislavští nebo slovenští Zelení. Měli několik skvělých aktivit, například obranu známého historického martinského hřbitova, anebo velkou akci Bratislava nahlas, která pojmenovala kritickou situaci v Bratislavě co do stavu životního prostředí.^{9Iniciativa Bratislava nahlas dostala jméno podle publikace dvou základních organizací Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislavě (SZOPK). Elaborát v rozsahu 64 stran formátu A4. byl rozvržen do čtyř hlavních částí (Přírodní složky prostředí, Kulturně-historické složky prostředí, Sociální prostředí, Souvislosti) a měl celkem 17 kapitol od Kvality ovzduší až po Znevýhodněné sociální skupiny. Jako sestavovatel byl v tiráži uveden Ján Budaj, jako vydavatelé Mikuláš Huba a Juraj Tlamák, statutární zástupci základních organizací SZOPK č. 6 a 13 v Bratislavě. Dále se zde uvádělo 6 členů redakčního kolektivu (Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter Tatár), 23 členů autorského kolektivu, 42 recenzentů a 19 dalších spolupracovníků, celkem 84 jmen. V tiráži se uvádělo, že Bratislava/nahlas (B/n) vyšla jako příloha k zápisu ze společné členské schůze základních organizací č. 6. a 13 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislavě, konané dne 4.6.1987. Ve skutečnosti vyšlo první vydání v náklade 1000 ks. začátkem října 1987 a druhé nákladem 2000 ks. asi o 3 týdny později. Podle neoficiálních údajů se jen v průběhu prvního měsíce po vydaní B/n vyhotovilo soukromě (samizdatem) okolo 60 tisíc kopii na nejrůznějších dobových nosičích a médiích. Podle článku Mikuláše Huby Pred 20 rokmi sa témou dňa stala Bratislava/nahlas. Viz http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/mikulas-huba.php?itemid=209, 22. 11. 2007. Mikuláš Huba v článku o tomto „burcujúcom počinu“ uvedl: „Bratislava/nahlas bola, spolu s dunajskými iniciatívami, opravami ľudových stavieb, kláštora v Mariánke, či stredovekého domu v Banskej Štiavnici, záchranou historických cintorínov a s niektorými ďalšími monumentálnymi kolektívnymi aktivitami, jedným z vyvrcholení dovtedajších ochranárskych snažení. V tomto zmysle bola v prvom rade kritikou vtedajších rozhodnutí či nečinnosti a navrhovaním alternatívnych riešení. Bola artikulovaným a verbálnym naplnením vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho, zdravšieho a krajšieho Slovenska. Takto k nej pristupovala aj väčšina jej tvorcov. Je možné, že napríklad Ján Budaj ju vnímal od začiatku ako politický počin, ale takýto postoj bol určite výrazne menšinový. Prevažne politickou sa celá záležitosť stala až následne, najmä po jej masívnom spropagovaní na Hlase Ameriky. Potom už ani nebola veľmi iná možnosť, ako sa začať správať „politicky“. Práve tie dva roky od októbra 1987 do novembra 1989 boli akousi vysokou školou disidentstva či opozičnej politiky pre mnohých aktérov Bratislavy/nahlas, novembrových tribúnov a ponovembrových – zväčša krátkodobých – politikov. Možno aj preto ju Václav Havel nazval slovenskou obdobou Charty 77.“} Tam vládly podobné názory; Ján Budaj, představitel této skupiny, říkal: my nechceme vstupovat do politických aktivit, my se chceme držet našeho environmentálního tématu; tam s námi režim nebude moci zacházet takovým způsobem jako s chartisty nebo jinými, protože my jednoduše zůstáváme apolitičtí. Samozřejmě bylo to čiré nepochopení věci, naivní představa, že se jim podaří zůstat v apolitické rovině. Režim jejich ekologické aktivity pochopil jako výrazně a jednoznačně politickou záležitost, protože představitelé tohoto režimu říkali: u nás neexistují žádné problémy s životním prostředím, to je problematika Západu, ne naše věc, u nás je vše v pořádku. A najednou vyjde kniha o Bratislavě, která tyhle řeči vyvrátí. Takže to byl podobný případ výrazné občanské aktivity, která nechtěla být občanskou aktivitou.

Druhá otázka, kterou mi položil Vilém Prečan, je Slovensko a Charta 77 nebo Charta 77 a Slovensko – prostě dva různé přístupy ke stejné problematice. Vždycky mi kladou nepříjemnou otázku, na kterou musím odpovídat, proč Slovensko přijalo iniciativu Charty tak vlažně, abych se vyjádřil diplomaticky a neřekl přímo, že ji odmítlo. My jsme tyto věci mnohokrát analyzovali z různých pohledů a já jsem se o to pokusil – vidím zde Jacquese Rupnika – na jeho konferenci v Paříži v lednu tohoto roku.^{10Viz pozn. 5.} Samozřejmě že Charta přinášela i pro Slovensko velká a nová témata spjatá s lidskými a občanskými právy. Přinášela je v reakci na Závěrečný akt helsinské konference a ony dva známé pakty OSN, které byly především koncentrované na politická a občanská práva. Tak se vymezuje Prohlášení Charty 77 z ledna 1977. Bylo to silné téma, kterým Charta oslovila českou veřejnost a s nimi i ostatní země sovětského bloku – o tom se tu už mluvilo –, ale i světovou veřejnost v tom duchu, jak interpretovali strohý text Charty Jan Patočka a Václav Havel.

Byla to velká témata. Přesto na Slovensku nerezonovala. První slovenské reakce na Chartu byly, že je to pražská záležitost. A tak tento text, který jsme se pokusili po Slovensku šířit, neměl odezvu, tudíž ani signatáře. A druhý velký a velmi známý důvod spočíval v tom, že na Slovensku nebyly po roce 1968 takové represe, jaké se uskutečnily v českých zemích. Nebyly tam tak velké existenční postihy. Slovenská inteligence měla v čase zrodu Charty z takových postihů obavu, protože měla co ztratit na rozdíl od české. A řekněme si pravdu, především v této skupině postižených – mezi intelektuály – nacházela Charta 77 odezvu. Po prvních represích proti chartistům bylo jasné, že každý, kdo podepíše Chartu, bude mít velké existenční problémy. Ale byly tu ještě i další důvody, proč se to na Slovensku nestalo hitem (po pravdě řečeno, hit to nebyl ani v českých zemích ve své době). Podle mě měla Charta 77 jednu slabinu, byla to sice česko-slovenská občanská iniciativa, avšak otcové-zakladatelé byli výlučně Češi. Nebyl mezi ně přizván ani jeden Slovák. Ano, můžeme argumentovat tím, že Slováci nepodepsali Chartu. Ale když se Charta iniciovala, tak jsme ještě nevěděli, jaký bude na Slovensku ohlas. Já se přiznám, že kdybych byl věděl, že to podepisuji na Slovensku jako první, v té první skupině, tak bych býval měl pochybnosti, jestli bych to vůbec podepsal. To jsem se dozvěděl až později. Podepsali ji Dominik Tatarka a Ján Mlynárik, ale oba tehdy žili v Praze. V dalších podpisových vlnách se připojili další Slováci, ale dodnes přesně nevíme, kolik Slováků Chartu podepsalo.^{11K tomu viz oddíl C.} Tehdy se tato stránka věci vůbec neregistrovala, nebyla důležitá.

Zájem o podpis by se byl pravděpodobně zvýšil, kdyby mezi signatáři byl řekněme Alexander Dubček. Když tam mohl být například Zdeněk Mlynář, tak ve stejném kontextu by bylo asi přijatelné Dubčekovo postavení v této iniciativě. Dubček mi svého času řekl, když jsme o tomto tématu diskutovali (a on o něm diskutoval mnohokrát a rád): víš, já jsem nemohl být jedním ze signatářů Charty, já jsem mohl být jen jedním ze zakladatelů. Když to řekl, tak se mi to zdálo megalomanské. Ale později, čím víc jsem o tom přemýšlel, tak jsem uznával, že v tomto Dubčekově postoji je něco pravdy. Já si dobře pamatuji, že koncem listopadu nebo začátkem prosince 1976 byl v Bratislavě Zdeněk Mlynář, byl i u mě a snažil se navázat kontakt s Dubčekem. Jestli šel za Dubčekem v chartistické záležitosti – získat jeho podpis –, to nevím, to by měli říci iniciátoři. Ale kontakt se mu navázat nepodařilo, nechal Dubčekovi vzkaz u jeho bývalého šoféra, a jak se věci vyvíjely dál, nevím. Čili to byl další slabý moment z hlediska Slovenska; a ještě jeden bych zmínil, totiž že ani posléze mezi mluvčími Charty nebyl po celou dobu žádný Slovák. Až v roce 1990 se jím stal Miroslav Lehký a v roce 1991 Hana Ponická, ale to bylo už v době, kdy se v Praze vynášely stoly na ulice a Charta už se dala podepsat bez rizika.

Přiznám se, že jsem odchovanec Prahy, kde jsem studoval, a proto mi bratislavští straničtí funkcionáři někdy nadávali, že jsem Pražák, a říkali to tím hanlivým tónem. Já jsem to tehdy považoval za přirozené, ale od té doby žiji na Slovensku a až ex post jsem mnohem lépe pochopil postoje slovenských lidí v tomto kontextu. To jsou věci, které můžeme dnes dodatečně zvažovat, proč ohlas Charty 77 na Slovensku byl tak slabý a proč se jistá aktivita zdvihla až na sklonku režimu. V roce 1989 se konal proces s “bratislavskou pětkou“ a slovenská inteligence až tehdy zjistila, že represe mohou postihnout i její řady; že už to tedy není jen pražská záležitost, protože už i Slováci se dostávají do kriminálu za aktivity chartistické nebo Chartě příbuzné. I když v “bratislavské pětce“ byl jen jeden chartista, už se cítilo, že perzekuce spojené s Chartou se dostávají i na Slovensko. Ale to už bylo pozdě na to, aby se členská základna nějakým způsobem rozšířila. Děkuji.

Vilém Prečan: Děkuji Miroslavu Kusému. Já bych si dovolil jen zašeptat, že Alexandr Dubček nebyl ochoten cokoli zakládat, a kdyby on byl zakladatelem Charty, tak by to bylo úplně něco jiného, ale rozhodně ne nová duchovní orientace, která vstoupila do našeho života a kterou charakterizoval Jan Patočka.

c) Ako som sa stal signatárom Charty 77 a udržiaval styky s chartistickou Prahou^{12Tuto vzpomínkovou črtu napsal Miroslav Kusý na mou žádost o svědeckou výpověď, jak podepsal Prohlášení Charty 77 a nakolik byl ve styku s pražskými chartisty. Méně už vyhověl mé prosbě napsat, jak se připravovala slovenská účast na vzniku Hnutí za občanskou svobodu, jež byla velmi aktivní a vydatná. Popisný název Kusého svědectví pochází ode mne – V.P. – K údajům v prvním odstavci: Podle výpovědi při výslechu 21.1.1977 došlo ke schůzce s M. Šimečkou a L. Kalinou 18. ledna 1977; Šimečkův syn Petr studoval v Bratislavě; Kalinovi podali žádost o vystěhování 7. listopadu 1977.}

Miroslav Kusý (26.9.2007)

Pokiaľ ma pamäť neklame, text Charty 77 priniesol Milan Šimečka krátko po jej zverejnení začiatkom januára 1977 na stretnutie, ktoré sme si s ním dohovorili spolu s Lacom Kalinom v kaviarni dunajského prístavu osobných lodí. Vzrušene sme sa bavili čo s tým, podpísať či nepodpísať. Kalina už bol v procese prípravy žiadosti o vysťahovanie a obával sa, že podpis by mu skomplikoval odchod z krajiny, Šimečka to nemohol podpísať pre hlboké obavy manželky Evy, ako aj pre komplikácie, ktoré by nastali jeho synom v súvislosti s ich vysokoškolským štúdiom (Peťo už bol v prvom ročníku v Prahe, Milan sa na štúdium hlásil). Ja som problémy tohto druhu nemal, rozhodol som sa podpísať – tým viac, že som bol na pražské prostredie citovo viazaný, študoval som tam na FHF KU a mal som tam z tých čias hromadu priateľov, ktorí patrili do ideového spektra signatárov. Utkvelo mi v pamäti, že som to podpísal po konzultácii s Jolkou (manželkou) a môj podpis do Prahy sprostredkoval Šimečka, aj keď mi to pred časom spochybnili (Fero Oravec mi napísal list, podľa ktorého on bol sprostredkovateľom môjho signovania Charty 77).

Styk s Prahou bol po Charte mimoriadne obtiažny, lebo ŠtB sa mu snažila všemožne zabrániť. Raz ma zadržali až v Prahe na Wilsonovom nádraží a po vypočutí ma šupovali späť do Bratislavy v sprievode eštebáka, ktorý šiel so mnou až do Brna. Inokedy ma zadržali už na bratislavskom Hlavnom nádraží na základe podozrenia, že som komusi ukradol kufor (Milan Šimečka túto kauzu popísal v jednom zo svojich fejtónov). Keď som šiel autom, zadržiavali ma na diaľnici pri Malackách a šupovali v sprievode späť do Bratislavy. Do Prahy som sa však väčšinou dostával. Riešil som to tak, že som sa na bratislavskej Hlavnej stanici nejako maskoval, že som nastupoval na pražský rýchlik až v Malackách, kam som sa dostal napr. autobusom, alebo že som autom nešiel hneď v Bratislave na diaľnicu, ale som sa na ňu napojil až za Malackami (napr. lesnou cestou cez Karpaty)

Keď som sa do Prahy už dostal, býval som spočiatku väčšinou u [Václava] Komedu na Nerudovke, potom u Ruda Slánskeho na Leninke. Malo to svoje háčky, lebo nebolo možné avizovať svoj príchod, takže človek išiel „nablind“. Vždy som prišiel na nejakú konkrétnu akciu, napr. kolektívu hovorcov (mluvčích), o konaní ktorej som dostal do Bratislavy správu cez nejakých poslov. Bolo to dobrodružné a občas to skolabovalo. Napríklad, raz som šiel na nejaké stretnutie u Dany Němcovej v Ječnej ulici, ale neprešiel som cez kontrolu v osobe Markéty Němcovej (vtedy mladého dievčatka), ktorej som bol podozrivý a nevpustila ma do bytu.

Pokiaľ ide o vlastné bratislavské aktivity, asi vrcholnou bolo založenie a fungovanie nášho HOSu,^{13HOS – Hnutí za občanskou svobodu. Ze 126 podpisu pod manifestem Demokracii pro všechny, jímž HOS ohlásil 15. října 1988 svou existenci, bylo 7 účastníku ze Slovenska. Ján Čarnogurský byl uveden v seznamu kontaktních osob HOS a stal se pak členem Prozatímního koordinačního výboru HOS, který uveřejnil své první prohlášení 4.11.1988. Ján Čarnogurský zveřejnil v prvním čísle samizdatového časopisu Alternativa zprávu o prvním setkání slovenských účastníků HOS, která se konala 11. listopadu 1988; zúčastnilo se ho 15 lidí, „ostrielaní disidinenti aj mládež, ktorej meno sa zatiaľ neobjavilo ani v samizdatoch ani v zahraničnom vysielaní“. Viz Hnutí za občanskou svobodu 1988–1989. Sborník dokumentů. Editoři: Růžena Hlušičková a Blanka Císařovská, Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR – Maxdorf 1994.} kde participovali aj Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. Končila internovaním Čarnogurského a Kusého a procesom s tzv. bratislavskou päťkou, ktorá chcela položiť kyticu na miesto pri Univerzite Komenského, kde 21. augusta 1968 sovietsky vojak zastrelil 15 ročné dievča Danku Košanovú. Pravdaže, režim prezentoval napokon kauzu úplne inak a súdených pred väzením zachránila iba novembrová revolúcia 1989.

2. Ze záznamu výpovědí očitých svědků v panelové diskusi Vznik a počátky Charty 77.

Konference Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci, 1977–1989. (Filozofická fakulta Univerzity Karlovy v Praze, 22. března 2007)^{14Texty se zde přetiskují podle znění uveřejněného v publikaci Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Praha, Ústav po soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.], s. 407–415. Děkuji editorům sborníku Markétě Deváté, Jiřímu Sukovi a Oldřichu Tůmovi za laskavý souhlas s přetištěním záznamu a za poskytnutí přepisu diskuse na elektronickém nosiči. – Debata týkající se slovenské problematiky proběhla v závěru pódiové diskuse.}

Ján Čarnogurský: Tak se pusťme na Slovensko. Z dnešního povídání je zřejmé, že pro vznik Charty bylo velmi důležité duchovní prostředí, které se tu už v předcházejících letech, minimálně od roku 1968, vytvářelo – a teď pozor – mezi několika stovkami intelektuálů. Několika stovkami intelektuálů! A kdybych chtěl být uštěpačný vůči Slovensku, tak řeknu, že na Slovensku nebylo několik stovek intelektuálů, kteří by si byli předtím vytvořili vlastní duchovní prostředí. A v tom spočívá jeden z důvodů, proč Charta na Slovensku neměla takovou odezvu. Další důvod vidím v tom, že by české a slovenské prostředí muselo být souzvučné. A my jsme nakonec po roce 1990 viděli, že až tak souzvučná ta prostředí nebyla. Čili bylo velmi málo pravděpodobné, že vznikne jedna česko-slovenská Charta.

Druhá věc je, že jakýkoliv odpor proti jakékoliv diktatuře a okupaci využívá takový společenský rámec, který je nejvíc po ruce a který oslovuje celou společnost a ne jen několik stovek intelektuálů – a to je prostě národní rámec, ať se to někomu líbí nebo ne. Národní rámec, dějiny, kultura, i trochu jazyk (který ovšem v česko-slovenském vztahu nehrál tak velkou úlohu). Slovenský problém vězel v tom, že jakýkoliv národní rámec, který se nějakým způsobem hlásil ke slovenským tradicím, komunistický režim okamžitě vztahoval ke slovenskému státu z let 1939 až 1945. A to na Slovensku dělalo problémy při identifikaci širší skupiny, protože kdo věděl, jestli je disident Ivan Polanský klerofašista, nebo není.

Proto nejbližší jiný rámec je náboženský. A to univerzálně, nejen na Slovensku. Shoda historických a jiných okolností vedla k tomu, že na Slovensku se jako základní referenční rámec pro odboj proti komunismu vyvinulo náboženství, zejména v římskokatolické církvi, ale samozřejmě i v církvi evangelické a řeckokatolické. Náboženství bylo v 50. letech potlačené, v roce 1968 obnovené, ale pak mělo zase problémy. A v tomto náboženském referenčním rámci byly způsoby myšlení a opoziční techniky jiné než v Chartě 77. To je zákonité a přirozené a dalo se to čekat. Přijměte to jako takový malý pokus o vysvětlení rozdílů mezi společenskými procesy v Čechách a na Slovensku.

Martin M. Šimečka: Myslím, že Miro Kusý by ještě mohl něco říct, protože včera vyřkl velice důležitou poznámku o tom, jak Slovensko přistupovalo k Chartě. Řeknu jenom několik vět, zejména o mém otci [Milanu Šimečkovi – pozn. red.]. Vystupuji tu jakoby za Chartu, a přitom jsem jediný ze všech dnes mluvících, který ji nepodepsal. A nepodepsal ji ani můj otec. A pokud si vzpomínám na leden 1977, tak jeho hlavním důvodem tehdy bylo mírné zklamání, že nebyl na počátku osloven. Nebyl osloven mezi prvními, a myslím, že ho to v té chvíli natolik rozladilo (přestože to nikdy nikomu nevyčítal), že měl prostě pocit, že podepisovat Chartu později už pro něj není dostatečně důstojné. Tím netvrdím, že chtěl být u všeho při jejím zrodu, ale dozvěděl se o ní skutečně až v okamžiku, když už to všechno propuklo.

A to se týká celého Slovenska. Budu teď trochu polemizovat s Jánem Čarnogurským. Myslím, že kdyby slovenští intelektuálové – kterých jistě nebyly stovky, ale desítky – věděli o této iniciativě předem (nechci teď nikoho kritizovat, protože vím, za jakých okolností a konspiračních opatření se to vše rodilo), tak těch slovenských podpisů Charty by bylo určitě mnohem víc. Podepsaly by ji desítky lidí. A to by možná vyvolalo na Slovensku jiné dějiny, které za daných okolností neměly šanci se odehrát. V Čechách Chartu 77 velmi posílil sám režim svou okamžitou represí, zatímco na Slovensku právě tato represe zmrazila jakoukoliv možnost připojit se k Chartě a proti tomuto režimu vystoupit. Represe přišly záhy a na Slovensku potom už nikdo neměl odvahu se k Chartě připojit, kromě Mira Kusého a Jána Čarnogurského.^{15Ján Čarnogurský s mluvčími Charty 77 úzce spolupracoval, nejpozději v roce 1982, kdy připravil analýzu O takzvanom marení dozoru nad cirkvami, jež se stala v původním slovenském znění součástí dokumentu Charty 77 z 8. července 1982. Byl také velmi aktivním účastníkem pozdějšího Hnutí za občanskou svobodu, není však nikde uváděn jako signatář Prohlášení Charty 77. Viz též oddíl C.}

Slovensko nebylo připraveno na Chartu z důvodu, o kterém včera v Národním muzeu mluvil Miro Kusý, a doufám, že se k tomu ještě vrátí. Nicméně myslím si, že jeho hypotéza není možná úplně pravdivá, neboť 90. léta ukázala, že Slovensko má dostatek vnitřních sil na protest proti režimu, který začíná potlačovat svobodu. Mluvím teď o mečiarismu, ve kterém Slovensko a jeho intelektuálové dokázali, že mají schopnosti vzepřít se diktatuře. Na tom je zajímavé ještě to, že pražští disidenti uvažovali pragocentricky (opakuji, že to nechci kritizovat), zatímco komunistický režim uvažoval federálně. Protože „Anticharta“ se stala velkou federální akcí a podepsaly ji tisíce slovenských umělců. Na rozdíl od Slováků, kteří by Chartu třeba podepsali, kdyby dostali tu příležitost o něco dřív. Zdá se, že režim v tomto případě věděl mnohem víc o této zemi než chartisté.

Vilém Prečan: Chci se zeptat těch, co u toho byli na začátku. Jak jste mysleli na Slovensko? Jaké byly možnosti komunikace? V čem spočívaly potíže? Ještě existuje jeden problém, na který upozornil ve svém projevu na Rupnikově pařížském kolokviu Miro Kusý – totiž, že ani jednou se neobjevil mezi chartovními dokumenty nějaký rozbor česko-slovenských vztahů nebo slovenské otázky. Ano, Charta uspořádala velkou akci na podporu Ivana Polanského. Polanský vydal dva samizdaty, jeden o Tisovi a druhý o Hlinkovi, oba hagiografické, a ocitl se před soudem. Tehdy samizdatoví vydavatelé v celé zemi (to jest i v Česku) uspořádali protestní akci a dali všechna svá jména všanc, protože uvedli a podepsali, co kdo vydává. Solidární akce za Ivana Polanského byla pro mě tehdy v exilu, když jsem to četl, jakousi nadějí pro česko-slovenskou spolupráci v budoucnosti. Také jsem o tom mluvil na paralelním semináři v roce 1988 ve Vídni, když ten pražský StB zmařila.^{1613. listopadu 1988. Viz Vilém Prečan, Poznámka o vztahu Čechů a Slováků. In: V kradeném čase. Výběr ze studií, článků a úvah z let 1973–1993. Uspořádal Milan Drápala. Praha–Brno, 1994, s. 487–490.} Takže otázka na ty, co byli při tom. Jak to bylo se Slovenskem?

Pavel Kohout: Slovensko byl náš vážný problém od první chvíle. Vycházeli jsme z toho, že režim od roku 1970 používal politiku „rozděl a panuj“ a vycházeli jsme také z toho, že na Slovensku byla naprosto jiná atmosféra. Cítili jsme, že až na několik věrných a pevných spojenců, z nichž někteří jsou tady přítomni, příliš skutečných spojenců na Slovensku nemáme. A báli jsme se riskovat tím, že prodloužíme tu sběrací osu v tak krátkém čase až na Slovensko. Taková je pravda. Domnívali jsme se, že Slovensko se automaticky připojí v polohlasu, který bude buďto pozitivní, nebo negativní. Byl to náš problém a nemohli jsme ho řešit v té rychlosti jinak, než jak jsme ho řešili. Byla to asi chyba.

Jaroslav Šabata: Jen pro propojení těch postřehů zopakuji, co už jsem říkal. Milan Šimečka si trpce stěžoval (jak před chvílí uvedl jeho syn), a tato okolnost se také váže na jeho rozhovor s Ludvíkem Vaculíkem, který přiznal, že prostě na to v tomto okamžiku nebyly síly. Pokud jste dobře poslouchali Pavla Kohouta a Petra Uhla, tak víte, že při zakládání Charty bylo nutno učinit tři velmi obezřetné kroky, a proto se to prostě nepodařilo dotáhnout až do té Bratislavy. Brno bylo po ruce především proto, že tu existoval vztah s Anglickou [v Anglické ulici v Praze bydleli Anna Šabatová a Petr Uhl – pozn. red.]. Možná, že kdyby tento úzký vztah neexistoval, tak by se také na Brno „zapomnělo“. Ale když Vaculík řekl, že se zapomnělo, tak to samozřejmě trochu vyhrotil. Organizační a technická okolnost nepochybně zabránila tomu, že pár desítek slovenských intelektuálů se hned v první vlně nedostalo do tohoto procesu.^{17Jaroslav Šabata měl zřejmě na mysli tuto pasáž z výkladu Pavla Kohouta v úvodu panelové diskuse: „Se strategií Charty se totiž rodila i její taktika sloužící k matení protivníka, který měl mocnou převahu početní i technickou. Neformální štáb rozhodl, že vše podstatné se musí odehrát, než zafungují policejní odposlechy, agenti StB nebo žvanilové. Prvním protiopatřením bylo, že text Prohlášení nedají sběrači podpisů z ruky, aby neunikl, kam neměl, a všem signatářům bude zaslán poštou až v den D, aby se mohli u očekávaných výslechů hájit přesným zněním. Dál bylo vštěpováno všem vyhnout se při komunikaci slovu Charta i údajům, které by odhalily záměr a jeho rozsah! (…) Druhým taktickým opatřením byl způsob schvalování textu, obrazně nazvaný ‚úpis krví‘. Na papír formátu A6 musel jeden každý petičník opsat rukou celou větu ‚Souhlasím s prohlášením Charty 77 z 1. ledna 1977‘ a k podpisu připojit rovněž vlastnoručně povolání i adresu. To vylučovalo tvrzení, že někdo text pořádně nečetl, anebo že byl něčí podpis připojen podvodně. Třetí pojistkou se stal způsob sběru podpisů. Vytipovaní dobrovolníci, kterým Havel rozepsal kartičky s přesným návodem, (…) se vydali po přátelských spojnicích, kde se dala očekávat menší infiltrace donašeči StB. Pár jich tam bylo, ale neměli přímý důkaz v podobě textu, neznali způsob akce ani správné datum, a plně zafungoval další taktický tah: podpisy takzvané „první vlny“ byly sebrány ve dnech Vánoc, kdy to podle předpokladu usnadnila ztížená dosažitelnost řídících důstojníků, snížená aktivita estébáků vůbec a s tím spojená zpoždění i lajdáctví při hodnocení odposlechů.“ Konferenční sborník citovaný v pozn. 14, s. 389 n.} Ale jinak bych kladl velký důraz na rozdíly, o nichž tu hovořil Ján Čarnogurský. Největší rozdíly vyplynuly právě z povahy „normalizace“ v její první fázi. Normalizace vytvořila v obou zemích fakticky jiné klima a koneckonců potom vedla k tomu, že na Slovensku v roce 1989 nevzniklo Občanské fórum, ale vznikla Verejnosť proti násiliu. A vznikla velmi brzy a s jistými postoji, které pak bránily tomu, aby dodatečně došlo ke konvergenci obou útvarů.

Petr Uhl: Mluvil jsem o Alexandru Dubčekovi, ale byl to samozřejmě širší problém.^{18Velmi závažný argument k otázce možnosti získat Dubčeka jako signatáře Prohlášení Charty 77 přednesl ve svém exposé v panelové diskusi Jaroslav Šabata: „Pokud jde o exkomunisty, tak otřeseni byli všichni ti, kteří si ještě v osmašedesátém roce mysleli, že reforma se dá více nebo méně dělat jen se sovětským souhlasem, respektive ve shodě se sovětským vedením. Zvláště po srpnu měla tato mentalita, nebo chcete-li dokonce filozofie, velmi negativní účinek. Alexandr Dubček byl velká postava – to bych mohl dokázat –, ale patřil k lidem, kteří se nevymanili z této představy. Podle mého soudu to, že nepodepsal Chartu, souviselo s touto pozicí a nikoliv s nějakou zvláštní, tak či onak technickou okolností.“ Tamtéž, s. 400.} Lidé, kteří se podíleli na organizačních záležitostech a připravovali, jak se bude Charta podepisovat, kdo za kým půjde a tak dále, se málo znali. Už jsem říkal, že jsem dobře znal jenom Jiřího Němce a neodvážil jsem se zeptat Zdeňka Mlynáře, koho bude na Slovensku oslovovat a jak to má zajištěné.^{19Ve svém exposé v témž panelu Petr Uhl uvedl: „29. prosince 1976 byla uzávěrka a Zdeněk Mlynář dlouho nešel. Přišel až hodinu poté, snad si spletl čas. My jsme v té chvíli měli nějakých 110 až 120 podpisů a on najednou přinesl dalších 117 a téměř výlučně té komunistické nebo exkomunistické provenience. Několik podpisů bývalých členů KSČ se podařilo sehnat Jiřímu Němcovi, mně a Pavlu Kohoutovi, ale ty Mlynářovy podpisy znamenaly velké vítězství. Najednou bylo jasné, že Charta bude pluralitní. Já jsem mezi podepsanými velmi netrpělivě hledal Alexandra Dubčeka, a on tam nebyl! Říkal jsem: Zdeňku (my jsme si tenkrát vykali), jak to, že tam Dubček není, vždyť jste říkal, že pojedete na Slovensko, a my jsme se domnívali, že odtud přivezete podpis Alexandra Dubčeka. A on odpověděl: já jsem sice byl na Slovensku, ale v Tatrách. Dubčekův podpis jsme tedy neměli a to byl jeden z neúspěchů Charty 77.“ Tamtéž, s. 396 n.} Neúspěch Charty na Slovensku způsobil technický nedostatek. Jinak v těch dalších letech Charta věnovala stálou pozornost slovenským problémům – třeba havárii v jaderné elektrárně v Jaslovských Bohunicích, která se promítla do dokumentu o bezpečnosti jaderných elektráren. Dále to byl dokument o postavení Cikánů-Romů, který se samozřejmě týkal také Slovenska. Vyjadřovali jsme se k potlačování práv etnických Maďarů na Slovensku. Udržovali jsme neustálý kontakt s Miklószem Durayem, který prostřednictvím Charty 77 tyto věci na Slovensku uplatňoval.

Pokud se týká Ivana Polanského, je to jeden z mnoha případů, kdy neintervenovala Charta, ale Výbor na obranu nespravedlivě stíhaných. Janko Čarnogurský byl stálým spolupracovníkem VONSu. Lidé v té době jezdili na Slovensko – pět let si z toho nepamatuji, protože jsem byl ve vězení, ale vím to z vyprávění – na procesy s katolíky, kteří pašovali z Polska náboženskou literaturu. Represi na Slovensku jsme sledovali, informace jsme měli a bylo jich pořád víc, zejména v 80. letech jsme se snažili o rozšíření naší působnosti. Zdůrazňuji, že vědomí sounáležitosti a potřeby této sounáležitosti zde bylo velmi silné. Ale uznávám, že úplně na začátku to nebylo nejlépe organizované, v tom byla naše slabina – neoslovili jsme Dubčeka, Šimečku. Mohli jsme na Slovensku získat několik desítek signatářů a vše by možná vypadalo jinak i po listopadu 1989 a začátkem 90. let – s Verejností proti násiliu, Občanským fórem a možná i s rozdělením státu.

Václav Černík: Dovolil bych si polemizovat s panem Šimečkou. Teď jsem to konzultoval s Jiřinou Šiklovou. Osobně jsem v lednu 1977 u Šimečků byl, dovezl jsem tam dokument Charty a bavili jsme se o možnosti rozšiřování. Bylo to někdy začátkem ledna.^{20Miloslav Černík (nikoli Václav), nar. 1950, příslušník Hnutí revoluční mládeže (viz Pažout, Jaroslav: Hnutí revoluční mládeže 1968-1970: Edice dokumentů. Praha: ÚSD 2004), švagr ing. Rudolfa Slánského a manžel jeho sestry Marty. V prosinci 1976 se podílel na sběru podpisů pod Prohlášení Charty, patřil k síti, která zajišťovala spojení s polskými disidenty. V lednu 1977 jel z pověření Jiřiny Šiklové za Milanem Šimečkou do Bratislavy a jednal s ním v jeho bytě o možnostech získání slovenských signatářů pod Prohlášení Charty 77, které s sebou přivezl. Šimečka soudil, že to bude na Slovensku těžké. Hovořili také o Alexandru Dubčekovi, Šimečka slíbil, že to zkusí, ale namítl, že v takovou možnost příliš nevěří, protože se Dubček nechce veřejně angažovat. Podle telefonického rozhovoru s Miloslavem Černíkem 17. března 2008. – Bližší datum Černíkova zájezdu do Bratislavy se nepodařilo určit. Domnívám se, že to nemohlo být před 6. lednem 1977, protože do té doby bylo jakékoli šíření textu Prohlášení Charty 77, datovaného 1. ledna 1977, embargováno.}

Petr Pithart: […] Kolikrát jsem se sám sebe ptal, jestli bych to podepsal koncem ledna 1977 nebo jestli bych to podepsal, kdybych bydlel v Táboře. A po pravdě musím říci, že jsem si na to vždycky odpověděl, že prostě nevím, protože „hněv pracujícího lidu“ byl opravdu velmi veliký a těch, kteří to podepisovali po nás a v malých městech, jsem si vždycky nesmírně vážil a ptal jsem se, jestli já bych měl takovou odvahu.

Jan Šimsa: Ještě se vrátím ke Slovensku. Rád bych podepřel ten hlas volajícího na poušti, který mluví pravdu a nic než pravdu. Začátkem roku 1977 jsem se seznámil s Vladem Čechem, to byl geniální slovenský matematik žijící v Brně. A ten s rozhořčením vyprávěl, že se zúčastnil velmi široké porady lidí, kteří chtěli na Slovensku podepsat Chartu, ale že přišel Milan Šimečka a Chartu tam představil jako jednorázový akt a dodal, že už není potřeba dalších podpisů, že je to uzavřeno a teď je potřeba jen zjistit, jaké to bude mít následky, důsledky a ohlasy. Řekl, že s Chartou nesouhlasí a s ním i většina přítomných.^{21K tomu viz následující vyjádřená Miroslava Kusého a údaje v Několika vzpomínkách k výročí Charty 77 Agneši Kalinové (A/3), kteří oponovali tomu, že by Milan Šimečka komukoli vymlouval podpis pod prohlášení, nebo měl vůči Chartě 77 negativní postoj.} Milanu Šimečkovi (já ho znal od roku 1974) nebylo snadné oponovat, poněvadž to měl promyšlené a skutečně přesvědčil všecky až na Vlada Čecha, který pak v Brně Chartu podepsal. Čech neskrýval nechuť vůči Šimečkovi, ještě samozřejmě netušil, jakým zvláštním způsobem se s ním potom spřízní.

Ovšem, abych byl spravedlivý, Čech mi také vyložil, že Milan Šimečka tehdy říkal, že pověřen rozšířit Chartu na Slovensku byl spisovatel Dominik Tatarka. Ten měl text Charty na Slovensko přivézt a představit ho. On však měl nějaké společenské závazky v Praze, zdržel se, uklouzl a zranil se, zůstal v nemocnici a na Slovensko nedorazil. To je jisté, protože v nemocnici ho navštívili mí přátelé, a jestli se nepletu, byl mezi nimi i můj syn. Na Slovensku se tak uskutečnila ona beseda pouze s Milanem Šimečkou a bez Tatarky. Myslím, že by bylo třeba prozkoumat, je-li to pravda, já to mám z orální historie, která je teď velmi populární, ale říkal mi to také Vlado Čech, jedna z nejvýraznějších osobností brněnské Charty. […]

Vilém Prečan: To je věc, kterou je třeba zjistit, pokud to vůbec ještě jde. Mluví se o Juraji Spitzerovi, který to dostal, měl s tím lidi seznámit a stopil to. Já se musím podívat do své korespondence s Milanem Šimečkou, oni byli tehdy na horách a dostali to od Ludvíka Vaculíka s velkým zpožděním. Ale vím například, že Milan Šimečka v lednu na narozeninách Eda Friše, kde se sešla společnost, text Charty vytáhl, vyvolal o něm debatu, což na něho potom práskl při výslechu jeden z přítomných, který byl, jak se později ukázalo, spolupracovníkem Státní bezpečnosti.

Miro Kusý: Já jen faktickou poznámku. To, co řekl pan Šimsa, mě velmi zarazilo, protože jsem byl intimní přítel Milana Šimečky a takové vyjádření jsem od něho nikdy neslyšel. Naopak, celá jeho životní aktivita po přijetí Charty 77 ukazuje, že byl jedním z nejúčinnějších chartistů, bez ohledu na to, jestli ji v dané situaci podepsal nebo nepodepsal. Já jsem podepsal Chartu na Šimečkův podnět, to on mi zprostředkoval podpis. Podepsal jsem ji vlastně jemu.

3. Svědectví Agneši Kalinové a Ladislava Kaliny

a) Niekoľko spomienok k výročiu Charty 77

Agneša Kalinová (červenec 2007)

Neviem už presne, či som sa o Charte 77 dozvedela najskôr od Milana Šimečku, alebo z rozhlasových a televíznych správ o zatknutí jej tlmočníkov v Prahe, dňa 6. januára. Odohralo sa to totiž takmer súčasne.

S manželom L. J. Kalinom sme sa 3. alebo 4. januára 1977 vrátili, spolu s Evou a Milanom Šimečkovcami, z desaťdenného rekreačného pobytu v chatkách na Borovej Sihoti pri Liptovskom Hrádku. Pri najbližšom stretnuti s Milanom nám tento ukázal text Charty 77 a povedal nám, že ho dostal poštou z Prahy za svojej neprítomnosti – ak sa dobre pamätám, aj so žiadosťou o podpis. Keďže presne v tých dňoch sa už naplno a vo všetkých médiach spustila zúrivá protichartistická kampaň, odmietal predovšetkým môj manžel možnosť pripojiť sa k nej svojim podpisom. S jej obsahom, vrátane zvolenej “legalistickej“ taktiky opierajúcej sa o dokumenty z Helsiniek, však výslovne a plne súhlasil. Povedal, že ani fyzicky, ani psychicky nemá po prežitých väzenských útrapách z rokov 1972–73 silu vystaviť sa novému náporu zo strany ŠtB. O to viac, že si ho bezpečácki sledovatelia neprestali všímať ani po prepustení z väzby na základe amnestie, ba ani po uplynutí dvojročnej podmienky, ktorú naňho za údajné poburovanie ešte po prepustení uvalili.

Stotožnila som sa s jeho postojom zo solidarity a zo súcitu s nim a azda aj preto, že som nechcela pripraviť svoju – vtedy už dvadsaťtriročnú – dcéru Júliu o poslednú šancu dostať sa po rade odmietnutí na vysokú školu. V rámci protichartistickej kampane sa totiž v tlači dôrazne popieralo, že by sa mladí ľudia nedostávali na štúdium len kvôli politickým výhradám voči ich rodičom. V Charte 77 to figurovalo ako jeden z dôkazov na porušovanie ľudských práv v Československu a ja som sa naivne domnievala, že práve takúto pre nich bezvýznamnú maličkosť, ako je umožniť štúdium nadanej dievčine, využije normalizátorská vrchnosť ako dôkaz, že výhrady chartistov sú neopodstatnené. Ani táto drobná nádej a ilúzia sa však nepotvrdila a to bola napokon príslovečná posledná kvapka, ktorá ma doviedla k rozhodnutiu emigrovať.

Pokiaľ sa pamätám, zaujal Milan Šimečka podobné stanovisko, a to asi v tom zmysle, že pripojenie svojho podpisu pokladal v prvých januárových dňoch za akosi oneskorené, podpisovú akciu považoval zverejnením textu za viac-menej ukončenú. Rozhodne sa však nepamätám, že by bol Milan Šimečka pred nami kritizoval chartistov za to, že o prípravách textu a celého podujatia neinformovali predom ani jeho, ani nikoho z – pomerne dosť úzkeho – okruhu ľudí, s ktorými boli dovtedy na Slovensku v kontakte. Uvedomili sme si totiž, že pokusy o to mohli celú akciu už pri zrode vážne ohroziť, veď bezpečnosť ostro sledovala všetky takéto styky a stretnutia. Naopak, Milan oceňoval skutočnosť, že text mu predsa len poslali pred zverejnením a pokladal za nešťastnú zhodu okolností, že si ho mohol prečítať až dodatočne. Rozumela som tomu tak, že by bol text asi podpísal, keby sa mu bol dostal do rúk pred zverejnením. S jeho znením, zámerom i jednotlivými formuláciami naprosto súhlasil, nepamätám sa, že by bol vyslovoval voľajaké výhrady.

O niekoľko dní neskôr, keď už nám bolo jasné – najmä na základe informácií zo zahraničného rozhlasu –, že sa k Charte 77 pripájajú svojim podpisom ďalší odvážlivci, že akcia teda pokračuje, ocitli sa Šimečkovci, Eva takisto ako Milan, v takom ohňostroji eštebáckeho nátlaku, že o podpisovaní už asi ani nestihli uvažovať. Tuším už hneď v ďalšom januárovom týždni si oboch – prirodzene osobitne – predvolali na vypočúvanie a podrobili ich najhrubšiemu vydieračskému nátlaku.^{22Jestliže Milan Šmečka datoval svůj fejeton Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejetónu (viz dále) 15. ledna 1977, muselo k jeho jednání v kádrovém oddělení Slovenské vysoké škole technické dojít před tímto datem. Nejsou žádné doklady o tom, že by byli Šimečkovi v té době vyslýcháni Státní bezpečností.} Od oboch – teda od každého z nich zvlášť – žiadali osobné, podpísané vyhlásenie proti Charte 77, ba jej jednoznačné odsúdenie aj s jasným zdôvodnením tohto postoja. Milanovi, ktorý v tom čase už pracoval ako bagrista u Pozemných stavieb, takže ho nemohli strašiť stratou dobrého zamestnania, sa hlavne vyhrážali, že vyhodia z Vysokej školy technickej jeho staršieho syna Petra, ktorý bol v prvom ročníku. Dostal sa na elektrotechnické štúdium až rok po maturite, po úspešnej praxi pri počítačoch a na odporúčanie podniku Datasystém. Eve Šimečkovej, ktorá mohla akousi šťastnou zhodou okolností ešte vyučovať na katedre anglistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, predovšetkým hrozili, že ju prepustia z práce, ale takisto aj potrestaním jej syna-rukojemníka (ako túto prax pomsty na deťoch nazval Milan Šimečka v knihe Obnovení pořádku).

Bolo to ešte v dňoch a týždňoch pred antichartou a nátlak na takéto osobné vyhlásenie bol oveľa hrozivejší a bezprostrednejší ako o čosi neskôr nátlak podpísať antichartu. Jej signatári sa totiž vtedy i neskôr vyhovárali vzájomne jeden na druhého, dušovali sa, že to celé bola vlastne nezáväzná ba takmer neosobná akcia, keďže antichartu predsa podpísali „takmer všetci“, ktorých na to vyzvali... Akcia osobných vyhlásení bežala na Slovensku tuším také tri–štyri týždne, jej výsledky zverejňoval Gustávom Husákom založený a protežovaný týždenník Nové slovo a v jednom čísle to dotiahli na najviac 4–5 vyhlásení. Pamätám sa, že na tento lep vtedy naletel Peter Karvaš a Ladislav Ťažký.

Milan Šimečka, takisto ako jeho žena Eva tomuto tvrdému tlaku statočne odolali a nijaké vyhlásenie proti Charte 77 nenapísali, nepodpísali, ani nezverejnili. Doplatila na to predovšetkým Eva Šimečková: zrejme na pokyn ŠtB dostala zakrátko zákaz prednášať na katedre, ba vyslovene aj zákaz ostať v akomkoľvek styku so svojimi doterajšími študentmi. S okamžitou platnosťou ju preložili do novo založeného Kabinetu na štúdium teórie prekladu – tak nejako sa to, myslím, menovalo –, ktorý mal jednu–dve miestnosti v centre mesta na Zelenej ulici a už neviem, či vôbec ešte nejakého zamestnanca okrem Evy Šimečkovej. Pracovnú náplň si mala tiež vytvoriť viac-menej sama. Jej dispozícia k depresiám, ktorá sa prejavovala už nejakých päť rokov, sa v tejto nútenej a nezmyselnej izolácii citeľne zhoršila. Peter Šimečka akýmsi zázrakom mohol pokračovať v štúdiu elektrotechniky, aj Milanovi „dovolili“ ostať pri bágri.

Neznamenalo to však, že by si ho bezpečáci prestali všímať, sledovať, či predvolávať ho pod rôznymi zámienkami na vypočúvanie. Keďže Milan Šimečka v tom čase už sústavne pracoval na rukopise svojej významnej eseje-analýzy normalizačného režimu v Československu, ktorý neskôr publikoval v zahraničí pod titulom Obnovení pořádku, nemal ani on, ani jeho blízki – ku ktorým sme sa rátali – pocit, že by prestal patriť do disidentského spoločenstva len preto, že konkrétne nepripojil svoj podpis pod Chartu 77. Boli sme presvedčení, že to takto chápu aj naši početní pražskí priatelia, združení teraz už z prevažnej časti okolo Charty 77, že Milana, takisto ako nás oboch, naďalej rátajú do svojho okruhu. Potvrdila nám to aj skutočnosť, že sa Milan – ešte v čase nášho pobytu v Bratislave, teda do októbra 1978 – čoraz častejšie zúčastňoval stretnutí u Václava Havla na jeho Hrádečku a že podobné stretnutia usporiadal – či vtedy len pripravoval – aj na brnenskej chate svojich svokrovcov.

Nikdy som Milana Šimečku nepočula – aspoň v mojej prítomnosti sa to rozhodne nestalo – voľakoho odhovárať od podpisu Charty. Pokladali sme to výlučne za vec osobného rozhodnutia, osobnej statočnosti a schopnosti vydržať brutálny policajný nátlak na celú rodinu, aký to malo v každom prípade na následok. O to viac sme obdivovali a držali palce každému – v prvom rade Mirovi Kusému, Vladovi Čechovi a Mariánovi Zajíčkovi, s ktorým sa naša dcéra poznala, aj sa zúčastňovala na jeho pezinských podujatiach –, kto si tieto útrapy vzal na seba. Nazdávali sme sa a často sme o tom s Milanom Šimečkom hovorili, že naša situácia v Bratislave je ešte o čosi ťažšia a exponovanejšia ako postavenie chartistov a vôbec disidentov v Prahe.^{23Shodně to vyjádřil Václav Havel na slavnostním večeru Charta 77 a Slováci v Nostickém paláci v Praze 11. prosince 2007, když připomenul, že podepsat Chartu 77 znamenalo na Slovensku větší riziko než v Čechách. (http://domaci.ihned.cz/c1-22595800-slovaci-si-v-praze-pripomneli-vyroci-vzniku-charty-77, 11. 12. 2007)} Zdalo sa nám, že vo väčšom meste sa predsa len ľahšie darí unikať pozornosti, či aj sledovaniu špecializovaných týmov a že sa väčšie útrapy a menšie nepríjemnosti trvalého autsajderstva ľahšie znášajú vo väčšom spoločenstve rovnako zmýšľajúcich, aké v Prahe postupne vznikalo, než sa to dá v našej malej, dosť izolovanej bratislavskej skupinke. Napokon sme si vravievali, že ani v Brne či v ďalších českých a moravských mestách nezakotvila Charta tak pevne ako v hlavnom meste, že sa ani tam situácia podstatne nelíšila od bratislavskej. Ani v trocha širšom okruhu našich podobne protinormalizačne zmýšľajúcich priateľov sme nikdy a ani na chvíľu nepokladali Chartu za akúsi čisto českú záležitosť (ako sa dnes na Slovensku čoraz častejšie argumentuje) a vážili sme si každého, kto sa k nej hlásil.

Pestré formy nátlaku a vydierania, ktoré si ŠtB vymyslela proti našej rodine – vrátane dcéry – napriek tomu, že sme Chartu nepodpísali a že od nás nikdy nijaké protichartistické vyhlásenie ani len nežiadali, opísal môj manžel podrobnejšie v doslove k svojej knihe Odpočúvaj v pokoji čiže Basastory. Jeho doslov, napísaný už roku 1978 v mníchovskej emigrácii, pripojujem k tomuto textu.

b) Záverečné slovo 

Ján Kalina (únor 1978)^{24Text se přetiskuje ze Závěrečného slova – doslovu ke vzpomínkové knize, v níž  Ján (Ladislav) Kalina vylíčil v roce 1973 svou trestní kauzu, v níž byl v roce 1972 odsouzen na dva roky ztráty svobody. Kalina byl propuštěn po roce stráveném ve vězení, jelikož se na něho vztahovala prezidentská amnestie k 25. výročí „vítězného února 1948“. Závěrečné slovo datoval v únoru 1978. Viz Ján Kalina, Odpočúvaj v pokoji čiže Basa story. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2004, s. 250–254. – Srv. níže otištěné protokoly o výsleších L. J. Kaliny 25. února a 8. března 1977.}

[...] Starostlivosť ministerstva lásky o našu rodinu sa prudko vystupňovala v historickom roku vydania kontrarevolučného pamfletu Charta 77. Ako jej sympatizanti, potenciálni podpisovatelia a priatelia viacerých signatárov sme sa po februári 1977 dostali do zvláštnej sústrednej paľby.

Začalo sa to zdanlivo nevinne: v poštovej schránke som objavil otvorenú zásielku, neporušený balíček s 32 erotickými fotografiami môjho priateľa L. V., podanú na pošte – aká čudná hra náhody – vo Viedni. Poslanie zásielky bolo priehľadné: diskreditovať ho pred známymi. Odosielatelia zo škandalizačného oddelenia ŠtB boli presvedčení, že neodolám pokušeniu a pikantné snímky dám kolovať prinajmenšom v okruhu najbližších priateľov. Namiesto toho som ich vložil do obálky a ešte v ten deň odoslal na ministerstvo vnútra. Zásielku som v sprievodnom liste označil za nehoráznu provokáciu a žiadal som, aby okamžite začali pátrať po neznámom páchateľovi, ktorý sa šírením intímnych obrazov dopúšťa trestného činu – s cenníkom až do dvoch rokov.

Krátko nato vyšetrovatelia počas nočnej domovej prehliadky v byte nášho priateľa Eda Friša, kedysi prvého tajomníka ÚV KSS, a jeho manželky Soni Čechovej okrem iných vecí zhabali aj ďalší diel mojich pamätí, ktorý som im požičal. Napriek desiatkam sťažností na rôzne inštancie mi ho doteraz nevrátili, ba pre „závadný obsah“ ho navrhli súdu na zhabanie. ŠtB sa tak stala najhorlivejším čitateľom mojich memoárov.

Potom prišli dvaja vyšetrovatelia a v ranných hodinách si ma bez písomného poverenia a bez predvolanky odviedli z bytu do novej budovy štátnej bezpečnosti na menej hrdo znejúcej Drieňovej ulici, aby ma vypočúvali pre signatárov a Chartu. Pretože nie som ani na spovedi, ani na straníckej previerke, odmietnem na tejto pôde zápisnične vyslovovať politické názory. Ale dodám, že súkromne im to rád poviem: „V charte niet jediného tvrdenia, ktorého pravdivosť by som nemohol potvrdiť svojou osobnou skúsenosťou.“

Pri tejto príležitosti mi slávnostne oznámia, že dostali súhlas prokurátora na zadržanie mojej pošty. Túto prácu vykonávali, pravda, bez prokurátorovho posvätenia, už vyše sedem rokov. Oznámia aj konkrétny dôvod. Predložia mi obálku mne adresovanú a v Prahe podanú a vyberú z nej päť fotokópií Charty plus strojom klopaný sprievodný list, podpísaný iniciálkou L., s nasledujúcim zaujímavým textom:

„Milý Laco, prosím, aby si s materiálem naložil jako v minulosti, pokračoval v sondáži, které osoby by byly ochotné chartu podepsat, víc se zaměřil na dělnické prostředí... Vzor podpisového hárku máš.“ Dôverne mi tykajúci anonymný priateľ L. ďakuje za „doterajší spolupráci v prospěch věci i dalším přátelům v Bratislavě“ a nahovára ma, aby som organizoval zbierky, lebo „i skromnější finanční pomoc ze Slovenska je pro nás především morální podporou“.

Potom mi položia krížovú otázku:
– Kto vám to poslal?
– Vy to neviete? – pýtam sa začudovaný.
– Viete, kto to poslal? Vaculík?
– Predsa vy.

Aj pri letmom čítaní je mi jasné, že ide o nešikovnú, priezračnú provokáciu diletantského dramaturga ŠtB, ktorý nevynechal jedinú príležitosť, aby mi v tomto liste, odoslanom riadnou, teda cenzúrne kontrolovanou poštou neimputoval v každej vete dlhotrvajúcu, sústavnú a rozvetvenú činnosť, z ktorej by mohli urobiť predmet trestného stíhania. Lenže údajný „pražský“ autor bol taký neobratný, že použil dokonca slovenský výraz „doterajší“ namiesto jedine správneho „dosavadní“.

Pod touto priehľadnou zámienkou mi začne teda bezpečnosť už oficiálne zadržiavať poštu, ktorú mi potom vydá (alebo ani nie) po troch, štyroch či šiestich mesiacoch. Rozhodnem sa protestovať na všetkých možných inštanciách, až sa dopracujem ku generálnemu prokurátorovi ČSSR. Píšem mu:

„Je to absurdita, ktorá nemá obdobu. Neviem si predstaviť, že by napr. neznámy provokatér poslal generálnemu prokurátorovi balík s listom, kde by ho žiadal, aby priloženú zásielku výbušnín umiestnil, ako minule, pod písací stôl ministra a potom ďalej pokračoval v činnosti – a nato by orgány bezpečnosti zakročili proti generálnemu prokurátorovi a nebezpečného rozvratníka nechali nepovšimnutého. – Je to absurdná predstava v právnom štáte, ale presne to sa robí teraz so mnou.“

O týždeň a takmer rok po tom, čo ŠtB uvalila na moju korešpondenciu embargo a otvorila mi na Drieňovej ulici v kancelárii nadporučíka Stachu vlastnú poste restante schránku, dostanem poštou „uznesenie vyšetrovateľa“. „Vzhľadom na to, že pominuli dôvody zadržania a otvorenia zásielok, adresovaných Vašej osobe, bol daný pokyn Poštovému úradu, aby tieto neboli už zadržiavané.“^{25Srv. spis Správy vyšetřování StB z 22. 11. 1977, oddíl C, dokument 5.}

V marci 1977 ma navštívi na mňa špecializovaný, ironicky sa usmievajúci drobný vyšetrovateľ, ktorý úzkostlivo tají svoje meno (volá sa Kopal) a požiada ma, aby som im zapožičal „na expertízu“ svoj písací stroj značky Olympia. Predloží pripravenú potvrdenku, nemá teda zmysel vzpierať sa, hoci celá vec je nezmyselná. Pokiaľ viem, expertíza stroja a zistenie totožnosti typov môže trvať maximálne dve minúty. Štátnej bezpečnosti trvá sedem mesiacov, kým mi stroj vrátia, aj to iba po ôsmich sťažnostiach na všetky stupne prokuratúry.

Aby som nemohol povedať, že ostatných členov rodiny zanedbávajú, začnú predvádzať na výsluchy z pracoviska aj Agnešu a Julku. Najprv pre stretnutie s bývalým trestancom a signatárom charty, navyše Pražákom, Milanom Hüblom u spoločných známych, potom len tak, aby zistili, čo si Agneša po polročnom odstupe o charte myslí.

Na pracovisku kontroluje bezpečnosť jej dochádzku, spytujú sa šéfa, či vie, že ju zazreli v pracovnom čase v meste – v kníhkupectve. Julku viackrát vypočúvajú pre Toporovu karikatúru (chlap, šiestimi rukami si súčasne zakrývajúci oči, uši a ústa), ktorú „náhodou“ našli v našej pošte – „omylom“ ju otvorili a naša dcéra si trúfala poslať ju ako novoročenku priateľovi do Kalifornie. Išlo pritom o kresbu z knihy predávanej v poľskom kultúrnom stredisku v Bratislave. Inokedy ju spovedajú pre účasť na verejnej prednáške o futurológii. A napokon pre spoluprácu pri organizovaní „ilegálnej Patočkovej antiuniverzity“ – ako to nazvali –, čiže prednášok o filozofii či literatúre, na ktoré sa odvážili pozvať aj vylúčených členov strany, či dokonca signatárov Charty.

Ale ani to nie je všetko. Zdá sa, že sme sa stali nositeľmi celoslovenského rekordu v komplexnom a dlhodobom diskriminovaní celej rodiny:
Naše dcéra maturovala s vyznamenaním v mesiacoch, keď som vo väzbe čakal na súd. Od tých čias absolvovala za päť rokov s imponujúcou vytrvalosťou osem úspešných prijímacích skúšok na tri rôzne vysoké školy, aby jej zakaždým dali pocítiť, čo znamená biblický dedičný hriech. Za obdobie, keď jej spolužiaci už stihli ukončiť vysokoškolské štúdium, doručila jej pošta dokopy osemnásť ráz zamietavú odpoveď na jej žiadosti o prijatie a na odvolania k príslušnému rektorovi či k ministrovi školstva.
Bolo by to priveľa aj na dospelého, tobôž nie na mladé, dozrievajúce dievča, ktoré malo v čase tzv. krízových rokov, za ktoré trpí, štrnásť rokov.

A zas je na výsluchu Agneša. Podstrčia jej staršie britské noviny.
– Predkladáme vám západný buržoázny časopis Sundaj times (prísne foneticky), v ktorom je článok proti Československu. V tomto článku sa tvrdí, že ste poskytli rozhovor západnému novinárovi o tom, vraj vaša dcéra nesmie študovať. Urobili ste tak v čase belehradskej konferencie, aby to mohla západná propaganda proti nám zneužiť. Prečo ste to povedali?
– Asi preto, lebo je to pravda, – odvetí moja žena so sedliackou logikou.

V septembri 1977 dostala dcéra posledné zamietnutie žiadosti o prijatie na vysokú školu. Stalo sa to v roku, keď sa najvyšší funkcionári dušovali, že tvrdenia Charty sú vymyslené a lživé, pretože napríklad „na naše vysoké školy sa prijímajú poslucháči výlučne podľa talentu, a nie podľa sociálneho pôvodu“.

Siedmeho novembra 1977 si podávame, celá rodina, žiadosť o vysťahovalecký pas do Európy. Štyri dni nato som dvoma civilnými ochrancami poriadku predvedený z bytu na Správu vyšetrovania ŠtB na Drieňovej ulici.
– Máme bezpečne zistené, – číta nadporučík Stacho z papiera, – že ste si podali žiadosť o vysťahovalecký pas. Vypovedajte do zápisnice, prečo?

Naozaj, prečo?

4. Záznam vzpomínky Hany Ponické: Charta 77 na Slovensku^{26Záznam pořídil podle vyprávění Hany Ponické v roce 1995 Vojtech Čelko. Redakci pro tisk pořídil Vilém Prečan.}

Hana Ponická (1995)

Podľa toho, že na Slovensku podpísalo Chartu 77 naozaj iba veľmi málo ľudí, a z tých viacerí len tajne a v poslednej fáze jej ilegality, dalo by sa oprávnene usudzovať, že Charta 77 sa Slovenska málo dotkla.

Nechcem tvrdiť, že príčina netkvela aj v osobitej celospoločenskej situácii na Slovensku, v istej nielen zemepisnej vzdialenosti do Prahy, ale nemožno nebrať do úvahy i fakt, že text Charty 77 bol privezený do Bratislavy z Prahy iba niekedy v rozbehu januára 1977, už počas plného vírenia verejnej kampane proti tým, čo Chartu podpísali ešte v prvej polovici januára. Ako viem, Chartu 77 priniesol na Slovensko jeden z jej prvých podpisovateľov, český historik pôvodom zo Slovenska, Dr. Milan Hübl […].^{27Vynecháno 21 řádek s neověřenými údaji, jejichž zdrojem mohly být úmyslné policejní dezinformace o Jurákovi Spitzerovi.}

Hoci mohli byť aj iné pokusy doviezť text Charty na Slovensko, ja neviem o žiadnom okrem tu opísaného. Ja sama som tvrdo čakala, že sa Charta 77 aj u nás zjaví, no márne. O Charte 77 sme sa však predsa len dozvedali z rozličných cudzích vysielacích staníc. Podobne sme dosť rýchle z ich správ vedeli, ako chartistov sledujú pražskí eštébáci, vypočúvajú ich, robia im prehliadky atď., napokon celý text Charty im prečítali zo Slobodnej Európy a britského BBC aj z Hlasu Ameriky. Takto sa mohla postupne aj slovenská verejnosť orientovať, že nejde o nijaké rozbíjanie štátu nejakými domácimi rozvratníkmi, ktorí "sypú jed do našich studní", ako poučoval verejnosť vysoký funkcionár KSS Vasil Biľak, ale o iniciatívu odborne rozhľadených občanov, ktorí sú znepokojení pretrvávaním nešvárov nášho celospoločenského života a dožadujú sa náprav a dialógu so zodpovednými štátnymi a straníckymi činiteľmi.

Miesto dialógu a prísľubu náprav – ako sme pochopili z cudzieho rozhlasu – spustila štátno-stranícko-bezpečácka moc u nás tvrdé perzekúcie chartistov aj ich rodín. Ako sme hneď i z našich novín, rozhlasu a televízie zistili, vedúci funkcionári viacerých elitných umeleckých, vedeckých a iných ústavov a spolkov uverejňovali antichartistické texty, uverejňované v prvom období štvanice, kde len bolo možné tak v Čechách, ako i na Morave a na Slovensku. Do novín sa svojimi osobitnými vyhláseniami zaraďovali medzi oficiálne útočiacich poprední, titulmi obsypaní slovenskí spisovatelia Andrej Plávka, Vladimír Mináč, Vojtech Mihálik, Ján Solovič. Potom osobitne i bývalý nadrealista básnik Rudo Fábry a bývalý davista Daňo Okáli; ktorý žiadal dokonca "nôž pod hrdlo kohúta", vedeli sme všetci dobre, na koho z chartistov naráža (išlo o chartistu – spisovateľa Pavla Kohouta). Bolo rušno všade, schôdze a búrlivé diskusie na pracoviskách i v rodinách o tom, či sa podpísať, alebo nepodpísať pod antichartu, neobišli ani tie najzapadlejšie viesky na Slovensku, najmenšie pracovné kolektívy. Komunisti – nekomunisti, väčšina vyzvaných sa napokon podpísala proti neznámej veci Charte 77, ktorá ešte stále nebola v našich médiách uverejnená! Uverejňované však množstvá protestov proti nej z miest najvyšších i na Slovensku vzbudzovali strach a neistotu.

Lenže celorepubliková verejná kampaň proti Charte 77 začala príliš pripomínať niekdajšie pohony proti nevinným ľuďom v päťdesiatych rokoch, v období azda najvyššieho komunistického teroru v Československu, ktorý rovnako tak u nás ako aj inde vyhľadával svoje najvyššie obete v krajinách východného povojnového bloku. Aj vtedy boli ako nepriatelia vlasti a socializmu pozatváraní, protizákonne súdení i odsúdení významní jedinci, ale i celé skupiny nevinných ľudí, medzi nimi aj komunisti, ale i veriaci, kňazi aj členovia mníšskych rádov. Začalo sa to obvykle nejakou kampaňou, ktorá mala občanov odradiť od protestov a poslúžiť ako popud pre vznesenie obžaloby zo strany štátneho prokurátora. Bez takého začiatku sa nezaobišiel (okrem prísne utajovaných procesov protikresťanských) nijaký známejší politický proces týkajúci sa i Slovenska. S kampaňami súhlasili vtedy aj viacerí známi publicisti, historici, spisovatelia a odbojári. Keď v pamätnom roku 1968 vyšla pravda najavo, bili sa v prsia, kajali sa, ale kto navráti životy popraveným a kto na tejto zemi môže dať rozhrešenie a odpustenie, oslobodzujúce svedomie katov?

Takéto situácie prišli mnohým na um i v roku Charty 77, keď nekontrolovaná komunistická moc znovu hnala ľudí do aktívnej účasti na štvanici. Preto sa v roku 1977 už mnohým nechcelo zopakovať starú chybu a podpísať protichartistickú kampaň. Čo ak z nej vzídu nové divé procesy, po rokoch zase odhaľovanie a nutné sebakritiky? Preto sa už toľkí odvážili pýtať najprv autentický test Charty 77. Ten však nik nemal a skúpa skratkovitá informácia o Charte 77 v novinách prinášala len úsudok, že chartisti sa prehnane dovolávajú dialógu s mocou. Výraz "prehnane" vzbudzoval úvahy: odkiaľ pokiaľ možno vyžadovať od vrchnosti dialóg s ňou? Za prehnaný môže byť pokladaný za istých okolností púhy krôčik v úsilí o dosiahnutie dialógu? Bola som v strehu, robila som si poznámky. Situáciu zvažoval štúdiom i úvahami aj môj muž plukovník Jaroslav Šolc, vojenský historik na predčasnom dôchodku a na základe obnovovanej pracovnej zmluvy spolupracovník Múzea SNP, ktorý si chystal prednášky na tému deklarácie o ľudských právach v súvise s helsinským procesom a najmä výsledkami dohovorov zo Záverečného aktu medzinárodného zhromaždenia v roku 1975. V tom čase som i ja "vyrábala" svoje prvé samizdaty – prieklepy Všeobecnej deklarácie o ľudských právach z roku 1950 (OSN) – a rozdávala som ich známym a priateľom.

Nechartista, ale sympatizant s Chartou 77, vojenský historik Václav Kural, po roku 1969 robotník, nám ešte v januári 1977 priniesol z Prahy do Lukavice zvesti o tom, čo sa deje s naším spoločným priateľom Janom Křenom aj s inými chartistami, ako im pražskí eštébáci strážia byty a legitimujú každého návštevníka. Rozpovedal nám aj prvý príbeh Charty 77, keď ju pekne prepísanú v tvrdom obale viezla autom na najvyššie vládne úrady ČSSR skupina osnovateľov a prvých podpisovateľov (bol medzi nimi i spisovateľ Ludvík Vaculík), ako ich Štátna bezpečnosť na ceste aj spolu s novučičkou Chartou chytila, vyšetrovala, atď. Muž zase informoval nášho milého lukavického hosťa Václava Kurala o svojich postrehoch z Banskej Bystrice, zo školenia o ľudských právach aj o tom, ako sa zdráhajú pracovníci Múzea SNP podpisovať kampaň proti Charte 77, ale i o svojom správnom tušení, že keď príde na krájanie, naostatok určite všetci podpíšu, čo nechceli.

Vcelku podľa toho, čo som okolo seba vnímala i počula v tom čase na rozličných miestach na Slovensku, mi ostal taký dojem, že prostí ľudia z dedín a pracovísk v menších strediskách sú vo svojom bezprostredne prejavovanom odpore proti novej verejnej kampani pevnejší a prezieravejší, proste statočnejší než konformne protichartisticky vyladená prevážna časť "výkvetu národa", napríklad elita v Bratislave, Banskej Bystrici, Zvolene.

Po dedinách šli chýry, že asi bude nová vojna, veď Rusi sa teraz na nás veľmi nahnevajú. Mnohí sa hlasne tešili, že chartisti sa zastali i veriacich, budeme si môcť, ľudia, krstiť deti, sobášiť ich v kostole bez skrývania; vidiečania, zamestnaní v meste a odchádzajúci – dochádzajúci autobusmi, boli otrávení, že sa musia na pracoviskách zúčastňovať schôdzí, kde ich nútia podpisovať spoločné vyhlásenie proti Charte 77, ktorú nik nečítal, a rád by bol aj čítal!

Vyvrcholenie prišlo v nedeľu 28. januára 1977, v mrazivé zimné, ale slnečné predpoludnie. Vtedy sme s mužom v Lukavici zachytili priamy prenos slávnostného zhromaždenia výborov umeleckých zväzov českých a slovenských v pražskom Národnom divadle. Rezolúciu výborov umeleckých zväzov predniesla známa česká herečka J. Švorcová. Text hladko plynul, sem-tam vŕzgal vo vetách o zradcoch, samozvancoch a stroskotancoch, ktorí za judášsky groš zradili, ako sme to už poznali z rituálu kampane počnúc Biľakovým zamyslením nad studňou a otravou. Potom zase vo vzletnom štýle vyznania vernosti umelcov jedinej vedúcej strane. Po rezolúcii prečítanej na javisku Národného divadla v Prahe dostali sa vcelku do popredia herci, potom výtvarníci a akosi predsa len pokrivkávali spisovatelia. Zatiaľ čo slovenských hercov reprezentovali známi poprední, titulmi ovenčení laureáti, slovenských spisovateľov zastupoval len menej známy mladý básnik Štilicha. Muž sa zasmial; darmo je, povedal, tváriť sa slobodne, nadšene, ospevovať tvorivý rozmach od takzvanej normalizácie, na to treba predsa len herecké umenie.

Slávnostný akt nedele 28. januára doplnilo vysielanie Slovenského rozhlasu vo večerných hodinách chválospevom na básnika Válka, ktorý sa opäť ozval novou zbierkou Slovo. Úryvok z tejto zbierky, recitovaný v rozhlase, hovoril o pravde: hovor pravdu, pravda aj keď je horká je životu nutná... vyhýbaj sa fráze... cudzí osud nech ťa viacej boli ako vlastný... neklam v láske, neklam v básni, ustavične hľadaj slová pravdy – nuž toto priniesol rozhlas po účasti ministra Válka na protichartistickej schôdzi umelcov v Prahe. Ba či aj tam aspoň mimo pódia povedal niečo o pravde? Z prenosu sme nezachytili, že by bol na zhromaždení i vystúpil. Z Válkových básní v rozhlase sa ozvalo niečo takého ako: „lesk kovu, rad stužky, a potom doma plakať do podušky..." – Už je to tak, že plakať sa raz bude, povedal muž, keď sa relácia o novom básnickom diele skončila.

Rezolúcia umeleckých zväzov, bohato rozmnožená a rozposlaná aj na všetky možné sekretariáty slovenských umeleckých zväzov, mala byť podpísaná v čo najplnšom počte členmi zväzov, zamestnancami v administratíve ba i pomocnými technickými silami. Sekretárky pracovali horlivo, vyzývali ľudí telefonicky, písomne aj osobnými návštevami na bytoch. Súčasne sa k nim pripájali aj iné sekretariáty z iných oblastí – neumeleckých; jednotlivci už nejaké vyhlásenie podpísali, iní sami stvorili ešte aj druhé, tretie vyhlásenie. Pre istotu!

No boli aj takí, čo síce dačo podpísali proti Charte, ale druhý raz už nechceli, lebo im začalo svitať v hlave: krajinou začali kolovať aj rozličné povesti, prípoviedky zábavné a dráždivé, vznikali okrem nových vtipov aj domácky vyrobené zábavníky pre čitateľov z vidieka, niečo takého sme aj v Lukavici vytvorili. O vec začali prejavovať záujem aj študenti, viacerí sa zvrtli raz dva razy aj u nás. Ožili aj tajné spolky veriacich, pribudlo hodne novej slobodnej náboženskej literatúry a publicistiky z kresťanského podzemia. So samizdatmi od roku 1970 "zakázaných" slovenských spisovateľov a publicistov to bolo čo do počtu skromnejšie než v českej samizdatovej literatúre a publicistike. Napokon aj to, čo vzniklo a udržovalo sa ako slovenská samizdatová tvorba, stalo sa kongeniálne súčasťou českej silnejšej zakázanej tvorby. V Prahe sústredená, zavše presahovala svojou pôsobnosťou i hranice republiky.

Uprostred februára roku 1977, za ešte prebiehajúcej kampane proti Charte 77, obdržala som od Zväzu slovenských spisovateľov výzvu, aby som i ja podpísala Rezolúciu umelcov. Opakovaná výzva prišla aj telefonicky na Miestny národný výbor v Lukavici. V telefóne mi potom zo sekretariátu ZSS na dôvažok povedali, že plánujú pre mňa zahraničnú cestu do Francúzska, lebo vedia, že som ešte nikam nebola vyslaná...  Ja som ich požiadala, aby mi poslali text Charty 77. Oni, že nemajú. A podpisujete Rezolúciu? Podpisujeme.

Z prejavu generálneho prokurátora uverejneného v novinách sme si však už v tom čase mohli zobrať i poučenie, že občania majú právo na slobodné prejavy, ak neškodia socializmu: ani nič také nepovedal, že by pokladal za trestuhodné, ak sa niektorí občania domáhajú u vrchnosti dialógu o svojich v zákonoch zakotvených právach.

Štvanica však pokračovala. Na televíznej obrazovke večer čo večer zjavoval sa pred správami i po nich čierny muž s ostrými črtami chudej tváre, metal očami blesky, hnevom rozvášnený rozprával historky poburujúce i poučné zo života podpisovateľov Charty 77 počnúc od ich útlej mladosti, ako sa už vtedy prehrešovali proti rodičom, učiteľom, proti vlasti, a jeho lži a poviestky boli dopĺňané takými zábermi, aby čo najnázornejšie vynikli všetky osočovania i prepych, v akom si podnes žijkajú všetci tí stroskotanci! Toho čierneho, ktorému už nechýbalo nič okrem kopýt a rohov, sa náramne báli deti. Bežali od televízorov, len čo sa na obrazovke zjavil, bol to ten najlepší strašiak, aby už išli spať. A dospelí mohli v pokoji počúvať ďalšie poučovania, napríklad o tom, že ten Kriegel je ako Judáš židovského pôvodu, preto zradil, keď nepodpísal v Moskve ako Dubček súhlas s ďalším pretrvávaním sovietskych vojsk po roku 1968 u nás, a zrádza znovu, keď ide s chartistami.

Čoskoro po ďalšej výzve zo ZSS k podpisu Rezolúcie umelcov dostala som do Lukavice (vtedy ešte riadna členka Zväzu slovenských spisovateľov) pozvánku na 3. zjazd slovenských spisovateľov, urýchlene zvolaný na deň 2. marca t. r. Ten zjazd mal byť už pred rokom, a už aj vtedy som sa chystala vystúpiť na ňom s kritickým diskusným príspevkom, obsahujúcim i výzvu na rehabilitáciu vylúčených slovenských spisovateľov. Verejná kampaň ešte stále prebiehala, čas bol horúci, ale i zrelý na kritiky. Dalo sa čakať, že aj na spisovateľskom zjazde budú vedúci predstavitelia ZSS pokračovať v štýle útokov na Chartu 77. Znova som si pripravila tak ako vlani text k svojmu diskusnému príspevku; bola v ňom zmienka o kampani proti Charte 77, ktorú som nepodpísala. Zrejme i táto okolnosť spôsobila, že sa o mne začalo šepkať ako o chartistke a že ma do diskusie na spisovateľskom zjazde nezaradili, hoci som prihlášku do nej odovzdala prvá, ešte pred započatím zjazdu. Diskusný príspevok som však jednako ešte priamo na zjazde odovzdala do protokolu 3. zjazdu slovenských spisovateľov a jeho kópie rozdala kolegom.^{28Text příspěvku viz oddíl B, dokument 3.} Po viacerých pokusoch ZSS dosiahnuť u mňa rozhodnutie, aby som svoj príspevok odvolala a stiahla z protokolu ZSS, nasledovali pomsty najrozličnejšieho druhu, najmä zošrotovanie vytlačenej knihy, zrušenie vydavateľských zmlúv atď.

To sa aj dalo očakávať. Nenadarmo zasadli na 3. zjazde slovenských spisovateľov do viacerých stupňovito sa dvíhajúcich radov vyvýšeného pódia pred spisovateľskou obcou najvyšší potentáti strany i vlády, dokonca i sám Jozef Lenárt, a zo spisovateľských funkcionárov len tí najzaslúžilejší straníci. Odjakživa sa pri takýchto príležitostiach báli nejakého buričského hlasu, pozorne všetko sledovali!

Preto ma príliš neprekvapilo, keď sa vedenie ZSS – stranícka skupina na čele s dlhoročným poslancom, spisovateľom Vladimírom Mináčom, dohodlo vylúčiť ma zo Zväzu slovenských spisovateľov a po ďalšej dohode na vedení ÚV KSS ma aj vylúčili. Mužovi zase zrušili zmluvu na pokračovanie pracovného úväzku v Banskej Bystrici. Vyčítali mu, že ma príliš obhajuje, keď ho predstavitelia straníckych vrchností volajú na besedy, ba že priam podporuje moje "vystúpenie", pripomínali mu aj jeho staré "hriechy" medzi nimi i ľubľanské osobné vyhlásenie v časopise Delo k tankovej invázii do ČSSR z prvých dní po invázii, v ktorom označil za kontrarevolucionára L. Brežneva a odsúdil celú vojenskú okupáciu.

Chartu som ešte stále nevidela, nečítala vlastnými očami, a keď som si myslela, že mi ju už nesie Karel Bartošek – český historik a tiež jeden z prvých chartistov–, lebo sa v lete r.1977 náhle zjavil u nás v Lukavici, on mi miesto nej podal ústrižok z francúzskych novín Le Monde, kde bol uverejnený v preklade môj diskusný príspevok k 3. zjazdu slovenských spisovateľov. Charty som sa nedočkala ani od manželov Helenky a Ivana Klímovcov, ktorí mi zase priniesli z Prahy zborník fejtónov s venovaním ich zostavovateľa – spisovateľa a chartistu Ludvíka Vaculíka.

Čoskoro som šla do Prahy vrátiť návštevy. Už keď som im niesla svoje prvé disidentské fejtóny, odvtedy som bola i ja členkou československého disidentského zoskupenia. Boli v ňom i mnohí chartisti, a tak naše aktivity či vôbec premýšľania o svete a budúcnosti boli vzájomne organicky prepojené čiastočne i činnosťou Charty. Tak som sa dostala aj k autentickému textu Charty 77 a po návrate z Prahy som už dostávala od svojich nových druhov a priateľov aj ďalšie dokumenty Charty 77. Boli v nich zaujímavé pojednania o celospoločenských javoch, kazoch i potrebách náprav. Bolo z nich vidno, že osnovatelia týchto dokumentov, ktorí boli zároveň hovorcami Charty 77, usilovne pracujú, rozmýšľajú konštruktívne, držia sa zákonov a zacielene sa sústreďujú i na to, čo prinesie svetu i nám blízka belehradská kontrolná schôdzka o plnení helsinských dohovorov z roku 1975. Zrejme už na ňu odoslali aj prvý text Charty 1977 ako i ďalšie dokumenty. Čosi sme o tom počuli, istotu však o ničom nemali. Mali sme však silnú dobrú nádej, že medzinárodná komisia, posudzujúca príspevky z krajín východného povojnového bloku, objektívne zváži všetky sťažnosti i obrany v prospech rozvoja demokracie a humanizmu aj v našej zemi.

Štefánik povedal, že bez boja a obetí nemožno dosiahnuť slobodu ani iné trvalé hodnoty a nejeden chartista spoznal v danej dobe z vlastnej skúsenosti, že bojovať a prekážky prekonávať treba stále. Vysoký morálny kredit Charty 77, zvyšovaný najmä prínosom a doslovne i utrpením najmä vedúcich osobností z okruhu chartistov, vzrastal ďalej i na Slovensku ako medzi ľudom, tak aj v kruhoch intelektuálov a duchovne založených tvorcov literárnych aj iných diel. To, že Chartu nepodpísali, neznamenalo, že ich obišla, že je im vzdialená a cudzia. Po represáliách v Prahe ako aj po zvesti o úmrtí hovorcu Charty 77 profesora Patočku narastali však aj obavy, a tak sme sa nedivili, že v samizdatových zborníkoch prózy a publicistiky prestali publikovať aj niektorí slovenskí autori, ktorí nám ako autori boli už z týchto zborníkov známi. Neprestávali a naďalej intenzívne publikovali i vydávali v povolených ôsmich exemplároch výtlačky dvaja – Miroslav Kusý, jeden z prvých signatárov Charty 77, druhý filozof a publicista Milan Šimečka.

Charta 77 veľmi povzbudila aj tvorivosť kresťanských disidentov. Vznikali nové kresťanské časopisy a publikácie. Je pravdou, že podobne ako kresťanské "podzemné" aktivity, rozsiahle a dlhé roky trvajúce spolčovania v kresťanských rodinných a kresťansko-mládežníckych reláciách, boli aj písomné výtvory, publicistika, básne či próza v časopisoch a knihách kresťanskej samizdatovej tvorby, zamerané na úsilie o záchranu ohrozenej kresťanskej viery, o možnosti plnenia náboženských úkonov, a preto aj charakter tejto zakázanej tvorby nebol natoľko literárny ako skôr meditatívno-náboženský, politicky menej výrazný. Mimo niektorých publikácií, ktoré zaznamenávaním krívd proti veriacim samy o sebe poslúžili boju proti totalite. V kresťanskom tvorivom či aktivistickom disente na Slovensku chýbali evanjelici, zatiaľ čo sa v Čechách aj evanjelický disent napojil na Chartu 77. Keď som niekedy rozmýšľala, ktoré osobnosti evanjelické z rodín už tradične demokraticky uvedomelých by mohli doplniť náš slovenský katolícky disent kresťanský, nachádzala som tieto mená skôr medzi skupinami vládnucich alebo s komunistami konformných ľudí, pretože práve mnohí s menami zvučnými, známymi z národnej histórie, ostali ľavoverní aj po invázii vojsk a tankov, počas " previerok" aj po nich v dokonávajúcej normalizácii. Ešte dobre, že Slovensko malo svojho Ivana Kadlečíka, syna evanjelického kňaza, spisovateľa, ktorý síce Chartu 77 nepodpísal, ani sa príliš často na disidentských aktivitách nepodieľal, ale pokračoval vo svojej literárnej tvorbe v najhorších časoch represálií.^{29Ivan Kadlečík publikoval ve Vaculíkově samizdatové Edici Petlici. Viz též jeho fejeton v oddílu B/2.} Našlo sa aj dosť evanjelických kňazov na strednom Slovensku, ktorí so záujmom sledovali udalosti, chodili si ku mne po rozličné časopisy a knihy z Prahy. Opisovali si texty, ktoré zavše rozmnožovali v rámci svojej farnosti aj mimo nej.

Keď v kruhu mojich nových pražských priateľov chartistov a spisovateľov okolo L. Vaculíka prišla reč na to, prečo je Slovensko ľahostajnejšie k dobovým otázkam než české krajiny, prečo neprejavuje záujmy o demokratické iniciatívy aj verejne, bránila som si rodákov, ako som vedela. Príčinu istej slovenskej ľahostajnosti k politickému dianiu som videla i v asymetrickom modeli federácie ČSSR. V Bratislave sme vtedy naozaj nemali nijaké cudzie zastupiteľské úrady ani cudzích akreditovaných novinárov, najmä nie zo západných zemí; v Prahe bolo všetko. Sama som spoznala, ako sú českí disidenti a spisovatelia v Prahe pozývaní na vyslanectvá západných krajín i na niektoré recepcie, ako bezprostredne môžu podávať bez cenzurovania najrozličnejšie správy o domácom dianí do sveta, ako sú tým všetkým vlastne pod istou ochranou celého sveta. V Bratislave nič z toho nebolo, niektorí sme boli vystavení len svojvôli policajných orgánov, a príspevky o danej situácii a vôbec o sebe mohli sme dávať svetu na vedomie len cez Chartu v Prahe, alebo na vlastný risk – ochotníkom na letisku v Bratislave. Do roku 1988 neboli ani možnosti telefónneho prepojenia na západné stanice. Z toho bol aj väčší strach u nás pred akýmkoľvek riskantným počinom. Predsa dokonca ani jeden z dvoch čelných slovenských disidentov a publicistov Milan Šimečka Chartu 77 nepodpísal a vo fejtóne verejne šírenom uviedol ako príčinu to, že nechce prekaziť synovi vysokoškolské štúdium. Ako mali Chartu 77 podpísať či inak sa verejne prihlasovať k sympatiám k nej také známe osobnosti či aj menej známi statoční občania, ktorí nemali absolútne nijaké kontakty s cudzinou? Aj tí najsmelší, ale skrytí oponenti režimu stiahli sa radšej s nejakým okliešteným dôchodkom do ústrania, Ako sa ukázalo po roku1989, keď boli odhalené i rozpisy akcií Štátnej bezpečnosti proti neposlušným občanom na Slovensku, bol strach na Slovensku v roku Charty opodstatnený!

Policajné zásahy proti známym nepočetným slovenským disidentom, ale aj proti ich rodinám a priateľom, boli naprojektované na viaceré dlhšie etapy, stretla som sa i so svojim menom v tých fascikloch tajnej služby. Keď sa proticharitstické policajné aktivity na Slovensku odvíjali (1977–1989), vtedy som ani ja a myslím ani iní nemali tušenia o tak presne naplánovaných a všetky možnosti záťahov proti nám excerpujúcich policajných exekutívach. Vedeli sme len toľko, že slovenská ŠtB je riadená centrálne z Prahy. Keď totiž orgány ŠtB prichádzali aj za mnou do Lukavice, podobne ako za mojimi druhmi v Bratislave či inde, a oznamovali nám, že prevedú osobnú či domovú prehliadku alebo len výsluch, alebo ma na výsluchy chceli viezť hneď na ŠtB v Bratislave, Zvolene alebo Banskej Bystrici, alebo ma odrádzali od ciest najmä do Prahy, nikdy nezabudli pripomenúť, že je to na príkaz pražského ústredia ŠtB alebo ministerstva bezpečnosti v Prahe, a oni, slovenskí bezpečáci príkazy z Prahy len plnia.

Čím bližší bol na sklonku jesene roku 1977 termín veľkej medzinárodnej konferencie zástupcov signatárskych štátov v Belehrade, tým častejšie ma hocikde zastavovali orgány ŠtB, zjavovali sa okolo domu v Lukavici i v Bratislave, podobnú pozornosť venovali aj môjmu mužovi Jaroslavovi Šolcovi i predstavitelia miestnej, okresnej, krajskej i najvyššej ústrednej straníckej moci. Za slovenskou najvyššou komunistickou vrchnosťou musel muž na vyzvanie ihneď cestovať priamo do jej sídla v Bratislave. Mal byť akýmsi prostredníkom medzi nimi a mnou, ešte stále si nárokovali uňho akési právo na to. Tak sa vlastne dosť dlho – trvalo to vcelku asi polrok – viedol dialóg medzi nimi a mnou, ktorá som nikdy nebola straníčkou, a preto osobne nebola som hodná ani dialógu s nimi. Kuriózne rozhovory s týmito funkcionármi si muž vždy hneď presne zapisoval, zanechal mi ich na pamiatku, je to zaujímavé čítanie ešte dnes. Reč bola o literatúre, o politike, o rodine, ale najmä o mojom diskusnom príspevku, ktorý vraj medzitým z Francúzska priviezli zástupcovia Svetového kongresu Slovákov v dôstojnej úprave ako slovenský dodatok k Charte 77 do Belehradu, kde bol priložený k fasciklu s Chartou 77 na prejednanie blízkej kontrolnej schôdzky signatárov záverečných helsinských dohovorov. Funkcionári oboznámili s novinkou celú slovenskú verejnosť prostredníctvom orgánu Komunistickej strany Slovenska, denníku Pravda, ešte v novembri 1977. V decembri už však veľmi chceli urýchliť svoju aktivitu v tom, aby som svoj diskusný príspevok stiahla z protokolu 3. zjazdu, odvolala ho celý, a oni potom zariadia cez ČTK, aby bol stiahnutý aj z rokovacieho stola v Belehrade. Posledným pokusom pred prudko sa blížiacim termínom belehradskej konferencie bol apel šéfredaktora Pravdy Bohuša Trávnička na mňa, aby som odvolala a odvolala. Ako som to mohla spraviť, keď už som vedela, že moje riadky sa už ocitli na takom medzinárodnom výslní, akým je schôdzka v Belehrade? Slušne som odpovedala, každému som na výzvy slušne odpísala, že keby som aj spravila, čo odo mňa proti mne žiadajú, bola by to beztak pre nich služba medvedia.

Výsledky belehradskej konferencie sa nedostavovali hneď, ale postupne. Pri trpezlivosti potrebovali ešte dlhoročnú pomoc aj od Charty 77 v Československu. Jej spolupráca so spisovateľsko-intelektuálnym československým disentom, pretože skupiny národné boli spojené v jeden zväzok, pokračovala, ako bola započatá v roku 1977. V roku 1985 vstúpili do tohto zväzku bez prihlásenia sa k Charte 77 i predstavitelia kresťanského disentu na Slovensku, čím celé Slovensko v odpore proti nedemokratickému režimu zosilnelo intelektuálne a duchovne, ale aj aktivisticky občianskymi iniciatívami. Slovenský kresťanský disent v osobe Jána Čarnogurského sa prakticky stal v boji za demokraciu a za nastolenie pluralitného systému aj bojovým druhom Charty 77. Z tohoto zväzku vychádzal aj vznik slovenskej odbočky Hnutia za občiansku slobodu na Slovensku, ktorého vedúci Ján Čarnogurský pravidelne chodil na zasadnutia ústredného výboru HOS do Prahy. Vznikli aj ďalšie politické iniciatívy smerom k širšej slovenskej verejnosti, z nich i dosť významná manifestácia na Štefánikovom Bradle v máji 1989, ktorá sa už s istými bodmi budúceho národného a demokratického programu obrátila výzvami aj na vtedajšiu vládu a parlament Slovenskej socialistickej republiky a dostala od nich i odpoveď. Zástupcovia Charty 77 z Prahy zúčastňovali sa na viacerých aktivitách slovenského HOS a prišli s pozdravom od Charty 77 „bratislavskej päťke“ priamo na posledné súdne pojednávanie do Justičného paláca v Bratislave na známy, ostro sledovaný proces.

V rámci vyskúšanej spolupráce viacerých zložiek odporu proti systému vytvorili sa po novembrovej prevratnej udalosti i s účasťou predstaviteľov Charty 77 na Slovensku podľa príkladu pražských iniciatív štrajkového výboru prvé riadiace zložky nového politického zriadenia Československa i na Slovensku.

Charta 77 zanikla v roku 1992 tak v Čechách ako i na Slovensku. Niektorí jej podpisovatelia a hovorcovia mysleli, že by mala aj naďalej pomáhať v zložitej politickej a celospoločenskej skutočnosti, ale boli prehlasovaní, a hádam je to tak dobre. Charta 77, ktorá patrila svojej dobe a vyčerpala za veľa rokov množstvo námetov, energie, neodchádza podobne ako človek, ktorý ostáva, i keď tu už nie je. Je tu pred nami v osudoch ľudí, Republiky i dvoch nových republík, ako štíhly maják v búrkach nášho času. Jej vysoký morálny kredit, vychádzajúci z diela spoločného i diel osobitých, neklesol, naopak. Ostáva príkladom pre spoločné i osobité úsilia aj svojou húževnatou výdržou v plnení veľkých i bežných úloh. Príkladom aj pre politiku, ktorá vo svojich aktivitách a prejavoch nechce byť márnotratná, ale vždy zacielená.

5. Akcia „Kniha“ – príbeh dvoch slovenských signatárov Charty 77^{30Ide o prepacovanú verziu článku, ktorý bol uverejnený v časopise Pamäť národa, č. 1/2007, s. 83–95. Všetky poznámky k tomuto textu pochádzajú od autora článku Petra Baluna.}

Peter Balun

Kampaň, ktorú spustila KSČ proti Charte 77, mala síce za cieľ zdiskreditovať jej signatárov v očiach širokej verejnosti, no dosiahla presný opak. Charte urobila paradoxne hneď na začiatku reklamu, takže sa stala stredobodom pozornosti československej verejnosti. V médiách boli títo ľudia predstavení ako zradcovia, stroskotanci a zapredanci, často sa objavovali výzvy na ich odsúdenie. A rádový občan odsudzoval, aj keď nevedel čo, pretože československé médiá nikdy neuverejnili Prehlásenie Charty 77. Občania ho mohli spoznať len vďaka vysielaniu „štvavých“ zahraničných rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky, pripadne niektorých západoeurópskych novín.

Nie všetci však podľahli tlaku a vydieraniu. Vďaka Slobodnej Európe a Hlasu Ameriky spoznali Chartu aj dvaja mladi slovenskí kňazi, Róbert Gombík a Marián Zajíček. Sami sa rozhodli, že takúto vec treba podporiť, a to aj za cenu straty súhlasu na výkon kňazskej služby a rôznych iných perzekúcií. Z vysielania Československej televízie sa dozvedeli adresu jedného „stroskotanca“, Pavla Kohouta, a rozhodli sa ho navštíviť. Domov si priniesli Prehlásenie Charty a rozhodli sa ho rozposlať svojim kolegom.

ŠtB však zachytila tieto listy na základe anonymného listu už 7. februára 1977 a začala pátrať po odosielateľoch. Trvalo niekoľko mesiacov, kým boli „páchatelia“ vytipovaní. Zajíček s Gombíkovi mohli medzitým upevniť styky s pražskými chartistami, nadviazať kontakty s Miroslavom Kusým, Milanom Šimečkom v Bratislave a vyvíjať činnosť v rámci svojich možností. Vyšetrovací zväzok s názvom „KNIHA“ bol založený v máji 1977, ale až 31. januára 1978 sa začala vlastná akcia „KNIHA“, ktorá mala dokumentovať trestný čin podvracania republiky.

U Mariána Zajíčka a Róberta Gombíka urobili domovú prehliadku a 2. marca 1978 ich vzali do väzby, na druhý deň však boli prepustení a trestné stíhanie pokračovalo na slobode. Obaja sa vo svojich výpovediach k Charte 77 priznali. Začala sa príprava procesu; obvinení si v máji 1978 ako obhajcu zvolili JUDr. Jána Čarnogurského. Vyšetrovateľ zaradil vyšetrovací spis do kategórie „Prísne tajné“, aby sa so spisom mohli zoznamovať iba osoby, ktoré mali oprávnenie pre styk so štátnym tajomstvom; požiadal Federálne ministerstvo vnútra o vytvorenie odbornej komisie, ktorá jeho postup v podstate odobrila. Protištátnu činnosť oboch obvinených mali dokázať aj dva listy kardinálovi Villotovi, ktoré v apríli 1978 zadržala maďarská tajná služba a odovzdala ich svojim slovenským kolegom. Prvý list napísali R. Gombík a M. Zajíček, aby informovali kardinála o situácii v ČSSR ako aj o svojom vlastnom prípade. Druhý list napísali veriaci zo Senca na podporu svojho kaplána. Vyšetrovanie bolo ukončené v septembri 1978 a spis spolu s dôkazným materiálom bol odoslaný na Krajskú prokuratúru. Súdny proces s M. Zajíčkom a R. Gombíkom sa napokon nekonal. Ich činnosť však aj naďalej ŠtB monitorovala.

I.

Gombík a Zajíček spomínajú^{31Autor článku urobil na jeseň roku 2006 rozhovory s oboma protagonistami príbehu. Zo záznamov vytvoril pásmo, v ktorom sa Gombíkove a Zajíčkove výpovede vzájomne doplňujú a vytvárajú pokiaľ možno súvislý príbeh videný ich očami po tridsiatich rokoch. Na dvoch miestach je pásmo vybraných pasáží z rozhovorov s Gombíkom a so Zajíčkom doplnené úryvkami z rozhovorov, ktoré autor viedol s Miroslavom Kusým a Miroslavom Lehkým. Rozhovor s Róbertom Gombíkom nahral Peter Balun 7. 11. 2006 v Žihárci, s Mariánom Zajíčkom 8. 12 .2006 v Prahe, s Miroslavom Kusým 27. 10. 2006 v Bratislave a s Miroslavom Lehkým 30. 11. 2006 v Bratislave.}

Róbert Gombík: Vznik Charty 77 bol ovocím prirodzeného vývoja. Tak ako napr. Spartakovo povstanie nebolo náhodné, tak ani vznik Charty. Začalo to už možno v 56. roku maďarskou revolúciou. Naznačilo to, že vo všetkých týchto totalitných režimoch pôsobí aj nejaká iná sila. Kde je zlo, tam je aj dobro. A to dobro sa nenechá utláčať, hlási sa nejakým spôsobom k životu. To ukázal aj 68. rok u nás – sú tu nejaké sily, ktoré si želajú normálnejší vývoj. Keď sú ľudské práva a ľudská dôstojnosť dlhodobo potláčané, tak to musí vyvolať nejakú reakciu. Myšlienky 68. roku žili ďalej. Ľudia boli síce potlačovaní, perzekvovaní, vyhadzovaní zo zamestnania, ale žili ďalej a tie myšlienky v nich. A určité kroky režimu prehlbovali túžbu ľudí, ktorá sa v určitom zmysle naplnila v 77. roku.

Zo Slovenska sa prípravy Charty v istom zmysle zúčastnil iba Miro Kusý a Dominik Tatarka. Všetci ostatní sa o nej dozvedeli z televízie. Tak som sa dostal k Charte aj ja. A keďže aj vo mne to vrelo, pretože od malička som bol vychovávaný k láske, k pravde a tak slobodne... Ten 56. rok som nespomenul náhodne, pretože ja som ho vnímal ako 7 ročné dieťa. V Komárne som chodil von k brehu Dunaja, stáli tam naše tanky, delá mali namierené na Maďarsko, ja som chodil pomedzi ne a s plačom som posielal vojakov domov. V 68. to bolo podobne. Všetko som si nahrával, s otcom sme to intenzívne sledovali, mama dala všetko svoje zlato na Zlatý fond republiky... Veľmi sme vítali 68. rok. Vtedy ma aj po prvýkrát zatkli. V maďarskom Komárome sme s jedným kamarátom posielali Rusov domov a pritom nás polícia zatkla. Našťastie matka toho kamaráta mala nejaké známosti na polícii, takže nakoniec sme sa z toho dostali. Ako „polomladistvých“, mali sme už 18 rokov, nás chceli zavrieť na 5 rokov do väzenia. V 68. – 69. som študoval na Vysokej škole dopravnej v Žiline, medzi študentmi to bolo veľmi búrlivé. Na izbe som býval so synom jedného dôstojníka československého letectva v Anglicku, ešte z vojny. On bol v študentskom výbore a dobre sme si rozumeli. V tomto zmysle som bol pri tom hlavnom dianí. Pamätám si na víťazstvo nad Rusmi v hokeji v 69., skandovali sme: Poslali k nám tanky, dostali dve branky!

Charta teda nebola nič náhodné, bol to prirodzený vývoj. Keď som sa v televízii dozvedel o vzniku Charty, srdce mi zaplesalo. V momente som išiel za Mariánom Zajíčkom do Pezinka a hovorím mu: »Pozeráš správy?« On že áno. »Čo hovoríš na to? Mali by sme ísť do Prahy!« »Mali.«“

Marián Zajíček: V tých dňoch, keď bola Charta publikovaná v Československu, tak aj na Hlase Ameriky a v Slobodnej Európe bola o tom zmienka. Počúval to môj kolega, Róbert Gombík, dokonca viac ako ja, a až od neho som sa dozvedel, že niečo také vzniklo v Prahe. Prišiel za mnou na faru a spýtal sa ma, či by sme nemali na to nejako reagovať, pretože je to veľmi zaujímavé. V ten deň sme si zapli televízor na správy, tzv. Televízne noviny, no a tam už bolo toho o Charte dosť veľa, že sú to stroskotanci a samozvanci, veľmi negatívne to bolo podané. Našťastie sme ale takto získali jedinú kontaktnú adresu, a to Pavla Kohouta, bývalého komunistického exponenta, ktorý bol v tej reportáži označený ako jeden z najhorších. Vlastne tam uviedli, kde býva. Vtedy sme sa rozhodli, že treba za tými ľuďmi ísť, spoznať, čo vlastne zamýšľajú. Bolo to ešte v ten istý večer. Naštartovali sme Róbertove auto a vycestovali do Prahy. Dorazili sme tu veľmi skoro ráno a spojili sme sa s pánom Kohoutom. V podstate nám odporučil, aby sme to ako katolícki kňazi radšej nepodpisovali, aby nám nechali štátny súhlas, pretože po podpise Charty by nám ho mohli zobrať a nemohli by sme vlastne hovoriť k ľuďom verejne, čo má svoju logiku.

RG: Bolo to napodiv veľmi srdečné stretnutie. On totiž nemohol vedieť, kto sme. Mohli sme byť provokatéri. Dvaja mladí kňazi a ešte k tomu zo Slovenska... Bol šokovaný. Neskôr nám pri jednom rozhovore na Sázave, kde mal chatu, povedal: »Chlapci, vy by ste od toho mali ísť, to nie je pre vás.«

(...) S Mariánom sme si sadli a dopredu sme prebrali celú vec. Vedeli sme, že pravdepodobne stratíme štátny súhlas a že to nebude ľahké. Ale keďže sme ešte v takej situácii neboli, netušili sme, že to bude až tak ťažké. Išli sme však do toho vedome. Nebola to žiadna mladícka nerozvážnosť alebo túžba po dobrodružstve. Jednoducho sme nemohli mlčať, z nás to muselo ísť von. A i keď som bol vždy zaťažený akýmsi komplexom menejcennosti a veľkou odvahou som nikdy neoplýval, toto muselo ísť von. Všetci mlčali. Ja som ten tlak režimu pociťoval veľmi intenzívne napr. pri vyučovaní náboženstva. Nemali sme takmer žiadnu literatúru, všetko bolo pašované... A aj preto sme veľa nerozmýšľali a dali sa do toho.

MZ: Ako kňazi sme vtedy neboli viazaní žiadnymi rodinami a zdalo sa nám, že takú dobrú vec treba podporiť, zo solidarity s ľuďmi, ktorí tu niečo urobili. Nakoniec sme sa rozhodli pre ten podpis, hoci nám to Pavel Kohout neodporúčal, ale Janko Sokol, pražský filozof nám povedal, že ak máme ten pocit a potrebu, tak aby sme to urobili. Takže po tejto konzultácii sme sa pre to rozhodli.

Chartu sme vnímali ako kritický dopis vláde a po prečítaní Prehlásenia sme nemali žiadny problém tú vec podporiť. Okrem ľudských práv sa tam hovorilo aj o náboženských slobodách, takže to nás oslovilo a cítili sme, že treba dať ruku do ohňa.

RG: Z Prahy sme si doniesli množstvo materiálov, ktoré sme od Kohouta dostali. No a jednou z našich túžob bolo, aby to poznalo celé Slovensko. Keby sme tak mali dnešné moderné stroje na rozmnožovanie! Ja som mal tú starú Zetu a museli sme zohnať nejakých ľudí, ktorí nám to rozklepú. My sme písať nevedeli a to bolo treba rýchlo rozposlať. Takže sme zohnali nejaké dievčence, ktoré vedeli písať, a takto sme pracovali celú noc. V Pezinku a v Senci na fare. Žiaľ, tých kópií bolo len 40, každé to Prehlásenie Charty 77 malo asi 3-4 strany, potom nejaký komentár k tomu. Dali sme to do obálok. Mysleli sme vtedy aj na odtlačky prstov, ja som teda pracoval v rukaviciach. Neviem, či aj Marián. A aby to prešlo cez poštu, vyrobili sme si pečiatku odosielateľa SLOVENSKÁ KNIHA.

My sme tie listy poslali aj na vlastnú adresu, a keď sme zistili, že sme ich nedostali, tak sme osobne začali navštevovať kňazov, ktorým sme to rozposlali, najmä tých známejších ako Anton Srholec.^{32V r. 1951 bol odsúdený za pokus o ilegálny prechod do Rakúska. Odsedel si 10 rokov, väčšinu v Jáchymove. Potom pracoval v rôznych fabrikách ako pomocný robotník, popritom tajne študoval teológiu.. V r. 1968 sa mu podarilo dostať do Talianska, v r. 1970 ho pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. V prvých rokoch normalizácie sa vrátil na Slovensko a pôsobil ako pomocný kňaz v bratislavskom Blumentále, kde sa stal hlavne pre mladých veľkou autoritou. Trnavský biskup Gábriš ho však na nátlak ŠtB preložil do Perneka. V r. 1985 prišiel definitívne o štátny súhlas a vrátil sa k robotníckym povolaniam. Od r. 1992 sa venuje bratislavským bezdomovcom.} Jeho reakcia však bola dosť zdržanlivá, povedal nám, že keď do toho pôjde biskup, tak sa pridá aj on. Museli sme ísť teda aj za biskupom. Väčšina z tých ľudí nemala chuť angažovať sa. Neviem, či nerozumeli, že je to skutočne akýsi medzník. Viem, že to bolo veľmi ťažké, a na druhej strane neviem, kde sme zobrali s Mariánom tú silu. Bola to taká reťazová reakcia – ak ju niečo spustí, tak už ju nič nezastaví. Túžba po slobode sa nedá nijako zastaviť...

MZ: Jediný, ktorý by sa k nám možno aj bol prihlásil, bol Tonko Srholec. Videl to, ako starý mukl, trošku realisticky a povedal, že keby nás bolo viac, tak by šiel do toho s nami. Bol jednoznačne na našej strane, zatiaľ čo hierarchia, predovšetkým biskup Gábriš,^{33V r. 1969 sa stal administrátorom trnavskej diecézy, v r. 1973 po dohode vlády s Vatikánom bol vysvätený za biskupa. V r. 1977 bola vyhlásená Slovenská cirkevná provincia, biskup Gábriš sa stal arcibiskupom. Zomrel v r. 1987.} bol veľmi proti tomu. Dozvedel sa o tom, dal si nás zavolať a veľmi bol proti.

Miroslav Lehký: Postoj oficiálnej katolíckej cirkvi, teda hierarchie, bol dosť smutný. Samotné prvé vystúpenia kardinála Tomáška boli nešťastné, zapadali do toho, čo chcel vlastne režim počuť. Až pod vplyvom prof. Josefa Zvěřinu, ktorý patril medzi prvých signatárov, sa po rokoch aj kardinál Tomášek „obrátil“ a Chartu 77 celou svojou osobnosťou podporoval. Ja sám som za ním chodieval, podobne aj Vašek Malý, ale tú najväčšiu zásluhu na jeho „konverzii“ mal práve prof. Zvěřina, ktorý napísal tú krásnu úvahu Proč jsem podepsal Chartu 77 a o chartistoch sa ako kňaz, ktorý si svoje odsedel v lágroch v 50-tych rokoch, vyjadril slovami Krista: „nenašel jsem takové víry v Izraeli“.

Keď si trnavský biskup Gábriš predvolal Mariána Zajíčka kvôli podpisu Charty 77, tak najprv na neho reval, ale medzi dverami mu pošuškal, že nie je proti Charte. Takže aj to dokresľuje situáciu na Slovensku. Samotná Charta a hnutie za ľudské práva mali ovšem podporu ľudí ako biskup Korec,^{34V r. 1950 tajne vysvätený za kňaza, o rok neskôr tajne za biskupa. Venoval sa najmä tajne študujúcim teológom a laikom. V r. 1960 odsúdený na 12 rokov, prepustený v r. 1968. O rok neskôr dostal oficiálne biskupské insígnie. Až do r. 1984 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach, potom odišiel do dôchodku. Počas normalizácie sa stal pilierom tajnej cirkvi na Slovensku. V r. 1990–2005 bol sídelným biskupom Nitry.} aj keď sa k tomu verejne nevyjadrovali.

RG: Boli sme presvedčení, že Cirkev zaujala taký zdržanlivý postoj jednoducho preto, že jej išlo o prežitie. Cirkevná vrchnosť cítila určitú zodpovednosť, nechcela vyhrotiť situáciu až tak, že by bola zlikvidovaná celá Cirkev v Československu. Určitá múdrosť prežiť v tom je. Nemôže byť každý priklincovaný na kríž, niekto musí tú pochodeň niesť ďalej, a keď fúka silný vietor, tak vtedy ju treba chrániť.

Dnes to už vnímam trochu ináč. Myslím, že tam boli nejaké dohody medzi Vatikánom a Rusmi, Casaroli^{35Agostino Casaroli – od r. 1961 pracoval v Kongregácii pre mimoriadne cirkevné záležitosti, od r. 1979 ako jej tajomník. Počas pontifikátu Pavla VI. a Jána Pavla II. mal hlavné slovo pri formovaní vatikánskej politiky voči krajinám sovietskeho bloku.} robil veľmi zlú politiku, nechali obetovať hodne len kvôli tomu, aby Cirkev prežila.

(...) Biskup Gábriš nám napr. vyčítal: „Vy sa kamarátite s Kohoutom?!? Viete kto je to?!?“ „Áno, viem. Napr. v 53. napísal oslavnú báseň na Klementa Gottwalda.“ Za prvé, každý sa môže zmeniť, a za druhé aj hriešnik môže volať o pomoc, keď je v núdzi.

(...) Ešte pred tým, ako mi odobrali štátny súhlas (15. septembra 1978), bola v Senci jedna slávnosť. Počas obeda sa na mňa veľmi dlho pozeral biskup Gábriš a na koniec toho posedenia si ma zavolal do vedľajšej miestnosti a tam mi dohováral: »Nechápete?!? Takto vás rozšliapu ako švábov!!!« Na to nikdy nezabudnem. Hovoril to vážne, ale aj súcitne, lebo videl, že nás nič nezastaví. Každý bol presvedčený, že to nemá zmysel, že nás rozšliapu ako švábov. Veľakrát sa stalo, že mi priatelia alebo známi neotvorili.

MZ: Odboj na Slovensku sa vlastne odohrával na pôde tajnej cirkvi. Kontakt s ňou som mal ešte v seminári, ale potom neskôr som už s tými ľuďmi nespolupracoval. Pôsobil som v oficiálnej cirkvi, na fare. (...) Hierarchia to vnímala ako podporu bývalým politickým činiteľom, ktorí sa chceli touto cestou dostať späť k moci, a my ich vlastne takto podporujeme. Mali takéto informácie a z tohto uhla pohľadu nás nechali samých.

(...) Nikdy som nebol vo funkciách Charty ako hovorca. Ten vývoj som pozoroval len ako pozorovateľ. Priamo aktívne som pomáhal len po technickej stránke. Prenášali sme materiály na Slovensko ku Petřivému^{36Slovenský študent na FAMU v Prahe, signatár Charty. Spoluorganizoval stretnutia československých a poľských disidentov v Krkonošiach v r. 1978. ŠtB ho kvôli tomu vyšetrovala a chcela donútiť k spolupráci. Kvôli jej odmietnutiu ho vylúčili zo štúdia. V r. 1986 ho našli mŕtveho v jeho bratislavskom byte – údajné predávkovanie liekmi.}, Budajovi^{37Ján Budaj – patril do skupiny bratislavských ekologických aktivistov, úzke kontakty udržiaval aj s kultúrnym undergroundom, s tajnou cirkvou. Vydal samizdat „Bratislava nahlas“. V novembri 1989 moderoval v Bratislave revolučné mítingy, istý čas stál aj na čele VPN (Verejnosť proti násiliu).}, Kusému, Šimečkovi, aby bol ten tok informácií zaručený. Dosť často som takto cestoval, takže som mohol túto službu vykonávať.

RG: Možností na inú činnosť sme veľa nemali. Jednak finančne, a ani časovo. To, čo sme rozmnožovali, išlo z našich peňazí. A kaplán nemá veľký príjem, vtedy sme mali plat 595 Kčs. Napriek tomu sme do toho investovali veľmi veľa. Čo sme mohli, tak to sme rozklepali, chodili sme pravidelne do Prahy, nosili sme materiály a rozdávali ľuďom, ktorí o ne mali záujem.“

MZ: „Mali sme tendenciu schádzať sa. Navštívili sme ľudí, ktorí čosi urobili, boli jednoznačne proti režimu, napr. Hana Ponická, tú sme s Róbertom navštívili asi dvakrát. To bol pre nás taký zdroj sily. Radi sme sa zišli s ľuďmi, o ktorých sme vedeli a ktorí boli v dosahu. Bolo to pre nás dôležité. A svojím spôsobom to bola úžasná doba, aj sloboda. Keď sme videli, čo napísala Hana Ponická, tak to nás veľmi povzbudilo pre tú vec ďalej pracovať.

Miroslav Kusý: V tejto komunite, kde sme sa stretávali, som bol zo Slovenska sám ako signatár Charty, pretože Milan Šimečka ju kvôli synom nemohol podpísať. A potom to už ani nebolo potrebné, lebo automaticky bol súčasťou nášho spoločenstva, bez ohľadu na to, či tam bol ten formálny podpis alebo nie. Na východnom Slovensku boli ľudia, o ktorých sme v Bratislave vôbec nevedeli. Oni si vytvorili spoločenstvo, o ktorom sme sa dozvedeli až po páde režimu. Mali svoje prirodzené väzby na Prahu. V ďalšom slede sa objavovali aj mladí ľudia. Prišli za mnou dvaja mladí kapláni, Marián Zajíček a Róbert Gombík, ktorí sa dozvedeli o Charte ešte v januári 1977 z televízie. Ukázali tam Kohoutov byt na Hradnom námestí v Prahe. Oni sa tam vybrali, chceli sa niečo dozvedieť a Kohout ich poslal potom za mnou do Bratislavy, dal im moju adresu.

MZ: Mira Kusého som vnímal ako veľký azyl. Róbert bol trochu opatrnejší, pýtal sa, či je dobré schádzať sa s marxistami, či na nás niečo nepovie. Bol opatrný. Keby som ho na začiatku nebol povzbudil, tak by aj s tou zaujímavou informáciou zostal sám a kto vie, či by sa bol rozkýval ku konkrétnemu skutku. Ja som bol v tomto smere väčší blázon. Ale boli sme team.

RG: Dobré vzťahy sme mali s Mirom Kusým. Niekoľko ľudí k nám chodilo aj z Prahy, napr. Dana Němcová aj s deťmi u mňa niekoľkokrát prespali, spolu sme potom chodili na rôzne výjazdy po Slovensku. Chceli sme navštíviť aj Hanu Ponickú v Lukavici, ale nenašli sme ju doma. Občas sa u mňa zastavil aj Václav Malý, vždy s nejakým Nemcom na ceste do Maďarska. No a vtedy sme viedli dlhé nočné rozhovory.

Bolo to úžasné, tá dôvera. Tí ľudia ku mne prichádzali ako domov. Býval som v Senci na Košickej 22. Bolo to skutočné spoločenstvo Charty, žiadny mýtus. A podobne aj my, keď sme šli do Prahy, tak všade som sa cítil ako doma, či u Němcových, u Jara Hutku, u Pavla Kohouta... To bolo krásne. Nám nešlo o politiku, ale o normálne medziľudské vzťahy.

(...) Keď Jarovi Hutkovi zakázali v Čechách verejne vystupovať, tak sa nám s Mariánom podarilo zorganizovať jeden koncert v Pezinku. Marián mal dobré kontakty so SZM a pozval Hutku, Mertu a iné osobnosti z čiernej listiny. Bol to taký „megakoncert“ v amfiteátri v Pezinku. No ale na druhý deň už Hutka nesmel vystupovať ani na Slovensku.

Do hry vchádza Štátna bezpečnosť
RG: Zavolali si nás na ŠtB a ponúkli nám džús. Vtedy nám zobrali otlačky prstov, keď sme chytili poháre.^{38Otlačky prstov boli Mariánovi Zajíčkovi odobraté dňa 27. septembra 1977 a odoslané na daktyloskopickú expertízu. Viď A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 91–92.} A údajne sa zhodovali s otlačkami na tých listoch. Ale môj tam nemohol byť, pretože som to robil v rukaviciach.^{39Podľa znaleckého posudku daktyloskopickej expertízy vypracovaného 15. mája 1978 vo Výskumnom ústave FMV sa jeden otlačok z obálok a listov zachytených poštou 7. februára 1977 zhodoval s otlačkom Róberta Gombíka. Jeho otlačky prstov boli odobraté 4. mája 1978. Viď A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 162–170.} Stačilo však, že tam boli len Mariánove, my sme boli tandem. No a potom nás sledovali, našu činnosť, a keď videli, že veľmi nesedíme na zadku, tak 28. februára 1978 ráno prišli na domovú prehliadku. To im ale nepomohlo, hlavne u mňa nie. Našli nejaké veci, ale ja som bol už na to pripravený. Všetko som mal ukryté pod stoličkami, pod takým falošným krytom. Takže vlastne počas domovej prehliadky sedeli na Prehlásení Charty 77 a rôznych iných veciach. A tak to vyplýva aj z protokolu, nenašli nič, čo hľadali. Zobrali mi teda aspoň literatúru, ktorú som mal z Ríma. Mal som pocit, že neboli dosť dobre pripravení.

RG: Keď nás zatkli, tak Slobodná Európa dva dni v jednom kuse každú hodinu vysielala túto správu. Začali ma navštevovať ľudia zo skupiny okolo Janka Budaja. Vtedy začali vznikať nové kontakty a kamarátstva, videl som, že aj v Bratislave je to dosť živé.

(...) V Senci bolo dobré spoločenstvo. Pokúšal som sa tých mladých nakaziť, mal som platne s fantastickými piesňami, aspoň tie, ktoré prešli cenzúrou: Vondráčková, Karel Černoch – Jsem pro! Milo ma prekvapilo, keď moji veriaci napísali do Ríma list na našu podporu. A keď nás zatkli, tak dokonca pripravovali dva autobusy a chceli ísť na arcibiskupský úrad do Trnavy. Farár v Senci jednoducho nevedel povedať, kde som, alebo to nechcel povedať. Nakoniec im teda povedal, že som v Justičnom paláci [v Bratislave], a oni nešli nikam. Ale vrelo to. A bol to dôkaz, že ma mali radi a že mi verili. Keď už ľudia vedeli, že som podpísal Chartu, tak na moje omše do Senca chodilo strašne veľa ľudí z Bratislavy. Pred kostolom stáli samé autá so značkou BA.

(...) Keď mi zobrali súhlas, musel som sa okamžite vysťahovať z fary, tak sa bál šéf. Ale ja ho chápem, len vravím, že to bolo veľmi ťažké. Zo strany predstaviteľov Cirkvi som podporu nemal. Vždy však nejaká podpora prišla. Od veriacich, ktorí mi pomohli v ťažkých chvíľach. Bol som jednoducho na ulici a len dva mesiace pred tým som prepustil garsónku, ktorú som zdedil po mame v Komárne, rodine, ktorá ju súrne potrebovala. Boh však svojich neopúšťa. Prišla jedna babička a povedala, že u nej môžem bývať. A hneď ma desať chlapcov presťahovalo.

MZ: S Róbertom sme boli vypočúvaní už na Slovensku, a aj keď to bolo na pokraji psychických síl, tak nikdy nás fyzicky nebili. Snáď to môžeme pripísať aj k tomu, že sme patrili do cirkvi a cirkevné veci vnímala ŠtB citlivejšie. Nevedeli presne, čo s nami. Neskôr sme sa dozvedeli od nášho advokáta, Janka Čarnogurského, že sa chodili radiť s českými kolegami. Na Slovensku nás bolo hrozne málo.

Postoj Janka Budaja bol dosť jednoznačný – to je česká záležitosť a my ideme svojou cestou.^{40Tým bola myslená Charta 77.} Ale my sme to tak nevideli. Ako kňazi sme cítili, že je to vážna vec, ktorú treba podporiť. Bola to aj morálna otázka. Ak je niekto stíhaný, má existenčný postih, tak sa treba za neho postaviť verejne. To sme považovali za normálne. Nemali sme nejaký veľký strach, možno aj preto, že sme netušili, ako sa to celé rozvinie. Na výsluchy potom volali aj našich rodinných príslušníkov.

To bol v podstate aj náš angažmán. S Róbertom sme sa k Charte priznali, a pri výsluchoch sme to nikdy neodvolali. Nejaká veľká práca v tejto veci, že by sme sami niečo tvorili, tam nebola. Len rozmnožovanie, nejaké technické veci, prenášanie materiálov z Prahy do Bratislavy... V podstate šlo o morálnu podporu.

RG: Doteraz neviem, ako skončilo vyšetrovanie. Oni to jednoducho neuzavreli. Viem len, že Husák v Západnom Nemecku vyhlásil, že v Československu nikto nebol ani nebude perzekvovaný pre Chartu. Tých ostatných signatárov odsúdili na základe iných paragrafov, nie kvôli Charte 77. Keď nás zatkli, tak Amnesty International a zahraničný rozhlas „bombardovali“ predstaviteľov štátu. Na Slovensku jednoducho nechceli mať „mučeníkov“, Charta nebola slovenská vec. A už vôbec mnohým nesedelo, aby sa práve dvaja katolícki kňazi mali stať týmito mučeníkmi. Havel bol odsúdený na základe paragrafu, na základe ktorého by sme boli bývali odsúdení aj my. Myslím, že práve kvôli týmto trom veciam sa to neuzavrelo. Čarnogurský bol našim advokátom a on to rozdúchaval. Vlastne aj kvôli nám potom stratil prácu. Oficiálne sme s ním však nemohli komunikovať, pretože ho neuznali ako advokáta, ktorý sa mohol zoznamovať s prísne tajnými skutočnosťami. A do tejto kategórie zrejme naschvál zaradili aj celý náš prípad. A my sme zasa odmietali vypovedať na výsluchu, kým tu nebude náš právnik. Často sme presedeli naprázdno štyri alebo päť hodín.

MZ: Na slobodu sme sa dostali na základe tlaku, ktorý vyvolávala Amnesty International. To bola domnienka Janka Čarnogurského, že dopisy, ktoré prichádzali na vládu, boli poslednou kvapkou, a tak sa rozhodli pre toto riešenie. Ja som bol „adoptovaný“ väzeň dvoch skupín Amnesty z Nemecka a Francúzska. Starali sa o mňa, písali dopisy... Keď sa rozhodovalo, čo s nami, tak to, podľa Janka, prevážilo. Bol to tenký ľad, cirkev na Slovensku a Charta... nezvyčajná vec, čo s tým“

Stálo to za to?
MZ: Ja myslím, že Charta to spoločenstvo vytvorila. Ak máte veľkú neistotu medzi ľuďmi, neviete, čo sa stane zajtra, tak povedomie spoločného utláčateľa, nepriateľa, ktorý berie slobodu, ľudí veľmi zbližovalo. A dodnes pretrváva tento špecifický druh priateľstva.

MZ: Mnoho ľudí, ktorí podpísali Chartu, má pocit zmysluplného prežitia času. Sami pred sebou majú dobrý pocit, že niečo urobili, že neboli pasívni v dobe neslobody. A na druhej strane vidím odsudzujúce reakcie u ľudí, ktorí vtedy mohli niečo urobiť, ale neurobili, no a chartisti sú pre nich takou živou výčitkou, že boli pasívni, že sa dalo robiť a že to nepohodlie s tým spojené, alebo existenčné ohrozenie sa dalo zvládnuť.

II.

Kauza Kniha

Dňa 4. februára 1977 dostala Štátna bezpečnosť list: „V úvode svojho listu Vás prosím o prepáčenie, že som zvolil anonymnú formu. Mám vedomosť o nepremyslenom čine niektorých mojich oltárnych bratov, z ktorého môžu byť nepriaznivé následky nielen pre nich, ale poškvrnia aj dobré meno Cirkvi. V mladíckej nerozvážnosti rozmnožili Chartu a iné podobné veci a majú to k odoslaniu poštou pre kňazov po celom Slovensku. Aby odpútali podozrenie, preto listy označili pečiatkou ‚Slovenská kniha Bratislava‘, ktorú si sami zhotovili. Prosím Vás, aby ste zabránili ich zámeru.“^{41A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 17–18. – List bol napísaný veľkými písmenami s pomocou šablóny. Pisateľa sa nepodarilo identifikovať.} Na základe tohto listu ŠtB požiadala poštové úrady v Bratislave, aby zadržali podozrivé obálky s pečiatkou „Slovenská kniha“.

Hlavná pošta v Bratislave na Nám. SNP zadržala 7. februára 1977 40 podozrivých obálok^{42Kňazi a biskupi, ktorí mali obdržať zásielku s Prehlásením Charty 77: Marek Bôžik, Ján Bujna, Július Gábriš, Róbert Gombík, Peter Haramia, Ján Korec, Peter Kučera, František Kurkin, Ladislav Labo, Jozef Lednický, Juraj Nagy, Ján Pásztor, Július Prachár, František Rábek, Imrich Šišulák, Jaroslav Špeťko, Pavol Solčány, Anton Srholec, Ondrej Valach, Marián Zajíček, Pavol Böhm, Jozef Dragúň, Jozef Feranec, Jozef Hanák, Jozef Hrtús, Rudolf Chudý, Jozef Lukačovič, Ján Obžera, Vladimír Paulíny, Anton Priebera, Marcel Šiškovič, Jozef Šmál, Ján Šmelka, Ladislav Tomášek, Štefan Žilka, Bartolomej Gábor, Anton Fabián, Stanislav Vrba, Jozef Jurko a Pavol Židek.} s nápisom SLOVENSKÁ KNIHA a nasledujúci deň ich odstúpila na Správu vyšetrovania ŠtB. 31. mája 1977 schválil náčelník 2. odboru XII. správy FMV, kpt. Faťol,^{43Náčelníkom 2 odboru XII. správy ZNB bol v tom čase pplk. Michal Dušák. Kpt. Anton Faťol bol od 1. júla 1974 do 30.11.1979 jeho zástupcom. Náčelníkom 2. odboru sa stal až 15.03.1987. Viď Sivoš, J.: Konšpiračné a prepožičané byty Štátnej bezpečnosti. In: Pamäť národa 3/2006. ÚPN 2006, s. 58.} návrh na zavedenie agentúrno-pátracieho zväzku „KNIHA“^{44A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Zväzky rozpracovaných osôb, škat. 95, SR–45513, s. 7.} za účelom vypátrania pisateľa s nepriateľským jednaním.

Vyšetrovanie v prípade „KNIHA“ postupovalo síce dosť pomaly, ale okruh potencionálnych odosielateľov listov s označením „Slovenská kniha Bratislava“ sa zmenšoval. Vzhľadom na fakt, že anonymný list, ktorý ŠtB upozornil na pripravovanú „protištátnu“ akciu, bol odoslaný z Poštového úradu Bratislava 2, podozrivým sa mohol stať každý mladý kňaz v Bratislave a jej okolí, ktorý bol v spojení s podzemnou cirkvou alebo len jednoducho neschvaľoval cirkevnú politiku štátu.

Od roku 1973 bol Róbert Gombík evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB (TS) a v návrhu na uloženie jeho zväzku KLERIK z 29. júna 1977 bola jeho spolupráca a vzťah k orgánom ŠtB hodnotené kladne. „Negatívny postoj začal spolupracovník zaujímať k orgánom MV po vydaní pamfletu CHARTY 77. Na schôdzke s ním bola prejednávaná táto otázka v tom zmysle, či nedostal obsah pamfletu. K tejto otázke nanášal, že obsah CHARTY dostal poštou, avšak nepamätá si, odkiaľ bola obálka s CHARTOU zaslaná. Obálku vraj zahodil. (…) Na ďalšej schôdzke však naznačil RO^{45Riadiacemu orgánovi.}, že v súvislosti s CHARTOU stráca dôveru v orgánoch bezpečnosti, nakoľko títo prevádzajú v celoštátnom merítku represálie voči signatárom CHARTY. Na tomto základe by vraj nemala spolupráca z jeho strany voči nám žiadny význam. Na schôdzke s ním bola táto otázka komplexne rozoberaná, pričom mu bolo poukázané, že signatári CHARTY nemajú záujem pozdvihnúť náboženský život, ale že im ide o pomýlenie našich ľudí, v ich zmýšľaní voči strane a pod.“^{46A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Agentúrne zväzky, škat. 127, A–82483, s. 16–17.}

Ešte 21. júna 1977 sa pplk. Kozina snažil presvedčiť R. Gombíka o nesprávnosti Charty 77. TS „KLERIK“ však „opätovne naznačoval, že nie je už ochotný sa s nami stýkať, nakoľko orgánovia MV prenasledujú signatárov CHARTY. Poukazoval, že týmto sú odoberané cestovné pasy, vodičské preukazy a ďalšie akcie, čím je im znemožňované spokojne si vykonávať svoju prácu. Tieto správy získal cestou zahraničných komunikačných prostriedkov. Taktiež naznačoval, aby v ČSSR boli povolené náboženské spolky, aby sa pre laikov mohli prevádzať exercície, resp. aby na Slovensku bolo aspoň jedno katolícke gymnázium.“^{47Tamže, s. 17.}

V apríli 1977 zaviedla ŠtB takzvaný signálny zväzok^{48Zavedený pod r. č. 20214 na O–ŠtB Bratislava - vidiek, v októbri 1977 preradený na 2. odb. / 5. odd., vo februári 1980 odstúpený do Prahy, 1984 do Českých Budějovíc, kde bol 05.12.1989 zničený. (Signálny zväzok sa zakladal v prípade, že ŠtB mala nejaké podozrenie o trestnej alebo protištátnej činnosti; vyšetrovanie malo overiť oprávnenosť podozrenia.)} na Mariána Zajíčka. „Signál“ o protištátnej alebo trestnej činnosti sa potvrdil a v júni ŠtB Zajíčka zaradila do databázy nepriateľských osôb. Sledovaním, preverovaním stykov a činnosti viacerých kňazov, ale aj využitím agentúrnej siete boli v októbri 1977 ustálené dve osoby, ktoré mohli byť potencionálnym odosielateľom protištátnych písomností.

Róbert Gombík aj Marián Zajíček sa k téme Charta 77 vyjadrovali aj na kňazských rekolekciách, snažili sa obhájiť jej myšlienku a presvedčiť svojich spolubratov, že Charta zápasí aj o náboženskú slobodu. „Cestou agenta ZENON^{49Krycie meno Juraja Luptáka.} bolo zistené, že GOMBÍK sa snažil pri každej príležitosti obhajovať pamflet ‚CHARTU 77‘ a jej signatárov. Poukazoval, že u nás neexistuje náboženská sloboda a kňazi a veriaci sú šikanovaní pre svoje náboženské presvedčenie.“^{50A ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Zväzky rozpracovaných osôb, škat. 95, SR-73791, s. 8.}

ŠtB zamerala svoju pozornosť na dvoch mladých kaplánov zo Senca a z Pezinka. „Dňa 10. 10. 1977 bol Róbert Gombík vypočutý na výskyt pamfletu, kde vo svojej výpovedi tvrdil, že Charta 77 nie je žiadny protištátny dokument, a preto schvaľuje state, ktoré sa týkajú náboženstva. Prof. Jána PATOČKU uznáva ako dobrého filozofa a človeka. K jeho smrti poslal rodine sústrastný telegram, ktorý i podpísal.“^{51Tamže, s. 19.} Na druhý deň schválil náčelník 2. odboru Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja založenie signálneho zväzku „KLERUS“ na Róberta Gombíka, „v ktorom bude kontrolovaná jeho nepriateľská činnosť, resp. podľa závažnosti získaných poznatkov prevádzaná dokumentácia jeho prípadnej trestnej činnosti.“^{52Tamže, s. 7–9.}

Začiatkom januára 1978 už bola činnosť Róberta Gombíka a Mariána Zajíčka dostatočne známa. ŠtB mala poznatky o tom, že pravdepodobne oni dvaja rozmnožovali Prehlásenie Charty 77, že navštevovali kňazov v okrese a snažili sa ich získať pre jej obhajobu. „Róbert GOMBÍK bol býv. spolupracovníkom a na základe výskytu Charty 77 spoluprácu odmietol s tým, že v ČSSR sú porušované občianske práva.“ Preto major Pecha navrhol evidovať Róberta Gombíka ako nepriateľskú osobu v kat. č. 1.^{53Tamže, s. 19.}

19. januára 1978 bol vypracovaný plán realizácie akcie „KNIHA“, ktorého cieľom bolo „zadokumentovať trestný čin podvracania republiky podľa § 98 ods. 1 Tr. zákona, pri domových prehliadkach zaistiť písomný materiál vzťahujúci sa k predmetnej trestnej činnosti a zaistiť písacie stroje za účelom prevedenia expertízy.“^{54A ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V-13567, zv. č. 2, s. 232.} Začiatok akcie bol naplánovaný na 31. januára 1978. Vyšetrovanie už malo základ v Uznesení Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja zo 6. januára 1977. Ním bolo zahájené trestné stíhanie vo veci trestného činu, ktorý – povedané služobným žargónom ŠtB – spáchala skupina osôb rozširujúca písomnosť Prehlásenie Charty 77, ktorá hrubo napadá socialistické spoločenské a štátne zriadenie republiky.^{55A ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V-13567, zv. č. 1, s. 6.} Vyšetrovateľ npor. Blaško však 6. februára 1978 vylúčil akciu „KNIHA“ zo spoločného konania s odôvodnením, že „na rozširovaní a rozmnožovaní písomnosti sa v súčasnej dobe podieľajú i osoby na území SSR, najmä v Bratislave, Pezinku a inde, a preto bolo nutné, aby vyšetrovanie tejto trestnej veci na území SSR bolo vykonané tunajšou vyšetrovacou súčasťou.“^{56Tamže, s. 7–8.}

Na základe znaleckého posudku daktyloskopickej expertízy vyhotoveného 14. februára 1978 vo Výskumnom ústave FMV bolo na obálkach a listoch, ktoré boli zadržané na pošte, zistených 40 použiteľných daktyloskopických stôp, z toho 19 súhlasilo s otlačkami prstov Mariána Zajíčka.^{57A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 98–128.}

Domovú prehliadku vykonala ŠtB aj u Silvestra Krčméryho; podľa plánu ju mali vykonať aj u Hany Ponickej, ale napokon od nej upustili. Krčméry aj Ponická boli podozriví z rozmnožovania a rozširovania Charty 77 a iných protištátnych písomností (predovšetkým v prípade S. Krčméryho sa ŠtB snažila nájsť nové dôkazy o jeho protištátnych aktivitách, a preto mu počas celého vyšetrovania venovala značnú pozornosť) a existovalo tu aj prepojenie na podozrivých Zajíčka a Gombíka. Aj keď išlo len o sporadické kontakty, malo to pomôcť dokázať nepriateľskú činnosť mladých kaplánov. Podľa bodu č. 11 z Plánu realizácie akcie „KNIHA“ mali operatívni pracovníci XII. správy „zabezpečiť legalizáciu Mariána Zajíčka u Hany Ponickej v Lukavici v súčinnosti s pracovníkmi II. odboru S-ŠtB Banská Bystrica.“^{58Tamže, s. 236. (Pod legalizáciou sa rozumelo obstaranie dôkazov.)}

Po výsluchu podozrivého Mariána Zajíčka (v súčinnosti s Plánom vyšetrovania z 27. februára) podal dňa 1. marca 1978 kpt. Pačikovský, náčelník III. odboru SV-ŠtB, návrh na „obvinenie proti Mariánovi Zajíčkovi a Róbertovi Gombíkovi pre tr. čin podvracania republiky podľa §-u 98/1 tr. zákona“^{59Tamže, s. 247.} a 2. marca sa obaja ocitli vo väznici MS Bratislava. Hneď na druhý deň však vydal krajský prokurátor JUDr. Mikuláš Peleš rozkaz na ich prepustenie^{60A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 33–34.} a vyšetrovanie pokračovalo na slobode. V priebehu dvoch mesiacov bolo vypočutých množstvo osôb, ktoré prichádzali do styku s obvinenými nielen v Bratislave, ale aj v iných mestách. Vypovedať v tejto veci museli v Prahe aj Pavel Kohout, Jiří Němec, Jaroslav Hutka a Jan Patočka ml.

5. mája 1978 doplnil npor. Blaško Plán vyšetrovania o nové úlohy. U Róberta Gombíka sa počas bytovej prehliadky našli básne s protištátnym zameraním „Nikomu ani kosť“, a preto bolo potrebné „ustáliť“ autora, zistiť ich rozmnožovanie a rozširovanie. Ich odbornú stránku mali posúdiť znalci z politicko-ideologického a literárneho oboru a na záver to bolo predložené na písmoznaleckú expertízu.^{61A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 242–244. Róbert Gombík o tom v rozhovore roku 2006 povedal: „Objavil sa aj jeden provokatér. Aspoň teraz to tak vnímam. Priniesol nejaké básničky, ktoré vraj sám písal: „Nikomu ani kosť!“ Aby som mu ich rozmnožil. Boli tak protikomunisticky ladené, polonáboženské. No a to bol jeden z hlavných argumentov na podvratnú činnosť. Pre istotu to dali posúdiť špecialistom na literatúru a tí to označili jednoznačne za protištátne materiály.“}

V zmysle nariadenia ministerstva vnútra ČSSR č. 34/77 čl. 2 ods. 3 bol dňa 23. marca 1978 vyšetrovateľom, npor. Blaškom, tento vyšetrovací spis označený ako „tajný“.^{62A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 13–14.} Isté komplikácie vo vyšetrovaní nastali, keď sa obhajoby mladých kaplánov ujal JUDr. Ján Čarnogurský. Od 3. mája 1978 už obaja obvinení odmietali vypovedať v neprítomnosti obhajcu, ktorého si zvolili, a dokonca odvolali všetky svoje doterajšie výpovede. Obaja boli vyšetrovateľom upozornení, že JUDr. Čarnogurský ich nemôže zastupovať, a bol im predložený zoznam advokátov, ktorí boli oprávnení zoznamovať sa so skutočnosťami týkajúcimi sa štátneho tajomstva. Nevybrali si žiadneho, trvali na tom, že ich má zastupovať nimi zvolený obhajca, podľa ktorého táto vec nemala nič spoločné so štátnym tajomstvom. Krajské združenie advokátov v Bratislave preto ustanovilo JUDr. Jána Smetanu za obhajcu pre Mariána Zajíčka a Róberta Gombíka, tí ho ale odmietli uznať a proti rozhodnutiu podali sťažnosť.^{63Tamže, s. 42.}

Kpt. Pačikovský 22. mája 1978 konštatoval, že vyšetrovanie tohto trestného činu je v záverečnom štádiu a že „(i napriek výsledkom zrejmého zásahu niektorých pravicovo zameraných osôb) je možné vyšetrovanie ukončiť podľa ustanovenia § 166 Tr. por.“^{64A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 260.} V prílohe k svojmu listu náčelníkovi XII. správy FMV, plk. JUDr. Jánovi Kováčovi, uviedol, že „Dr. Čarnogurský po upozornení na nesprávny postup vedúcimi funkcionármi advokátskeho združenia prehlásil, že obhajoby obvinených sa nevzdá ani za cenu, že bude zbavený advokátskej činnosti. S hore uvedenými skutočnosťami zrejme súvisí aj výhražné oznámenie Miroslava Kusého vyšetrovateľovi ŠtB zo dňa 18. 5. 1978 (vypočúvaný v inej trestnej veci), že v prípade odsúdenia obv. Mariána Zajíčka a Róberta Gombíka pre stíhaný tr. čin tzv. ‚pravica‘ urobí protiopatrenia – protiakciu.“^{65Tamže, s. 262.}

Npor. Blaško sa preto s týmto problémom obrátil dňa 31. mája 1978 na Federálne ministerstvo vnútra. Žiadal vytvorenie odbornej komisie, ktorá „posúdi obsah vyšetrovacieho spisu a ktorá vypracuje znalecký posudok na otázku: Či skutočnosti nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise obv. Mariána Zajíčka a Róberta Gombíka č.j. VŠ-ČVS-002/1978 z hľadiska ochrany ďalších operatívno-pátracích úkonov, príp. iných dôležitých záujmov čs. kontrarozviedky, je nutné obsah tohto vyšetrovacieho spisu ako celku i naďalej považovať za PRÍSNE TAJNÝ.“^{66Tamže, s. 249.}

Dôvody, pre ktoré sa ŠtB usilovala udržať v tajnosti vyšetrovací spis, uviedol plk. JUDr. Rudolf Šubrt, náčelník Správy vyšetrovania ŠtB, v liste zo dňa 6. júla 1978 náčelníkovi X. správy FMV, genmjr. RSDr. Vladimírovi Stárekovi: „(...) k utajeniu celého vyšetrovacieho spisu došlo v dôsledku toho, aby v prípade súdneho pojednávania veci neboli pred nežiadúcimi osobami odkryté dôležité kontrarozviedne záujmy a niektoré neriešené poznatky o formách a metódach činnosti pravice. Ďalej aj z toho dôvodu, aby bol z obhajoby vylúčený obhájca dr. Čarnogurský, ktorý nie je určený pre styk so štátnym tajomstvom a vystupuje tendenčne v duchu záujmov pravicovooportunistických síl (otec menovaného, predstaviteľ bývalých ľudáckych a klerikálnych exponentov, taktiež stíhaný pre tr. čin podľa § 98 Tr. zák.).“^{67Tamže, s. 250.}

Znalecká komisia bola vymenovaná na základe rozhodnutia I. námestníka FMV ČSSR genmjr. Ing. Jána Hanuliaka zo dňa 18. júla 1978. Jej traja členovia (plk. Albín Kožuch, pplk. František Havlíček a pplk. Jiří Krumhanzl z FMV) sa zišli dňa 31. júla 1978 a vypracovali odborné stanovisko k vyšetrovaciemu spisu M. Zajíčka a R. Gombíka. Odobrili postup vyšetrovateľa a v podstate súhlasili s dôvodmi, kvôli ktorým mal byť celý spis aj naďalej vedený ako prísne tajný a kvôli čomu sa s ním mohli zoznamovať jedine osoby, ktoré mali schválený styk so štátnym tajomstvom.^{68Tamže, s. 197–201.}

Po rozhovore s jednou farníčkou zo Senca, ktorá zvykla posielať listy so žiadosťou o náboženskú literatúru do Ríma z Maďarska (aby mala istotu, že to tam aj dorazí), sa Róbert Gombík rozhodol, že využije túto cestu a spolu s Mariánom Zajíčkom napísali dňa 21. apríla 1978 list kardinálovi Villotovi^{69Jean-Marie Villot – v r. 1965–1967 lyonský arcibiskup, v r. 1969–1979 štátnym sekretárom Vatikánu.} z vatikánskeho Štátneho sekretariátu, v ktorom ho informovali o situácii v Československu, o Charte 77, o prenasledovaní veriacich, ale aj o svojom vlastnom prípade a vyšetrovaní. „Sme tiež nespokojní, podľa našej mienky, s pasívnym postojom našej cirk. hierarchie k tak závažnej otázke práv Cirkvi, zaručených samotným Božím zákonom, i našimi štátnymi zákonmi. (...) Keď sme skúmali pohnútky tohto dopisu, prišli sme k záveru, že nám záleží na morálnej podpore, ktorú môžete poskytnúť, a to nielen nám, ale mnohým ďalším neznámym, ktorí sa za ľudské práva a práva Cirkvi zasadzovali, alebo zasadzovať budú.“^{70A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 3, s. 51–53.}

Róbert Gombík odovzdal list svojej farníčke v nezalepenej obálke. Tá si ho prečítala a iniciovala medzi mladými z farnosti napísanie listu kardinálovi Villotovi, ktorým chceli podporiť svojho kaplána. „Pretože o pomoc nemôžeme žiadať našich cirkevných predstavených, lebo sú obmedzovaní štátnou správou, prosíme Vás, excelencia, kardinál Villot, aby ste pozdvihli svoj hlas proti prenasledovaniu, utláčaniu a obmedzovaniu náboženskej slobody v našej vlasti a trestnému stíhaniu v.d.p. kaplána Róberta Gombíka. Prosíme Vás, aby ste nám dali vedieť prostredníctvom slovenského vysielania vatikánskeho rozhlasu, či ste náš list dostali a aké kroky sa dajú podniknúť na ochranu nášho v.d.p. kaplána a zlepšenie napätého stavu obmedzovania náboženskej slobody.“^{71Tamže, s. 55–56.} List podpísalo 11 veriacich zo Senca. Oba listy boli dňa 25. apríla prevezené do Maďarska a z Györu poslané do Vatikánu. V júni 1978 dostala X. správa FMV dva listy, ktoré náhodne zachytili orgány MĽR.

19. júla 1978 sa dostali oba listy na správu vyšetrovania ŠtB v Bratislave. Pre npor. Blašku to bol len ďalší dôkaz proti Mariánovi Zajíčkovi a Róbertovi Gombíkovi, obvineným „z trestného činu podvracania republiky tým, že v listoch adresovaných kapitalistickej zahraničnej inštitúcii útočia skreslenými údajmi a ohováračským spôsobom proti republike a štátnemu zriadeniu ČSSR.“^{72Tamže, s. 46.}

Výsluchom zainteresovaných občanov Senca (15.–23. augusta 1978) sa malo dokázať, že iniciátorom oboch listov bol Róbert Gombík. Výpovede svedkov však túto teóriu nepotvrdili. Vyšetrovateľ však obvinil Róberta Gombíka z nepriameho podnetu k napísaniu daného listu. Osobám, ktoré preniesli listy do MĽR a poslali ich do Vatikánu, navrhol mjr. Pačikovský dočasne odobrať cestovné doklady za to, že zneužili súkromnú cestu a podporili tak protištátnu činnosť obvineného.^{73A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 310.}

7. septembra 1978 boli obaja obvinení zoznámení s výsledkami vyšetrovania. Onedlho, 25. septembra, podal vyšetrovateľ npor. Blaško záverečnú správu na Krajskú prokuratúru v Bratislave s návrhom na podanie obžaloby proti Mariánovi Zajíčkovi a Róbertovi Gombíkovi pre trestný čin podvracania republiky spolupáchateľstvom podľa §§ 9 ods. 2 k § 98 ods. 1 trestného zákona. „Obvinení v priebehu vyšetrovania sa k spáchaniu tr. činu doznali len po faktickej stránke, nakoľko odmietli učiniť ucelenú výpoveď do protokolu vyšetrovateľa. Na svoju obranu uviedli, že celého konania sa dopustili preto, že ‚Prehlásenie charty 77‘ má charakter konštruktívnej kritiky nedostatkov nášho zriadenia a cítili povinnosť vyjadriť sa verejne, t.j. rozmnožiť písomnosti a rozšíriť medzi ďalších kňazov na území SSR. Ich tvrdenie – obrana nie je dôvodná, nakoľko v čase ich protispoločenského konania bola činnosť signatárov ‚CHARTY 77‘ verejne označovaná ako nepriateľská, s čím boli obvinení uzrozumení.“^{74Tamže, s. 227.}

Okrem vyšetrovacieho spisu boli na prokuratúru odstúpené aj dôkazné materiály: tri balíky písomností a literatúry nájdených počas domových prehliadok a písacie stroje Chevron a Consul, ktoré patrili obvineným a na ktorých mali rozmnožovať texty s protištátnym obsahom.

*

Aktivity Róberta Gombíka monitorovala ŠtB až do roku 1985, kedy boli do archívu uložené agentúrny zväzok, signálny zväzok aj zväzok nepriateľskej osoby. Na základe agentúrnych poznatkov npor. PaeDr. Monsberger konštatoval, že „Gombík v súčasnej dobe neudržiava kontakty s exponentmi Charty 77. Žije pomerne uzavreto, vykonáva funkciu kaplána v r. k. cirkvi v Štúrove, kde jeho nadriadený správca fary Vladimír Burian, aktívny člen ZKD PIT intervenuje vo vedení cirkvi i u štátnej správy o jeho znovuzaradenie do pastorácie, nakoľko v súčasnej dobe pôsobí len ako pomocník, t.j. bez platu a štátneho súhlasu. S Gombíkom bolo prevedené PRO, na základe ktorého možno konštatovať, že v súčasnej dobe nevyvíja žiadnu ilegálnu činnosť, nakoľko farnosť, na ktorej pôsobí, si vyžaduje plné časové zaťaženie. Gombík sám sa predošlých názorov zrieka, predošlé kontakty neudržiava a ani v budúcnosti sa v žiadnych akciách angažovať nemieni.^{75Róbert Gombík aj naďalej udržiaval styk s Lászlom Gyrovskym, Lászlom Nagyom, Lászlom Öllösom, Karolom Tóthom, Jánom Čarnogurským, Františkom Mikloškom a sporadicky aj so Silvom Krčmérym. Jeho činnosť však už pravdepodobne nebola zaujímavá alebo nebezpečná pre socialistické zriadenie.} Róbert Gombík bol vyňatý z evidencie osôb ohrozujúcich bezpečnosť a poriadok štátu. Na základe vyššie uvedených skutočností bude v budúcnosti spravodajsky využívaný.“^{76A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Zväzky rozpracovaných osôb, škat. 95, SR–73791, s. 11.} Osobný zväzok v kategórii „dôverník“, ktorý bol na R. Gombíka založený 22. apríla 1985, však po niekoľkých mesiacoch (13. septembra 1985) ukončili a tiež uložili do archívu, pretože sa prestal stýkať s exponentmi laického apoštolátu a navyše za hodnotené obdobie nepodal žiadnu závažnejšiu informáciu.^{77A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Agentúrne zväzky, škat. 141, A–87416, s. 6.}

Po odchode do Prahy v r. 1978 bol Marián Zajíček aj naďalej predmetom záujmu zo strany ŠtB. Jeho osobný zväzok „nepriateľskej osoby“ bol vo februári 1980 odoslaný z Bratislavy na KS ZNB S-ŠtB Praha a v roku 1984 do Českých Budějovíc, kam Marián Zajíček odišiel za prácou.

6. Minulosť ako klišé. Zatiaľ.^{78Převzato z on-line záznamu výkladu předneseného na diskusním večeru Charta a Anticharta, uspořádaného Bratislavským institutem humanizmu a BISLA 29. března 2007 v Bratislavě. Druhý úvodní výklad přednesl Miroslav Kusý; viz výše, položka A/1a.}

Ján Budaj

V januári uplynulo bez väčšej pozornosti 30. výročie vzniku Charty 77. Stal sa z nej petrifikovaný, ale aj bezobsažný symbol. Z anticharty, ktorá nasledovala po nej, tabu. Namiesto pravdivého obrazu minulosti máme historické klišé. Jedno z najstarších je okolo otázky, prečo nemala na Slovensku CH 77 ohlas. M. Kusý nedávno zopakoval najčastejšie vysvetlenie: vraj tu bolo menej prenasledovania, preto aj menej chartistov. Bolo Slovensko až do r. 1989 uzrozumené s totalitou?  V ďalšom bude reč o štyroch, v ktorých účinkoch vidím dôvod, prečo sa CH 77 nestala slovenskou záležitosťou. A o dejinných klišé.

Pražské prostredie
Pražská elita akoby nadväzovala na kedysi nenávidený austrocentrizmus – od nepražanov sa očakávalo len, že sa tzv. pridajú. Väčšina to za bývalého Československa aj robila, bolo to pohodlné. Má to ale aj výnimky. V prípade CH 77 je ňou napr. A. Dubček. Ako mi povedal, ak by bol býval pozvaný medzi iniciátorov, bol by CH 77 podpísal. Nepozvanie považoval za gesto vylúčenia a odmietnutia. Že mali taký pocit viacerí, mi povedala aj slovenská spisovateľka a disidentka Hana Ponická (tá neskôr CH 77 podpísala). Bolo obídenie A. Dubčeka iba vecou sebastrednosti pražského prostredia, alebo sa v ňom už vtedy naznačil "problém Slovenska"?  Nechám túto otázku bokom a zostanem pri tom, čo je isté – že chartisti by s Dubčekom dokázali viac (a nielen na Slovensku). V CH 77 mal Dubček mnohých kolegov z r. 68, a prijateľne mu muselo znieť aj jej základné vyhlásenie, ktoré vlastne nadväzovalo na rok 1968, keďže nehovorilo o zrušení režimu, ale o jeho demokratizácii. Zber podpisov pod vyhlásenie CH 77 prebiehal v decembri 1976, v tej dobe mal A. Dubček tzv. ostrahu (kontinuálny dohľad ŠtB), ale tí, ktorí CH 77 organizovali, vedeli podobné prekážky prekonať. Vynechanie Dubčeka bolo ich chybou, režim mal potom s Chartou podstatne ľahšiu prácu. Za veľkú a premárnenú šancu považujem to, že kritika režimu mohla v r. 1977 vzísť z oboch hlavných miest federácie a byť tak vecou oboch jej národov. Nestalo sa, CH 77 zostala sústredená v Prahe, čo režimu umožnilo jej izoláciu, najmä od Slovenska. Skupiny "vylúčených a vyškrtnutých" dubčekovcov tu potom až do r. 1989 nenašli spôsob, ako sa zúčastniť zápasov o slobodu. Pokiaľ takéto zápasy na Slovensku v 80. rokoch vznikali, neboli na báze ľudí z r. 1968, ani CH 77. Tá zostala vlastne českou vecou. Ilustruje to aj zloženie jej "mluvčích" (do konca roku 1989 sa ich vystriedalo 35), ktorí tvorili jej reprezentáciu. V ich kolektíve nebol ani jeden signatár zo Slovenska, hoci medzi nimi boli známe mená (Tatarka, Kusý,  Ponická, Mlynárik,  Čarnogurský, atď.)^{79Informace o signatářích Prohlášení Charty 77 ze Slovenska viz oddíl C. Miroslav Kusý se stal v dubnu 1980 členem čtrnáctičlenného Kolektivu mluvčích Charty 77 ustaveného v únoru téhož roku.}

Iniciátori
Vaculík, Havel a Kohout – traja iniciátori CH 77 – boli spisovateľmi, v tej dobe zakázanými. Zdalo sa im asi samozrejmým, že cieľom CH 77 nebude založenie podzemnej organizácie (akou bola napr. slovenská tajná cirkev alebo poľský odboj), ale intelektuálna reflexia stavu spoločnosti a jej publicita v zahraničí. Táto stratégia sa ukázala byť neskôr silou CH 77, aj jej limitom. Ale v dobe, keď CH 77 začínala, bolo dobrým signálom, že vyburcovala exil a spojila reformných exkomunistov z r. 1968 s odporcami komunistického hnutia (ako napr. prof. V. Černý, prof. Patočka a ďalší). To v CH 77 vytvorilo unikátne spoločenstvo reflexie a premýšľania. Ale ani jedna z týchto skupín neverila na prienik medzi "obyčajných" ľudí, ani v zmysel Charty ako politickej sily. Jedno aj druhé by si od nich vyžadovalo disciplinovanú organizáciu a konšpiráciu. Ale vodcovia ochotní k takejto práci v spomínaných intelektuálnych skupinách chýbali. A tak bola CH 77 od počiatku nasmerovaná k spoločenstvu postoja (prezentácia stanovísk a výziev), a nie odboja (ilegalita a organizovanie aktivít).
Režim čoskoro prišiel na slabiny "prezentistickej" stratégie chartistov. Ilustruje to fakt, že počas prvých dvoch mesiacov sa pod Chartu zozbieralo 615 podpisov, dvojnásobok tohoto čísla sa však dosiahol až po dlhých 10 rokoch (!). Hlavnou príčinou izolácie CH 77 boli represie, ale aj režimná propaganda. Tá hlásala, že chartistom ide o mrzký groš od imperialistov. Nemožno sa čudovať, že mnohí ľudia predstave o "profesionálnych disidentoch" ochotne uverili, bolo to dobré alibi. ( "Mne nikto nič nedá!", "Ja si taký luxus nemôžem dovoliť!" a pod.) Napokon finančná podpora zahraničia tu aj bola, pretože režim chartistov oberal nielen o prácu, ale aj napr. o dôchodky. Zahraničná podpora však vytvárala tichú bariéru, nejeden z "obyčajných" utláčaných ju vnímal ako neprekročiteľnú. A tak akoby stratégia CH 77 mala v sebe kód izolácie.^{80Na tomto místě se přímo vnucuje citace úvodní pasáže z exposé Václava Havla za zahajovacího panelu pražské mezinárodní konference o Chartě 77 z března 2007, kde promluvil také Miroslav Kusý (viz A/1b). Ve svých „bleskově“ vyřčených okrajových poznámkách, jak je sám nazval, Václav Havel řekl: „Za prvé: Charta se setkávala a dodnes setkává se dvěma permanentně se táhnoucími, avšak důležitými námitkami. První námitka byla, že se odvoláváme na ústavu, na zákony, na mezinárodní pakty, přestože víme, že režim je zločinný, je založen na násilí, tisíce závazků, které podepíše, nebere vůbec vážně, a my se s ním naopak vážně bavíme a vedeme dialog. Rád bych zdůraznil, že princip ‚vzít ho za slovo‘ nebyla pouhá taktika, v danou chvíli jednodušší než ozbrojený odpor. To bylo cosi hlubšího. To byla rehabilitace slova. To byla rehabilitace ducha. A to jsou věci, o nichž hodně psal Jan Patočka. Vzít režim za slovo, znamená napříč všemi mocenskými nástroji operovat čímsi, co je mocenskými nástroji neuchopitelné a nezničitelné: proniknout do lidských duší, oslovit lidské duše. Mám dojem, že tento princip je stále živý a tato námitka je začasté spíš vytáčkou těch, kteří cítí potřebu vymezovat se. S tím souvisí námitka druhá, totiž, že si hrajeme na svědomí národa, na svědomí společnosti. Nikdy jsme to nedělali, nikdy jsme nikomu nevyčítali, že Chartu nepodepsal. Dokonce byly případy, že jsme někoho, kdo ji chtěl podepsat, přemlouvali, aby to nedělal. Nikdy jsme se nevydávali za někoho lepšího, než jsou ostatní. Naopak jsme měli hluboké porozumění pro většinové chování. Vždyť většinové chování a manipulace společnosti bylo tématem Charty. To byl předmět její reflexe. Nicméně učinil jsem zajímavé pozorování: čím víc jsme toto zdůrazňovali, tím víc nám bylo vyčítáno, že si hrajeme na svědomí národa a ještě ke všemu předstíráme tolerantnost a zdůrazňujeme, že svědomím národa nejsme. To je zajímavý úkaz, který by stál za analýzu. Jedna z otázek je, co bylo pro Chartu charakteristické. Já bych řekl otevřenost, neideologičnost. V Chartě bylo možno nalézt pravicového politika, levicového politika, mladé lidi, kteří se vůbec politicky nebo ideologicky nevymezovali a chtěli se jen svobodně chovat a svobodně žít. To byla, myslím, velmi důležitá věc, svým způsobem převratná. Například setkání reformních komunistů s nekomunisty, které se na půdě Charty odehrálo na principu absolutní rovnosti, kdy nomenklaturní ohled či okolnost, že někdo byl jakýmsi vyšším tajemníkem, nehrál vůbec žádnou roli.“ Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Praha, Ústav po soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.], s. 384 n.}
Mohlo to všetko byť aj inak? Mohli chartisti vytvoriť osnovu aj pre širšiu verejnosť, ako to dokázali na Slovensku laickí kresťania, v Poľsku zakladatelia Solidarity alebo o 10 rokov neskôr ochranári?  Hľadať dnes odpoveď je ťažké. Aj v CH 77 boli obetaví ľudia a aj pokusy o konšpiráciu. Napr. hneď na jej počiatku, keď sa iniciátori rozhodli niektoré mená signatárov "deponovať". Boli to mená ľudí, čo mohli veci pomôcť iba vtedy, ak nebudú prezradení. Skončilo to však ich odhalením. Neschopnosť (a neskôr neochota) ku konšpirácii sa stala typickou črtou CH 77, o ktorej sa aj medzi chartistami rozprávali farbisté historky. O aktivitách CH 77 vedel režim neraz skôr, než sa stihli udiať. To odrádzalo "obyčajných" ľudí. A Chartu odsúvalo do geta. Jej iniciátori to však nevnímali ako neúspech, ale ako nevyhnutnosť, údel "tých, čo žijú v pravde". Priznám sa, že som s touto stratégiou polemizoval. Zdalo sa mi, že niektorí z chartistov nechcú byť ilegálnou opozíciou len preto, aby zostávali "rezervou" vládnúcich. Najmä tí, čo pripomínali, že nechcú zmenu režimu, a ide im len o socialistickú zákonnosť (pozri Charta 77, zborník dokumentov, 1990, str. 61). To nebola reč schopná osloviť moju generáciu, jedno či na Slovensku, alebo v Čechách. Aj preto na CH 77 čakal po rokoch údel starozákonného Mojžiša: cieľa sa síce dočkala, ale doň nevkročila (na rozdiel od napr. Solidarity). Keď sa naplnilo 40 rokov od uchvátenia moci, čelili komunisti v CSSR verejným demonštráciám kresťanov, študentstva a rôznych občianskych iniciatív, ale CH 77 nebola ich organizátorom, ani neskoršieho generálneho štrajku, ktorý na konci novembra 1989 zmietol režim aj systém.
Charta 77 podceňovala nové protirežimné skupiny spomedzi študentov a občianskych iniciatív. Napr. v r. 1989 odmietla ich pouličné demonštrácie (V.Havel dokonca vyzval nezúčastniť sa demonštrácie 21.8.1989). Mladí ale demonštrovať išli. To oni urobili z výročia Palachovho sebaupálenia slávny Palachov týždeň (séria demonštrácií na Václavskom námestí, surovo potlačených v januári 1989). Oni zaplnili ulice Prahy 17.11.1989 (čelní chartisti sa demonštrácie odmietli zúčastniť). Nové české skupiny odporu (České deti, Společnosť pro veselejší součastnost, Společnosť J. Lennona, študentské a ekologické iniciatívy a pod. a pod.) sa vysmievali režimu a trochu aj chartistom, aj s ich večnými spormi. (Jedna z mladých iniciatív ich preto pozvala na happening na detskom pieskovišti. Urazení disidenti akciu ingorovali.) Vo vyčerpanej komunite Charty sa napokon dostal do popredia V. Havel, bol to však líder, ktorý nechcel viesť. Tento iracionálny rozpor zrodil neskôr mnohé nešťastné konštrukcie (ako napr. skrátenie volebného obdobia po prvých slobodných voľbách) a poznačil celú porevolučnú éru.
Boli teda hlavným dôvodom, prečo sa CH 77 neudomácnila na Slovensku, jej pražskí iniciátori a ich svojské povahy?  Také jednoduché to nie je. Nakoniec – ak aj boli pražskí disidenti takí, akí boli, prečo v tej dobe nevznikla nejaká "slovenská charta"?  

Posledná vlna represií
Rok vzniku CH 77 charakterizovali dve črty: štát bol síce tvrdo znormalizovaný, ale na medzinárodnom poli bol odmäk. Akoby prestarnutí sovietski panovníci zobrali svoje reči o uvoľňovaní napätia vážne a na čas povolili opraty. V r. 1976 smeli štáty sovietskeho tábora pristúpiť k Helsinským dohodám, vrátane záväzku dodržiavať občianske práva. Reakciou bola CH 77 a hranice možného testovali aj Poliaci (zvlášť neskôr, po zvolení Poliaka pápežom), a nielen oni. To bol kontext, pre ktorý režim nezačal po vzniku CH 77 hneď so zatváraním. Rozhodol sa ju izolovať (na to slúžila ohováračská kampaň), prikázal ju infiltrovať informátormi, pokryl byty jej lídrov odpočúvaním. Mediálne útoky však iniciatíve urobili publicitu. Bolo to ako ohňostroj – režim chŕlil voči chartistom veľa silných slov, ale v prvom polroku sa im nič vážnejšie nestalo (hovorilo sa, že G. Husák sa nepustí do politických procesov, veď bol kedysi sám ich obeťou). V prvých mesiacoch sa k počiatočnej zostave chartistov pridávali stovky nových. Prečo sa ani vtedy nepripojilo k CH 77 viac Slovákov?  Okrem dvoch príčin spomínaných vyššie vidím ešte dve.
Po prvé – služobne najstaršia časť slovenskej opozície, kresťanská, mala už dávno pred CH 77 svoju stratégiu k režimu – ilegalitu. Títo ľudia zažili komunistické lágre v rokoch, keď bol nejeden z chartistov ešte ich mládežníckym budovateľom. Nemienili systém vylepšovať, odmietali ho. Podobné postoje prevládali aj medzi skupinami nových občianskych aktivistov (tzv. druhá generácia). My sme nestavali na ilúziách z r. 1968, nik z nás nečakal na rehabilitáciu, neverili sme na reformovateľnosť systému. Vedeli sme, že Slovensko je provinciou, kam nedovidia cudzí veľvyslanci, nechodia zahraniční novinári, a ten, koho si vyhliadne ŠtB, môže poľahky skončiť ako obeť nehody či samovraždy. Väčšina spomedzi slovenských odporcov režimu mienila pôsobiť, napriek výzve CH 77, naďalej v ilegalite. To všetko ale neznamená, že by sa politický apel CH 77 na Slovensku prepočul. Koncom 70. rokov sa popri kresťanských iniciatívach poprepájali dávnejšie existujúce občianske skupiny, najmä z prostredia zakázaných umelcov, vedcov a ochranárov (nie náhodou sa prvý občiansky samizdat volal "Kontakt"). Je pravdepodobné, že by čoskoro dospeli k potrebe spoločného postupu, možno organizácie. K ich politickému vystúpeniu však nedošlo. Na prelome desaťročia končí zdanie uvoľnenia a z Kremľu prichádza posledný, ale zato poriadny mráz.
A to je ďalší dôvod, pre ktorý sa na Slovensku chartistická stratégia ne-ilegality neujala. Nové zmrazenie pomerov režírujú od r.1980 (vpád ZSSR do Afganistanu) traja po sebe zomierajúci starci : Brežnev (zomiera rok po vyhlásení vojnového stavu v Poľsku, v r. 1982), Andropov (+ 1984) a Černenko (+ 1985). Nádeje občanov klesli najmä po zákaze Solidarity (1981). Videli sme, že represiám nezabránilo ani odhodlanie 9 miliónov jej členov. Poľská skúsenosť potvrdila desivú bezohľadnosť komunistického režimu (koncentračné tábory, streľba do štrajkujúcich atď.), akoby sa na jeho chuti zabíjať svojich kritikov nezmenilo od r. 1956 (Budapešť) vôbec nič.
Odporcovia režimu v ČSSR znášali v týchto rokoch silné represie, aj odliv síl (emigrácia), ale nezanikli. Na Slovensku sa v r. 1985–86 obnovuje vydávanie samizdatových periodík (napr. "K", Fragment). V roku 1987 vychádza Bratislava nahlas, prinášajúca zo sebou vlnu občianskeho aktivizmu. Neznamená to ale, že za to už neboli represie, naopak.(napr. autorov Bratislavy nahlas začala prokuratúra vyšetrovať s cieľom urobiť politický proces). Nasledujúci rok v marci sa udiala sviečková demonštrácia kresťanov, prvá protestná demonštrácia v ČSSR od r. 1969. Aj túto režim brutálne rozohnal a účastníkov potrestal. Represie postihovali aj novšie skupinky kritikov režimu (napr. medzi vedcami), vydavateľov nových samizdatov (napr. Bratislavské listy) a signatárov iniciatív (ako HOS, Několik vět, atd.) a neprestali až do konca režimu. Aj počas novembrových dní r. 1989 boli v bratislavskom Justičnom paláci súdení disidenti (proces s tzv. bratislavskou päťkou, G. Husák vzápätí pod tlakom masových demonštrácií zrušil ich obvinenia).^{81Proces s Miroslavem Kusým, Hanou Ponickou , Antonbem Sedleckým a Vladimírem Maňákem se konal 13. a 14. listopadu 1989 v Bratislavě. Kusý byl odsouzen k podmíněnu tretu ve výši 14 měsíců ztráty svobody, ostatní tři obžalovaní byli zproštěni viny. Pátý člen „bratislavské pětky“ Ján Čarnogurský byl souzen separátně 22. listopadu; soud ho zprostil viny. Rozhodnutím prezidenta Husáka byl propuštěn 25. listopadu z vazby, kde byl ještě držen do rozhodnutí prokurátora o případném odvolání proti osvobozujícímu rozsudku.}

Slovensko bez odporu voči neslobode?
Vžité historické klišé dnes CH 77 prisudzuje rolu centra politického odboja, zatiaľ čo na Slovensku vraj žiaden nebol. Pravdou nie je jedno, ani druhé. CH 77 nebola a ani nechcela byť politickým ústredím. Naopak – pýšila sa nepolitickosťou. Bola spoločenstvom nezastrašených občanov, chartistickí autori píšu o "živote v pravde", a nie o získaní moci. CH 77 sa svojou "nepolitickou politikou" nelíšila od iných spoločenstiev etickej a hodnotovej vzbury, akými boli na Slovensku nezávislé iniciatívy kresťanov, neoficiálnych umelcov a ochranárov. Tieto spoločenstvá neboli vonkoncom také slabé ani apolitické, ako tvrdí vžité klišé. Dokazuje to postoj režimu – ten ich považoval za odporcov, rovnako ako chartistov. Rešpekt si zaslúžia dlhoročné aktivity tajnej cirkvi (od 50. rokov) aj masovosť iniciatív kresťanských laikov (od 60. rokov). Politické postoje ilegálne organizovaných kresťanov boli nado všetku pochybnosť nielen proti režimu (Husákovmu), ale aj proti systému (komunistickému). Ich siete boli vzájomne pospájané samizdatmi, ktoré vychádzali v úctyhodných nákladoch a tomu zodpovedal aj počet aktivistov a účastníkov iniciatív, rádovo desaťtisíce.
Menšie, ale vplyvné skupiny nezávislých intelektuálov a umelcov pôsobili aj v tzv. druhej kultúre. Napriek prenasledovaniu existovala niekoľko sto členná komunita, ktorá vydávala a šírila vlastné časopisy a knihy, zúčastňovala sa necenzurovaných výstav a prezentácií vizuálneho umenia zakazovaného režimom (konceptualisti, akční umelci, fotografi, filmári, sochári). Táto slobodná kultúra mala v tých rokoch ohlas aj v zahraničí, kde sa viacerí zo zakázaných umelcov prezentovali na prestížnych fórach. O to viac boli doma ich aktivity označované za protištátne a ich autori prenasledovaní. Na ŠtB vtedy fungovali špecializovaní "umeleckí" dôstojníci, ktorí mali dohliadať nad dôslednosťou represií voči zakázaným umelcom (v rokoch normalizácie sa siahalo aj k demolácii ich diel, ako v prípade sôch J. Jankoviča). Nezávislé skupiny umelcov neboli samozrejme zamerané na založenie politickej opozície. Ale ich význam v zápase o slobodu ilustruje fakt, že práve z ich radov vzišla výzva na stretnutie občanov v Umeleckej besede (19.11.89), kde sa začalo formovať hnutie VPN.^{82VPN – Verejnosť proti násiliu, jež se zformovala jako slovenská obdoba pražského Občanského fóra.}
Ku skupinám rezistencie pribudli na konci 70 rokov ochranári, ktorých rady sa zmnožili z malej skupinky (akcia za historické cintoríny. 1980) na tisíce aktivistov po vydaní publikácie Bratislava nahlas (1987). V slovenskej tradícii, chudobnej na občianske postoje, to bol prielom. Samotný režim odhadoval, že ochranárske samizdaty sa šíria medzi občanmi v desiatkach tisíc kópií. Ochranári dokázali zjednocovať súostrovie odporcov režimu. Samizdaty iniciatívy Bratislava nahlas už režim nedokázal zakázať, ani hnať ich autorov pred súd. Neskôr tvorili jadro občianskeho hnutia VPN.
Všetky tieto fakty spochybňujú rozšírené klišé, podľa ktorého Slovensko žilo za totality bez iniciatív za slobodu a demokraciu. Ako vidíme, počty ľudí pôsobiacich v rôznych nezávislých iniciatívach boli relatívne veľké, ich aktivity rôznorodé a prenikajúce do života spoločnosti. Nielen v CH 77, ale aj v týchto komunitách sa odohrávali drámy odvahy a obetavosti, znášalo sa prenasledovanie ŠtB, výsluchy, väzenia, aj keď ich spravidla nesprevádzala publicita. Mali inú stratégiu než Charta, zodpovedajúcu charakteru iniciatív a napokon aj odlišnej situácii vtedajšej provincie, akou bolo Slovensko. Že všetky tieto napohľad odlišné skupiny mali víziu slobody, to sa potvrdilo vo finále príbehu – v novembri 1989.

Slovensko bez reflexie
V závere chcem pripomenúť všadeprítomné dôsledky nereflexie prežitých a vzápätí akoby celkom zabudnutých udalostí. Na Slovensku žijeme iba dneškom, ako v tej známej rozprávke: predo mnou tma, za mnou tma. Vplýva to silne aj na aktuálnu politiku (týmto súvislostiam som sa vyhol, sú ale očividné), na našu schopnosť zdieľať spoločné hodnoty, na atmosféru v štáte. V Čechách majú o totalitnom systéme, o disente, Charte a revolučnom období 1989–90 stovky kníh a vedeckých prác, ktorých napísanie umožnili výskumy Ústavu pro soudobé dějiny ako aj prístupné archívy Charty, OF a ďalších iniciatív. Hnutia odporu proti totalite sú samozrejme dobre zmapované v Poľsku, kde sa stali súčasťou étosu národného úspechu. Dôkladné výskumy sa financovali v Nemecku, ktoré hnutia za slobodu v NDR zabudovalo do novodobej identity zjednoteného národa. Keď pred pár rokmi usporiadal v susednej Budapešti Inštitút pre východnú Európu z Brém (!) výstavu na tému Samizdat, žasol som, ako svoj národný odboj proti totalite predstavili Maďari. Na Slovensku vedci ešte ani nezačali.^{83Nemohu se zdržet poznámky, že v Budajově výroku se zrcadlí skutečnost, kterou lze vypozorovat i v textech jiných „očitých svědků“, že pamětníci málo sledují výsledky historického výzkumu současných dějin.} Bodaj by, keď im nie je ani dnes, 18 rokov po, prístupný archív VPN, ani ďalšie primárne zdroje. O tom, že by existoval depozitár artefaktov a dokumentácie nezávislých kultúrnych, ochranárskych alebo kresťanských aktivít či samizdatov, nie je ani reči. S absenciou zhodnotenia vlastných skúseností súvisí slabosť diskurzu o budúcnosti Slovenska. A z pripomínania mnohých výročí zostáva len prázdny obal, frázy a historické klišé. Aspoň zatiaľ.

Oddíl B. Literárně publicistické texty související s Chartou 77.

1. Milan Šimečka: Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejetónu (15. ledna 1977, Bratislava)^{84Šimečkův fejeton tehdy v originále i v překladech obletěl svět jako výsměšná a statečná odpověď na reálně socialistické vydírání. Dodatečně ji v roce 1991 vzal jeden publicista ve Svobodné Evropě vážně jako Šimečkovu „antichartu“.}

Milý Ludvíku,

v týchto dňoch som dostal predvolanie. Predvolal ma k sebe vedúci kádrového a personálneho útvaru Strojníckej fakulty SVŠT. Priznávam, že také predvolanie ma znervózňuje oveľa viac ako predvolanie zdanlivo hrozivejšie. Aj mojej žene sa trasie hlas, keď mi oznamuje, že také predvolanie opäť prišlo. Predvolanie prichádza totiž zo školy, kde práve končí semester môj starší syn. Vlani ho prijali; mysleli sme si vtedy, že sa stal zázrak.

Keď som sa dostavil na predvolanie do miestnosti č. 20, ležal na stole výtlačok novín s redakčným článkom RP – "Stroskotanci a samozvanci". Vedúci kádr. a personálneho útvaru ma vyzval, aby som v akejsi nejasnej súvislosti so štúdiom svojho syna napísal vyhlásenie, v ktorom sa tak ako milióny našich pracujúcich odvrátim od osnovateľov tzv. Charty 77. Chvíľu sme sa o tomto návrhu rozprávali. Keď som vyšiel z tej krásnej budovy na vzduch, prepadla ma nevoľnosť z porušenia mravnej rovnováhy. Dýchal som zhlboka, aby som zabránil dáveniu, a usilovne som pozeral do belasej hlbiny neba, čo ma vždy upokojuje. Uvažoval som o tom, prečo je tento typ vydierania tak hlboko ponižujúci – azda preto, že rukojemníkmi sú deti, desaťtisíce detí na stredných a vysokých školách. Často už dospelé, stále nesú na svojich bedrách zodpovednosť za svojich rodičov. A my sa trasieme o ich budúcnosť. Prečo práve u nás existuje tá masová túžba rodičov poskytnúť deťom vzdelanie, keď napokon práve vzdelanie je často príčinou nešťastia? Či neviem ja najlepšie, o čo slobodnejší a bohatší je život mladého robotníka? Denne ich vidím okolo seba.

A predsa! Prišiel som domov a pozrel na svojho „rukojemníka“, ako žiari, lebo má za sebou prvú skúšku z matematiky. Čo som mu mal povedať? Že to všetko bolo asi zbytočné? Nech mi odpustí Tvoj syn murár, syn automechanik a môj druhý syn vyučený potrubár (samé krásne a čestné povolania), ale predsa len odsúdim signatárov tzv. Charty 77. Urobím to hneď teraz a – ako sa patrí – slovami prebudenej Godzily.^{85Pod tímto názvem tehdy běžel v kinech japonský film o předpotopní nestvůře, která se vynořila z oceánu a ničila svět.} Tak teda:

Odsudzujem Václava Havla, „človeka z milionárskej rodiny, zaprisahaného antisocialistu“. (Nech mi boh odpustí, že sa takto odvďačujem za nádherné pohostinstvo, ktoré Havlovci poskytli mojej žene a mne vlani na Hrádečku. Budem sa usilovať zabudnúť na hlbokú rozkoš, ktorú som cítil pri čítaní jeho hry Audiencia.)

Odsudzujem Pavla Kohouta, „verného sluhu imperializmu a jeho osvedčeného agenta“. (Nech zabudne na to, o čom sme naposledy diskutovali od polnoci do troch do rána. Ja zabudnem na to, ako som sa tajne tešil z myšlienky, že by azda raz naozaj prof. Juráček prekonal silou vôle príťažlivosť a vzniesol sa k povale.)

Odsudzujem Dominika Tatarku, ktorý tiež podpísal kontrarevolučný pamflet. (Zabudnem na to, že ma jeho Démon súhlasu kedysi vykoľajil z dráhy prospešného myslenia a že ma pri víne skoro rozplakal rozprávaním o stromoch.)

A odsudzujem nakoniec aj Teba, „autora kontrarevolučného pamfletu 2000 slov“. (Tá malá utópia, ktorú som ti napísal k narodeninám, sa nekoná. Zabudnem na to, že ma kedy dojímala Tvoja hra na husle a Tvoje staré pesničky. Zabudnem na Sekyru a na Morčatá, na celú Petlicu a vôbec na literatúru, ktorej čas sa zrejme v tejto krajine skončil. Moji dvaja „rukojemníci“  zabudnú pre svoje dobro na to, ako si k nám po prvýkrát prišiel, sadol si a dlho rozmýšľal, čo im povieš. A ako sme sa potom všetci strašne smiali, keď si sa spýtal, ako ich poslúcha súdružka učiteľka.)

Teraz, keď čítam toto odsúdenie, zmocňujú sa ma pochybnosti. Bude vôbec prijaté ako dostatočné výkupné? Mal by som asi dodať niečo sám zo seba. Ale už nemôžem, nie je vo mne asi dosť zloby, podlosti a nečistého svedomia.

Tvoj Milan Šimečka

P.S. Keby si predsa len chcel na jar prísť a vyraziť so mnou k Dunaju na rybačku, príď tajne!

Československý fejeton/fejtón 19076 – 1977. Pro přátele dal opsat Ludvík Vaculík. Samizdat, s. 348-351.

2. Ivan Kadlečík: Komu zvonia? Zvonia tebe! (leden 1977, Martin)

Motto: Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné...

John Donne

Z titulu pokorného, no nepokoreného človečenstva a občianstva, z titulu svedomia, intelektu a geneticky protestantského určenia, ako jednotlivec, teda neoddeliteľný kúsok pevniny a súše, dôrazne – i keď s pochopiteľným strachom – protestujem proti akémukoľvek administratívnemu, policajnému a inému šikanovaniu, internovaniu a vôbec prenasledovaniu spoluobčanov a ľudských spolubratov, ktorí sa previnili iba tým, že ich tí zdanlivo mocnejší obvinili – a to kdekoľvek na tejto vraj najlepšej planéte. Preto som hrdý, že aj moja vlasť ratifikovala viaceré dohody, deklarácie a pakty o občianskych a ľudských právach. Pochybnosti ma však neprestávajú prenasledovať pri čítaní niektorých samozvaných článkov v tlači, čo stroskotávajú na vlastnej logike a vlastných argumentoch, s impertinentnou bázňou a bez hanby nerytiersky osočujúc ľudí: osočovanie, psychické týranie, prenasledovanie každého človeka umenší mňa, umenší a poníži ľudstvo, lebo všetci sme výbežkom tej istej Zeme, zrodení z toho istého prachu – a kto bije suseda (i nepriateľa), bije teba, bije mňa. Práve tieto závažné a povážlivé dôvody ma nútia nielen súkromne protestovať, ale ma vedú aj k tomu, aby som sa nikým nepodplatený, nenavedený a nič formálne nepodpisujúc prihlásil z vlastnej a vnútorne slobodnej vôle ku všetkým tým, čo obraňujú ľudstvo i ľudskosť, a ktorých tvorivá intelektuálna práca smeruje k duchovnej náprave vecí súčasného človeka. Áno: Buď ťa spútajú humanitné ideály, alebo tyrani; v prvom prípade stratíš vonkajšiu slobodu, v tom druhom zmysel ľudského života. Vyber si, človek, znejúci hrdo. A nepýtaj sa, komu zvonia...

Československý fejeton/fejtón 19076 – 1977. Pro přátele dal opsat Ludvík Vaculík. Samizdat, s. 367-368.

3. Hana Ponická: Diskusní příspěvek určený sjezdu slovenských spisovatelů (2. března 1977)^{86Okolnosti vzniku textu, jeho osudy a důsledky vyložila Hana Ponická ve své výše otištěné vzpomínce; viz A/4.}

Vážené zhromaždenie!

Máme svoj tretí spisovateľský zjazd slovenský. Za päť rokov od nášho posledného zjazdu, ktorý sa konal 31. mája r. 1972 v Bratislave, sme iste každý niečo vytvorili, aj nové knihy nám vyšli, alebo rozličné dramatické a iné útvary sa nám realizovali, vydali. Početne to so súčasnou slovenskou literatúrou nie je najhoršie už aj preto, že sa vydávajú v starostlivej úprave i diela našich klasikov, ako aj reedície slovenských prekladov klasickej svetovej spisby. Aby som nebola neosobná, priznám sa aj k svojej žatve: mám na rováši za posledné obdobie napísanú filmovú poviedku, podľa ktorej realizovaný celovečerný film majú naše kiná uviesť ešte v tomto roku. V tomto roku mi má vyjsť aj prvý diel trilógie detskej knihy, ďalšie po prvom dieli. V období od nášho posledného zjazdu mi vyšli aj básne v próze o slovenskom grafikovi, ktorý bojoval a zahynul v Slovenskom národnom povstaní. Za tuto prácu som dostala v súťaži k 30. výročiu SNP aj odmenu. A predsa nie som, nemôžem byť spokojná.

V okolí dedinky, kde žijem, vídam na poliach v jeseni plno nezobratej úrody. Ale mňa mrzí tiež nezobratá úroda z našich polí spisovateľských.

Žijeme už 9 rokov v ovzduší mimoriadneho napätia celospoločenského. Aj pri dlhšom trvaní takéhoto napätia môžu vzniknúť, aj vznikajú diela dobré pre čitateľov i pre náročnú literárnu kritiku. No vznikajú, vznikli aj škody neúmerné. Stratili sme v čerstvo uplynulých rokoch viac významných spisovateľov. Umreli, ale ich dielo sa i ďalej vydáva. Popri nich stratili sme však aj veľa význačných, tuná aj inde žijúcich spisovateľov, tvorby plne schopných. Ich dielo už viac rokov nevychádza. Podnes nie sú spolučlenmi našej spisovateľskej organizácie, ani nesmú publikovať takí spisovatelia ako Dominik Tatarka, Peter Karvaš, Ladislav Ťažký. Ani vysokohodnotné preklady Zory Jesenskej z ruskej, sovietskej, anglickej klasickej i súčasnej literatúry, na rozdiel od diel iných, v poslednom období zosnulých spisovateľov nevychádzajú, nesmú vychádzať. Keďže nebolo jej meno spomenuté medzi ostatnými pred minútou ticha, ktorou sme mali vzdať úctu dielu i pamiatke všetkých našich v poslednom období zosnulých spisovateľov, robím to krátkou pomlkou aspoň teraz.

Podnes nesmú publikovať svoje básne, prózy alebo preklady, články, kritiky o literatúre písať s nádejou na ich publikovanie aj ďalší bývalí členovia alebo kandidáti našej spisovateľskej organizácie, alebo i nečlenovia a pracovníci našich literárnych, kultúrnych časopisov, ako: Ján Rozner, Pavel Hrúz, Milan Hamada, Jozef Bžoch, Fedor Cádra, Miroslav Kusý, Zlata Solivajsová, Miroslav Hýsko, Michal Gáfrik, Július Vanovič, Ctibor Štítnický, František Andraščík, Stefan Moravčík, Roman Kaliský, Juraj Spitzer, Albert Marenčín, Agneša Kalinová, Soňa Čechová, Ladislav Dobos, Ivan Kadlečík, Ján Kalina, Tomáš Vinkler a iní. A keď sú v mojom výpočte omyly, ak v prípade niektorých autorov medzičasom nastali administratívne zmeny, nie je to moja vina. Stretávame sa v rámci našej organizácie tak málo ako nikdy predtým, preto aj málo o sebe vieme.

Teda nemáme podnes vo svojich radoch mnohých tvorcov literatúry, kritiky, publicistiky, dramatickej tvorby. Stratili sa ich mená i diela aj z katalógov a políc našich verejných knižníc.

A predsa tu medzi nami, lepšie povedané, mimo a okolo nás títo naši priatelia, kolegovia chodia, žijú. Pracujú na pracoviskách, i keď nie v každom prípade najhorších, ale zväčša im cudzích, pre nich podradných. Niektorí z mladších, čo sa nestihli stať členmi Zväzu slovenských spisovateľov, chytili sa aj čakana a lopaty, ale sú medzi nimi aj takí, čo doslovne živoria fyzicky, morálne, duševne – z penzie. A čo zvlášť zaráža, je aj to, že mnohí z nich boli vyznamenaní pred rokmi v našom socialistickom štáte najvyššími umeleckými titulmi a hodnosťami. Pokiaľ viem, neboli im tieto tituly odobraté. Z toho usudzujem, že nespáchali nič také, za čo mohli alebo i mali byť pohnaní na súd, kde by im na základe trestu boli aj tituly odobraté. Nezabudnem ani na ten obraz našej súčasnej literatúry, aký sa mi zjavil pred pár rokmi, keď mi žiaci aj ich učitelia a profesori slovenčiny ukazovali z príležitosti mojích besied po školách v rozličných okresoch celé popreškrtané stránky v učebniciach literatúry. S akým poučením o našej čerstvej histórii vyjdú raz do sveta tieto deti, táto mládež, ktorá musela vlastnými rukami škrtať v učebniciach mená a diela svojich žijúcich spisovateľov, ktorých si pred časom učila vážiť, milovať ich? Aj tento obraz preškrtanej súčasnej literatúry patrí do nášho bilancovania za posledné obdobie medzizjazdové. Ale aj prípady vymetania sadzieb, ba i šrotovania čerstvo vyšlých kníh, diel to našich vyradených spisovateľov, patria do tohto obrazu.

Dnes sa koná i zjazd českých spisovateľov v Prahe. Tam možno niekto číta – ak sa taký nájde – mnohonásobne väčší počet spisovateľov a autorov, ktorých stratou je podnes ochudobnená súčasná česká spisba ako početne, tak hodnotne. Česká a slovenská literatúra, ako i vcelku česká a slovenská kultúrna história, mali odjakživa dôležité medzníky a etapy spoločné. Preto straty na jednej i druhej strane znásobujú sa vzájomne. No treba s ľútosťou povedať, že straty tvorivých síl literatúry, umenia i celej kultúry na českej strane sú neporovnateľne vyššie než na strane slovenskej.

Ja osobne pociťujem pretrvávanie tohto stavu vysokých strát podnes ako velkú chybu našej kultúrnej politiky, ako ťažkú krivdu na našich tvorcoch aj na našich literatúrach, umeniach, kultúre. Tým, že krivdíme tvorcom našich súčasných socialistických hodnôt kultúrnych, krivdíme tiež socializmu, a to nie len v našej, ale aj v iných zemiach socialistických, a krivdíme tým aj socializmu-ideálu pokrokových ľudí v krajinách s inou spoločenskou sústavou, než je naša.

Pred 21 rokmi povedal básnik Vítězslav Nezval na konferencii o českej poézii v Prahe: „Dokud v této zemi chodí třebas jen jeden jediný básník s pocitem, že nemůže vydávat, pak tu, soudruzi, není něco v pořádku.“ A o rok neskôr, na 2. zjazde československých spisovateľov r. 1956 v Prahe, hovorí básnik František Hrubín: „Kdo si z nás spokojeně chodí, píše, spokojeně pobírá honoráře a klidně usíná, jako by o ničem nevěděl, kdo neřekne nahlas: Zde se děje křivda! – je zakuklený měšťák a sobec, a ten, kdo dokáže jen tajně se stydět, je zbabělec!“

Vážené zhromaždenie! Nevládzem sa už ďalej tajne „stydět“. Nevládzem sa už ďalej tajne hanbiť, že ja smiem publikovať, zatiaľ čo druhí nesmú. Mám síce pre seba ospravedlnenie, a síce, že som patrila k tým, čo dlho verili, dúfali, že konflikty a krivdy sa napravia a vyriešia, veď s úmyslom pomáhať v ťažkej celospoločenskej situácii, najmä mladým ľuďom, pracovala som od jesene roku 1968 až do konca r. 1971 v redakcii mládežníckych novín. Potom som akosi prestávala dúfať. Ale bolo mi treba vytvoriť si nové pracovné prostredie, spraviť niečo. Pracovala som s vypätím fyzicky i duševne, nachádzala som svoje miesto v novom prostredí, kde sa veci nazývajú pravým menom, a po dlhých uvažovaniach i každodenných rozhovoroch s ľuďmi, odchádzajúcimi z našej aj z okolitých obcí do tovární, na železnicu, aj do rozličných podnikov do práce, alebo ostávajúcimi pracovať na príslušných dvoroch a roliach JRD, teda po nabraní nových skúseností a poznaní, samozrejme tiež pri sledovaní našich domácich i svetových dejov z tlače i rozhlasových staníc našich i svetových, rozhodla som sa úprimne hovoriť o tom, čo nás bolí a mrzí. Trpíme morálne, a naše morálne utrpenie je z morálnych útrap druhých, z neustálych rozporov medzi slovom a činom, z bujenia poloprávd a lží, z neustálych dvojtvárností, z nepochopiteľných zákrokov, škodlivých našej spoločnosti. Náš štúrovský básnik pred 130 rokmi povedal: „U nás sa ľúbi!“ Druhý zase: „U nás sa spieva!“ A náš básnik-ľud, lebo je on podnes náš básnik najväčší, neprekonaný v sršaní tých iskier energie z jeho poézie i v časoch najhlbšieho útlaku, tento náš ľud básnik, konkrétny jeho človek, dnes hovorí: „U nás sa klame!“

A počúvajme ho ďalej: „Však nepoviem, keby to bolo tak trošku, však aj ja starú trošku oklamem, keď si na deci nechám, čo nevie, no ale tu sa klame na každý deň, a iba na nedeľu trochu tej pravdy. A že slobodne vyznávame? Poza humny sa zakrádaj, ak si chceš dať dieťa okrstiť! A rovnoprávnosť? Takáto: Decko, prosím, vyznamenané, prijímacie skúšky dobre zložilo, obaja rodičia robotníci – a decko neprijaté na tú školu ani len na odvolanie. Lebo že i prijímanie na odvolanie treba dopredu ono [sic”], no že i o tom už dopredu na tých vyšších miestach rozhodnú. Tak mi to tam povedali, nech skapem, ak nie tak!“ zakončí náš človek, a ide hľadať pre to svoje dieťa do iných okresov nejaké miesto na inú školu.

Náš ľud je vďačný svojmu zriadeniu za materiálne podvihnutie a primkol sa úzko k socializmu. No má i svoju dušu, a akú dušu! má od vekov, a preto ho neuspokoja len jeho ukojené materiálne potreby. On chce mať svoju plnú osobnú dôstojnosť, úctu svojho okolia ku všetkému, čo v ňom je. Aj k schopnosti samostatne zvažovať a dospievať k svojim úsudkom a názorom bez neustáleho presvedčovania a vnucovania nalinajkovaných, hotových názorov, ako i bez strachu, že vzniknú nepríjemné následky, ak nepovie vždy na a a, ale i b, c, d, e, a tak až do zet. A patrí k potrebe plnej dôstojnosti nášho človeka pospolitosti aj pocit skutočnej slobody vyznania a vykonávania príslušných úkonov. Nemožno predsa len tak hocijako rýchle, nasilu chcieť dosiahnuť, aby sa z celej tretiny všetkého nášho obyvateľstva ČSSR, ktorá nábožensky verí, stali hneď ateisti.

Nedotýkam sa širšie ani odbornejšie bilancovania našej celej literatúry za posledné medzizjazdové obdobie, pretože nepoznám všetky nové diela. No čítavam zavše medzi novými knihami aj diela-dielka majstrovské. No viem tiež, že z našej súčasnej literatúry vypadol experiment a novátorstvo a že sa v nej ustálil predovšetkým vkus, idea a formy konvenčné. Tie novátorské, ak sa tu i tam aj vyskytnú, nie sú priam vítané. Ba je sústavne zatlačovaný do pozadia aj význam vynikajúcich diel, ak ich autor je mimo zoznamu stimulovaných autorov, ak síce smie publikovať, ale bez publicity. Tým vznikajú veľké medzery aj v súčasnej literárnej kritike a histórii. Ale paleta spôsobov, ako obmedzovať spisovateľskú aktivitu a kriticko-recenzentskú účasť, je ešte ďaleko pestrejšia, je naozaj až zaujímavo rôznorodá, individuálna.

Vážené zhromaždenie! Končím. Hovorila som prevážne kriticky, lebo keby som hovorila i pochvalne, bolo by to po chválenkárstve o našej súčasnej literatúre v našej tlači v poslednom čase – iba nosením dreva do lesa. Ale hovorila som prevažne kriticky aj z opatrnosti: aby sa totiž nebodaj nestalo, že z môjho príspevku sa uverejní niekde len nejaký pozitivistický výňatok. Stáva sa to u nás dokonca spisovateľom-poslancom. Celkom nakoniec si ešte dovolujem navrhnúť, aby naše diskusné príspevky z tohto zjazdu boli uverejnené. Myslím, že teraz, keď naša tlač v poslednom čase prejavila až taký záujem o spisovateľov, o ich podpisy, poskytne akiste ochotne aj priestor pre ich diskusné príspevky z ich tretieho spisovateľského zjazdu.

Ďakujem, že ste ma počúvali.

Podle znění publikovaného v exilovém časopise Listy, roč. 7, č. 3–4, červenec 1977, s. 8–9.

Oddíl C: Zoznam signatárov Prehlásenia Charty 77 zo Slovenska^{87Seznam je převzat z článku Petra Baluna Akcia „Kniha“. Charta 77 na Slovensku, in: Pamäť národa, 1/2007, s. 94 n. Podle údajů v článku pochází seznam ze soukromého archivu Miroslava Lehkého, jednoho z trojice mluvčích Charty 77 v roce 1990. Ze srovnání se seznamy signatářů postupně zveřejňovanými mluvčími v letech 1977–1989 vychází, že ze 36 jmen v seznamu M. Lehkého se nesetkáváme v žádném z nich se čtyřmi jmény (Vladimír Blaho, Ján Lipenský, Hieroným Mokrohájský, Jozef Valček). U některých jmen se uvádělo, kde se dotyčný nachází či jakou zastává funkci „v současnosti“. Tyto údaje se vynechávají vzhledem k tomu, že se zřejmě vztahovaly k situaci na začátku 90. let. V hranatých závorkách autor a pořadatel materiálové mozaiky přidal datum dokumentu Charty 77, v němž bylo jméno signatáře poprvé zveřejněno. V několika případech je v hranaté závorce rovněž doplněn údaj o povolání podle příslušného dokumentu Charty 77.}

Benedek Jozef, 1978, Streda nad Bodrogom, robotník, [23.5.1978]

Benedek Ladislav, 1978, Streda nad Bodrogom, elektrikár, [23.5.1978]

Blaho Vladimír, Bratislava

Breznický Miroslav, 1988, Nové Zámky, robotník, [30.6.1988]

Červeň Stanislav, 1988, Nitra, [31.3.1988]

Didi Ľudovít, 1980, Vráble, učiteľ, [9.6.1980]

Didiová Mária, 1980, Vráble, [9.6.1980]

Duray Miklós, 1984, Bratislava, [technik], predseda Spolužitia, [7.2.1984]

Gombík Róbert, 1978, Žiharec, Bratislava, kňaz v pastorácii, [23.5.1978]

Komár Vladimír, MUDr. 1988, Košice, [psychiatr], [31.3.1988]

Komárová Mária, 1988, Košice, redaktorka, [31.3.1988]

Koniar Pavol, 1977, Bratislava, robotník, [13.6.1977]

Korbel Karol, 1987, Trenčín, robotník, [30.6.1987]

Korbelová Marta, 1988, dôchodkyňa, [30.9.1988]

Korbelová Petra, 1988, Trenčín, [30.6.1987]

Kusý Miroslav, prof. PhDr, CSc.,^{88V době podpisu Prohlášení Charty 77 měl hodnost docenta.} 1977, Bratislava,[filozof], [1.2.1977]

Kuštek Štefan, 1987, Žilina – Závodie, dôchodca, [30.9.1987]

Lehký Miroslav, 1989, Bratislava [programátor], [30.6.1989]

Levický Gabriel, 1978, Bratislava, robotník, [10.10.1978]

Lipenský Ján, Martin

Matuštík Martin, 1977, Bratislava, študent, [21.12.1977]

Matuštíková Kyra, 1984, Bratislava, [7.2.1984]

Mlynárik Ján, doc. dr., 1976, historik, podpísal v Prahe, [1.1.1977]

Mokrohájsky Hieroným, Bratislava

Novotka Tibor, 1989, Bratislava, majster, [31.3.1989]

Pavlík Vladimír, 1988, Považská Bystrica, stavebný robotník, [30.6.1988]

Pechancová Anna, 1977, Valeč, účtovníčka, [9.3.1977]

Ponická Hana, 1989, Bratislava, spisovateľka, [31.12.1989]

Roháček Dušan, 1989, Košice, elektromechanik, [31.12.1989]

Štipala Dušan, 1989, Bratislava, vodič, [30.9.1989]

Tatarka Dominik, 1977, spisovateľ, [1.1.1977]

Uher Jiří, 1977, Prievidza, sadzač, [9.3.1977]

Uher Peter, 1987, Prievidza, vrátnik, [30.9.1987]

Valček Jozef, Senec

Vašek Zdeněk, 1977, Bratislava, robotník, [9.3.1977]

Zajíček Marián, Praha,^{89V době podpisu Charty žil na faře v Pezinku.} [21.12.1977]

Oddíl D: Dokumenty Správy vyšetřování Státní bezpečnosti v Bratislavě.

Při zahájení trestního stíhání „ve věci Prohlášení Charty 77“ na základě usnesení Správy Sboru národní bezpečnosti hlavního města Prahy a Středočeského kraje (§ 98 trestního zákona – podvracení republiky) ze 6. ledna 1977, jež bylo rozšířeno usnesením Správy vyšetřován StB v Praze o zahájení trestního stíhání v téže věci pro trestný čin poškozování zájmů republiky v cizině (§ 113) z 11. ledna 1977, začal vznikat spis „Charta 77“, který dostal jednací číslo VS-VS-ČVS-3/120-1977. Do formálního zastavení tohoto trestního stíhání11. listopadu 1980 se daný vyšetřovací spis rozrostl na dvacet svazků.^{90V době studia, v roce 2006, uložen v Archivu ministerstva vnitra České republiky (AMV) pod číslem V-33766.} V jednom z nich^{91Je to svazek č. 14 uvedeného ČVS-3/120-77 dále označený jako Vyšetřovací spis II. odboru SV StB Bratislava – kontrolní svazek.} jsou soustředěny spisy Správy vyšetřování StB v Bratislavě z ledna až března 1977, které byly zaslány Správě vyšetřování StB v Praze spolu s průvodním dopisem z 28. března téhož roku. Originál vlastnoručně podepsaného dopisu psaného na stroji zní takto:

Správa vyšetřovaní ŠtB
Bratislava
č.j. VS-ČVS-3/120-1977

V Bratislave dňa 28.3.1977

Správa vyšetrovaní StB
P R A H A
Tr. čin podvracania republiky – zaslanie písomných materiálov.
Počet listov: 2
Prílohy: 26/84

V trestnej veci podvracania republiky podľa par. 98 odst. 1 tr. zákona č.j. VS-ČVS-3/120-1977 zo dňa 6.1.1977 Vám v prílohe zasielam nasledovné písomné materiály:

1. Uznesenie o domovej prehliadke u PhDr. Miroslava KUSÉHO zo dňa 20.1.1977.
2. Uznesenie o domovej prehliadke u Františka ORAVCA zo dňa 20.1.1977.
3. Uznesenie o domovej prehliadke u Eduarda FRIŠA zo dňa 11.2.1977.
4. Uznesenie o nariadení vydať a otvoriť zásielky u Františka ORAVCA a Dr. Ladislava KALINU zo dňa 1.2.1977.
5. Protokol o vykonaní domovej prehliadky u PhDr. Miroslava KUSÉHO zo dňa 20.1.1977 (str. 7).
6. Protokol o vykonaní domovej prehliadky u Františka ORAVCA zo dňa 20.1.1977.
7. Protokol o zadržaní PhDr. Miroslava KUSÉHO zo dňa 20.1.1977.
8. Rozhodnutie o prepustení zo zadržania PhDr. Miroslava KUSÉHO zo dňa 20.1.1977.
9. Prípis na Generálnu prokuratúru SSR o predložení sťažnosti Miroslava KUSÉHO.
10. Oznámenie Dr. Ladislavovi KALINOVI.
11. Protokol o výsluchu podozrivého PhDr. Miroslava KUSÉHO zo dňa 20.1.1977, 21.1.1977, 9.2.1977, 17.2.1977, 22.3.1977.
12. Protokol o výsluchu svedka Františka ORAVCA zo dňa 20.1.1977, 21.1.1977, 1.3.1977.
13. Protokol o výsluchu svedkyne Soni ČECHOVEJ-FRIŠOVEJ zo dňa 2.3.1977.
14. Protokol o výsluchu svedka Ladislava KALINU zo dňa 25.2.1977, 8.3.1977.
15. Protokol o výsluchu svedkyne Agneši KALINOVEJ zo dňa 4.3.1977.
16. Protokol o výsluchu svedka Jána TÓTHA zo dňa 1.3.1977, 25.3.1977.
17. Protokol o výsluchu svedka Milana POLÁKA zo dňa 25.2.1977.
18. Protokol o výsluchu svedkyne Jany KURALOVEJ zo dňa 15.3.1977.

Písomné materiály, ktoré boli zabavené pri domových prehliadkach, sa nachádzajú u tunajšej súčasti.

Náčelník 3. odboru SV ŠtB:
pplk. Ivan Jozef^{92AMV, V-33766 MV, ČVS 3/120-77, sv. 14, list 1-2. – Strojopis, prvopis s vlastnoručním podpisem.}

Všechny v dopise uvedené spisy jsou vskutku ve svazku uloženy. Navíc k nim se zde nachazejí spisy týkající se agendy osobní prohlídky provedené u Milana Hübla 11. února 1977, když se pokoušel vejít v Bratislavě do styku s Alexandrem Dubčekem.

Ze svazku, který má celkem 117 listů, jsem vy bral několik dokumentů, které po mém soudu nejlépe ilustrují agendu vyšetřování okolností souvisejících s Chartou 77. V několika následujících odstavcích pak uvádím fakta a osvětluji souvislosti nezbytné pro pochopení kontextu výslechové materie, aniž by bylo nutné publikovat všechny ve spisu obsažené dokumenty.   

Miroslav Kusý byl zadržen 20. ledna 1977 odpoledne na svém pracovišti v Univerzitní knihovně v Bratislavě vyšetřovatelem StB v přítomnosti příslušníka SNB jako „podezřelý“ v souvislosti s trestním stíháním proti Chartě 77. Byla u něho provedena osobní prohlídka a pak i domovní prohlídka v bytě, kde bydlel se svou rodinou (od 19 do 21.15 hod.).V odůvodnění jeho zadržení se uvádělo že je „podozrivý, že na jeho byte v Bratislave prechováva rôzne písomnosti závadného obsahu, dôležité pre účely tr[estného] konania“. Jak vyplývá z výslechového protokolu, při osobní prohlídce u něho bylo nalezeno Prohlášení Charty 77 a dokument Charty 77 č. 2 (v českém i slovenském znění), stížnost Ludvíka Vaculíka proti usnesení o domovní prohlídce a další jeho protest, Kusého vlastní rukopisy Kam dospel čs. vývoj socializmu z roku 1968 a Čs. reálny socializmus. V bytě byly zabaveny dva psací stroje a velké množství písemností a tiskovin z let 1968–969. Výslech byl ukončen ve 23.30 hod. a pak byl Kusý byl rozhodnutím prokurátora propuštěn ze zadržení. Protokol svědčí o obratnosti vyslýchaného, který vypovídal tak, aby si nezpůsobil trestní stíhání. Nepostrádá ani komiku, to když Kusý vysvětloval, proč definici Vasila Biľaka o tom, co je reálný socialismus, nazval ve svém textu definicí „ukazovací“, jako když se ukáže na věc prstem a řekne se „toto je kniha, toto je jablko, toto je krava“. Miroslav Kusý byl jako „podezřelý“ dále vyslýchán 21. ledna, 9. a 17. února a 22. března 1977.

Souběžně s Kusým byl v téže souvislosti jako „podezřelý“ vyslýchán (včetně provedení domovní prohlídky v bytě i na pracovišti) týž den jako Kusý zaměstnanec agentury Slovkoncert František Oravec, Kusého vrstevník a přítel. Na pracovišti bylo u Oravce nalezeno Prohlášení Charty 77. Ze zachycených poštovních zásilek vyšetřovatelé StB nakonec identifikovali 0ravcovy styky s pražským adresátem, někdejší spolužačkou z Vysoké školy politických a hospodářských věd, od níž dostával písemnosti Charty. Oravec odmítl, že by byla Charta „trestně stíhatelná“, přiznal, že se s Chartou vnitřně ztotožnil, a vysvětlil, že ji z rodinných důvodů nepodepsal.

Z kontrolního svazku Vyšetřovacího spisu II odboru SV StB Bratislava, z něhož čerpáme informace o tom, co se odehrávalo v Bratislavě v souvislosti s vynořením Charty 77, vyplývá, že Milan Hübl byl v Bratislavě už na začátku února 1977, kdy navštívil manžele Frišovy – Soňu Čechovou-Frišovou a Eduarda (Edo) Friše. U Frišů se setkal také s Agnešou Kalinovou, která ho pak v noci autem odvezla k vlaku do Prahy. Při druhé únorové návštěvě v Bratislavě, ještě než byl zadržen při pokusu setkat se s Alexandrem Dubčekem, zastavil se Milan Hübl u Frišů a zanechal u nich obálku se samizdatovými  písemnosti Charty nebo s Chartou souvisejícími. Týž den večer – 11. února 1977 – došlo u Frišů k domovní prohlídce. Podle protokolu bylo v oné obálce celkem 21 položek; kromě toho vyšetřovatelé StB zabavili řadu dalších písemností, mezi nimi i rukopis čtvrtého svazku memoárů Ladislava Kaliny Zem bez úsmevov, který pak nenávratně zmizel.

Při domovní prohlídce byla rovněž zabavena humoreska se silně politickým podtextem, kterou napsal Ladislav Kalina pro rodinnou oslavu 65. narozenin Eda Friše. Přátelé se mezi sebou dohodli, že Kalinovo autorství neprozradí, aby mu nevznikly další potíže k těm, jichž už měl vrchovatě, a Frišova manželka Soňa vzala při pozdějším výslechu autorství na sebe. Protokoly o výslechu Kalinových (ale i všech dalších, o nichž je tu řeč, Františka Oravce, Miroslava Kusého, Soni Čechové) jsou mj. svědectvím o tom, jak jsou takové dokumenty co do fakticity nespolehlivé; dovídáme se z nich to, co se rozhodli vyslýchaní vypovědět resp. přiznat. Anebo také, jak se pokoušeli vyšetřovatele zmást či představit své jednání jako zcela nevinné, a tedy netrestatelné. Je nutné rovněž připomenout, že odpovědi na otázky většinou diktovali – podle výpovědí vyslýchaných – vyšetřovatelé. Málokdo se dopracoval k tomu, aby si vynutil, že bude diktovat své odpovědi zapisovatelce sám přímo do stroje, a také ne každý považoval za účelné dohadovat se s vyšetřovatelem o každé slůvko protokolu.

Výslechový protokol sepsaný s Janou Kuralovou se svou dikcí podstatně odlišuje od protokolů všech ostatních osob vyslýchaných v dané věci. O Janě Kuralové je ze spisů StB známo, že byla do 9.3.1977 evidována jako „prověřovaná osoba“; 29.3.1977 byla převedena na „kandidáta tajné spolupráce“ a 31.7.1977 do kategorie „agent“ (s krycím jménem Leoš). V roce 1982 byla předána centrále StB v Praze, kde byla řízena až do roku 1989. Její svazek byl zničen.

Zůstává otázkou, jak a odkud StB zkombinovala všechny detaily oné oslavy Frišových narozenin, zda v jeho bytě nebylo odposlouchávací zařízení. V předmětném vyšetřovacím spisu chybí jakékoli údaje zjištěné tzv. agenturní cestou a jakékoli doklady o záměrech vyšetřovatelů, výslechové plány či jakákoli interní hodnotící zpráva. A tak se lze jen dohadovat, proč nebyl v toto období vyslýchán či podroben domovní prohlídce Milan Šimečka, třebaže v pozornosti StB bezpochyby byl. Možná to lze vysvětlit jako obvyklý postup, jestliže se na někoho připravovalo obvinění. Jak demonstruje výše uvedený článek Petra Baluna, agenda Charty 77 byla předmětem zájmu i nižších složek StB na Slovensku, než byla Správa vyšetřování StB v Bratislavě. A také nelze zapomenout, že se zde zabýváme spisy z ledna až března 1977 /jen dílčím způsobem přesahujícími do dalších měsíců).

Jedním z posledních, jakoby neorganicky ve svazku zařazených dokumentů, je stručná zpráva 3. odboru Správy vyšetřování StB v Bratislavě z 21.11.1977 adresovaná 1. odboru SV StB v Praze o osobních prohlídkách provedených 20. listopadu 21977 u Hany Ponické a Zdeňka Pince. Jen ze spisového čísla je zřejmé, že šlo o agendu trestního stíhání proti Chartě 77. Nic bližšího se ze zprávy nelze dovědět ani o obsahu příloh (šlo o písemnosti zabavené při prohlídkách), leda to, že měly být postoupeny Generální prokuratuře ČSSR k rozhodnutí. Z třetího svazku Lukavických zápisků 1977  Hany Ponické víme, že se sešli na bratislavském nádraží na schůzce, kterou si dojednali v září v Praze. Oba pak byli brzy po schůzce zadrženi, nejprve Zdeněk Pinc s Miroslavem Kusým, který ho doprovázel, a pak odvedli do budovy ministerstva vnitra Hanu Ponickou, když vystupovala z tramvaje blízko bydliště své dcery.

V dokumentech tohoto oddílu jsou opravovány jen evidentní gramatické a interpunkční chyby, jinak byly texty transkribovány přesně podle předlohy (včetně uvozovek, způsobu zdůraznění, psaní velkých písmen), aby se zachoval autentický ráz úředního stylu StB. Zkratky používané v úředních písemnostech StB se rovněž nerozpisují ani se nevysvětlují v poznámkách, pokud jsou srozumitelné (jako například „tr.“, což znamená „trestný“ a má podle kontextu český ekvivalent „trestní“ nebo „trestný“ (trestný poriadok, trestný zákon).  Všechny níže otištěné výslechové protokoly mají v levém rohu záhlaví označení „Správa vyšetrovaní ŠtB Bratislava, Č.j.: VS-ČVS-3/120-1977“.

1. Z protokolů o výsleších Miroslava Kusého

a) 1977, 21. leden, Bratislava. – Protokol o výslechu Miroslava Kusého.

Správa vyšetrovania ŠtB
Bratislava
VŠ-ČVS-3/12-1977

Protokol o výsluchu podozrivého
(pokračovanie)^{93Rozumí se pokračování výslechu, který se konal 20. ledna, jehož protokol se tu nezveřejňuje.}

PhDr. Kusý Miroslav, nar. 1.12.1931 v Bratislave, zamestnaný v Univerzitnej knižnici v Bratislave, bytom Bratislava, Žalmanova č. 13.

Výsluch započal o 12.15 hod. Podozrivý bol primerane poučený o jeho právach a povinnostiach. Po oboznámení s predmetom výsluchu podozrivý vypovedá:

Otázka: Pri domovej prehliadke, ktorá bola u Vás vykonaná dňa 20.1.1977, okrem iných písomných materiálov bola u Vás nájdená a zabavená písomnosť s názvom „Fejeton o loučení“ s podpisom Milan Šimečka, ktorá je uvedená pod položkou 52 v protokole o vykonaní domovej prehliadky. Žiadam Vás o vyjadrenie, akým spôsobom ste sa k predmetnej listine-dopisu dostal, kedy a k akému účelu slúži, respektívne jeho autora?

Odpoveď: Na položenú otázku môžem odpovedať, že predmetný dopis-fejtón som našiel vo svojej listovej schránke spolu s ďalšími materiálmi prevažne pražskými niekedy v mesiaci júl–august 1976. Tieto písomnosti boli v úradnej obálke bez určenia adresáta a odosielateľa, podotýkam, že obálka nebola zalepená. Pretože takéto písomnosti obvykle po prečítaní zahadzujem, zahodil som v tomto prípade tiež všetko okrem uvedeného fejtónu, ktorý sa mi páčil. Neviem povedať, kto mi tieto písomnosti do listovej schránky vložil. Fejtón sa mi páčil jak čo do obsahu, tak i čo do formy, lebo popisuje atmosféru lúčenia s dr. Vilémom Prečanom, ktorý odchádzal s vysťahovaleckým pasom do cudziny. Tento fejtón som nikomu nedával čítať a taktiež o jeho obsahu som s nikým nerozprával. Autorom uvedeného fejtónu je na ňom podpísaný Milan Šimečka. Podotýkam, že predmetný fejtón je napísaný v českom jazyku, ovšem usudzujem, že tento je napísaný na stroji so slovenskou tlačou. Podľa mňa jeho účelom je, aby sa čítal vzhľadom na spôsob podania a spracovania, nakoľko ide o umelecké dielo vysokých literárnych kvalít.

K osobe Milana Šimečku, ktorý je autorom predmetného fejtónu, môžem povedať nasledovné: menovaného poznám asi od roku 1957, kedy som sa presťahoval do Bratislavy a bývali sme spolu v internáte na Horskom parku. Pretože sme boli obaja filozofmi, mali sme vždy veľa spoločných záujmov. Posudzoval som aj väčšinu jeho publikovaných prác o utopickom socializme. Príležitostne sme sa od tej doby stýkal, aj keď sme už neboli susedia. Naše priateľstvo trvá až doteraz, a preto sa stýkavame sporadicky aj naďalej. Naposledy sme sa spolu stretli v utorok 18.1.1977 pred Univerzitnou knižnicou asi o 16.30 hod., kedy som odchádzal z práce. Toto stretnutie sa uskutočnilo z mojej iniciatívy po predchádzajúcom telefonickom rozhovore. So Šimečkom som sa chcel stretnúť preto, že som sa dozvedel z rôznych chýrov, že sa niečo deje okolo neho a jeho manželky, že bol vypočúvaný a že mu mali vylúčiť syna z fakulty. Cestou od Univerzitnej knižnice sme sa stretli s Lacom Kalinom,^{94Srv. protokol o výslechu L. J. Kaliny 8. března 1977.} ktorý tam stál v spoločnosti mne neznámych dvoch žien. Laca Kalinu sme zavolali k sebe a odchádzali sme smerom k dunajskému nábrežiu a tu sme si všetci traja sadli do kaviarne Danubius, kde sme spoločne zotrvali v rozhovore asi pol hodiny. Hlavnou témou nášho spoločného rozhovoru bol osud rodiny Milana Šimečku, jeho predvolanie na SVŠT v Bratislave, kde od neho žiadali písomné odsúdenie Charty 77 z dôvodov, že ide o ďalší osud jeho syna na fakulte, ktorý tam študuje prvý ročník.^{95Srv. fejeton Milana Šimečky Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejtónu, oddíl B/1. Šlo o Petra, staršího ze dvou synů.} Taktiež manželku M. Šimečku predvolal dekan Filozofickej fakulty UK Bratislava spolu s tajomníkom tejto fakulty a žiadali od nej písomné odsúdenie Charty 77 s tým, že ide o jej ďalší osud na pracovisku. Táto síce na tento nátlak napísala svoje stanovisko k Charte a odovzdala ho dekanovi, lenže tam jej povedali, že to je veľmi nedostatočné. Vzhľadom k tomu sme spoločne diskutovali o tom, či sa skutočne pristúpi k takýmto drastickým opatreniam voči jeho rodine, alebo či sú to len plané hrozby. V tejto súvislosti sme rozprávali aj o samotnej Charte 77, o ohlase na ňu v našich a zahraničných masových komunikačných prostriedkoch. V súvislosti s Chartou 77 sme zaujímali stanovisko hlavne k prípadu Šimečkovej rodiny, kde sme uvedený postup považovali za neprípustný nátlak jak morálny, tak i existenčný. Zároveň nám Šimečka povedal, že svojho syna už vzal na brigádu na stavbu, kde sám pracuje, aby mal jeho syn nejaké zamestnanie, keby došlo k jeho vylúčeniu z fakulty. Zatiaľ tam pracuje len brigádnicky cez prázdniny. Počas rozhovoru som zistil, že jak Šimečka, tak i Kalina sú s obsahom Charty 77 oboznámení. Akým spôsobom sa obaja oboznámili s obsahom Charty 77, ja neviem povedať. Ja môžem prehlásiť, že som jak Šimečkovi, tak i Kalinovi neukazoval Chartu 77, prípadne iné súvisiace písomnosti. Počas spoločného rozhovoru sme rozoberali otázku zatknutých predstaviteľov Charty 77, pričom sme konfrontovali rôzne titulky k tomuto v rôznych novinách a ja som sa spýtal Laca Kalinu, kto je to ten prvý uvedený ako zatknutý. Odpovedal mi, že sa jedná o riaditeľa pražských divadiel mestských a čo tento človek robil v minulosti v oblasti divadelníctva.^{96Byl to Ota Ornest.} Počas rozhovoru sme nezaujímali žiadne stanoviská k otázkam propagovania alebo šírenia Charty 77, prípadne k otázkam budovania nejakej ilegálnej organizácie, konšpiratívnej siete a pod. Týmto náš rozhovor skončil a každý po rozlúčke sme odišli domov. Od tejto doby som sa nestretol jak so Šimečkom, tak i s Kalinom.

Viac k veci nemám čo uviesť. Protokol o výsluchu skončený o 13.30 hod. Po prečítaní protokolu podozrivý prehlasuje, že jeho obsah súhlasí s jeho výpoveďou a nežiada jeho zmenu ani doplnenie.

Vyšetrovateľ ŠtB: npor. Stacha Prítomný
pri výsluchu: [nečitelný podpis]
Podozrivý: PhDr. Kusý Miroslav

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 48–49.

b) 1977, 9. únor, Bratislava. – Z protokolu o výslechu Miroslava Kusého.

Správa vyšetrovania ŠtB
Bratislava
VŠ-ČVS-3/120-1977

Protokol o výsluchu podozrivého
(pokračovanie)

PhDr. Kusý Miroslav, nar. 1.12.1931 v Bratislave, zamestnaný v Univerzitnej knižnici v Bratislave, bytom Bratislava, Žalmanova 13.

Výsluch započal o 9.00 hod. Podozrivý bol primerane poučený podľa par. 76, odst. 5 tr. poriadku o jeho právach a povinnostiach. Po oboznámení s predmetom výsluchu menovaný vypovedá:

Otázka: Pri výsluchu dňa 20.1.1977 ste uvádzal, že „charta 77“ Vám bola vložená do vašej poštovej schránky na byte neznámou osobou. Súčasne ste uviedol, že ste ju nikomu neukázal a rozmnoženú nikomu nedoručil. Vyjadrite sa, či zotrvávate na tejto svojej výpovedi a stanovisku, či ste túto písomnosť niekomu nedal čítať, či ste sa k nej svojim podpisom pripojil alebo Vám známe osoby?

Odpoveď: Zotrvávam na svojej pôvodnej odpovedi z 20.1.1977, že „Charta 77“ mi bola vložená do poštovej schránky na byte neznámou osobou. Nikomu som ju neukázal a rozmnoženú nikomu nedoručil. Nikomu som ju nedal čítať. Na otázku, či som sa k Charte svojim podpisom pripojil, sa odmietam vyjadriť preto, lebo viem, že mnohí signatári Charty sú dnes perzekvovaní, sú prepúšťaní z práce, niekoľko osôb je zatknutých, konkrétne viem z osobného telefonického rozhovoru so Zdenkom Mlynářom z Prahy, ktorý som s ním mal asi 23. januára 1977, že bol na hodinu prepustený zo svojho zamestnania v Národnom múzeu. Dopočul som sa, že takýchto prepustených z práce je v Prahe ďalších asi 15 ľudí, medzi nimi sú aj robotníci. Toto sa rozpráva medzi ľuďmi, ale počul som to aj zo zahraničného rozhlasu alebo televízie z Viedne. Neviem o ďalších osobách z Bratislavy a z mojich priateľov, že by pripojili svoj podpis k „Charte 77“. Nemám vedomosť tiež o tom, že by niekto z mojich známych túto „Chartu“ mal vo svojej držbe. Nezapieram, že s mnohými stanoviskami vyjadrenými v „charte“ osobne súhlasím.

Otázka: Vo svojej výpovedi dňa 20.1.1977 ste uviedli, že pôvodný text „Prehlásenia Charty“ ste písali na svojom starom písacom stroji zn. Smith Premier. Prepisovanie textu na čisto do slovenského jazyka ste písali na kufríkovom stroji zn. Chevron, ktorý bol u Vás tiež zabavený. Rozmnožovali ste „Chartu“ aj na inom písacom stroji, koľkokrát, pre koho, vyjadrite sa k tomu?

Odpoveď: Opravujem svoju pôvodnú výpoveď v tom, že pôvodný text „Charty 77“ som nepísal na svojom starom písacom stroji zn. Smith Premier, ale na písacom stroji na svojom pracovisku v Univerzitnej knižnici. Značku písacieho stroja nepoznám. Tento text som písal po pracovnej dobe, keď som mal službu v Bibliografickej čitárni a keď tam nikoho nebolo. Rozmnožil som ho dvakrát. Potom som tento text prepísal na kufríkovom písacom stroji doma. Tieto rozmnoženiny mi boli zabavené. Prehlasujem, že na písacom stroji na pracovisku som viacej výtlačkov-rozmnoženín „Charty 77“ neurobil, a teda nedal ani nikomu inému do rúk na čítanie a nikomu text tejto „Charty“ som neodovzdal.

[…]^{97Další část výslechu se netýkala Charty 77.}

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 50–51.

c) 1977, 22. březen, Bratislava. – Protokol o výslechu Miroslava Kusého.

Správa vyšetrovania ŠtB
Bratislava
č.j.: VŠ-ČVS-3/120-1977

Protokol o výsluchu podozrivého
(pokračovanie)

PhDr. Kusý Miroslav, nar. 1.12.1931 v Bratislave, zamestnaný nie je, bytom Bratislava, Slowackého 21.

Výsluch započal o 8.30 hod. Podozrivý bol primerane poučený podľa par. 76, odst. 5 tr. poriadku o jeho právach a povinnostiach. Po oboznámení s predmetom výsluchu menovaný vypovedá:

Otázka: Vo svojej výpovedi pri výsluchu dňa 9.2. a 17.2.1977 na otázku „Či ste sa svojím podpisom pripojil k protisocialistickému a kontrarevolučnému pamfletu „Prehlásenie Charty 77“, odmietol ste sa k tejto otázke konkrétne vyjadriť. Žiadam Vás znova o odpoveď – podpísali ste Chartu, alebo nie? Vyjadrite sa k danej otázke!“

Odpoveď: Chartu 77 som podpísal. Okolo 10.–11. januára 77 som našiel v schránke text Charty s pripojeným lístkom, v ktorom som bol požiadaný o súhlas s Chartou a o jej odoslanie na adresu mne neznámej ženy z Prahy. Táto adresa bola naklepaná na obálke, ktorá bola pripojená k textu. Text Charty som si najprv prepísal na svojom písacom stroji doma značky Premier a potom som pôvodný exemplár Charty 77 vložil do uvedenej obálky a odoslal na danú adresu. Chartu som prepisoval asi po 2–3 večery. Tento prepis, ktorý mi zostal doma, som si ešte upravil, poslovenčil a znovu prepísal na písacom stroji značky Chevrol. Tieto rozmnoženiny boli nájdené v mojej aktovke pri osobnej prehliadke a odňaté. Asi o týždeň som našiel v schránke ďalšie písomnosti, medzi ktorými bol aj formulár na podpisovanie Charty. Tieto písomnosti mi boli tiež odňaté pri osobnej prehliadke, v mojej aktovke. Adresu ženy som si nepoznamenal, ďalej som na túto adresu nekorešpondoval, s nikým som o nej nehovoril a dodnes neviem, kto sa za touto adresou skrýva.

Sú mi pripomenuté mená Paveleková, resp. Boková, tieto mená nepoznám a neviem, kto to je. Meno Bok poznám, tak sa volal jeden spolužiak na VŠPHV v Prahe. Čo teraz tento človek robí, neviem.

Okrem zabavených exemplárov som ďalšie exempláre nemal, Chartu som nikomu nedával. O Charte som rozprával s viacerými známymi pri rôznych náhodných príležitostiach. Napríklad z vlastného podnetu som sa stretol s Milanom Šimečkom, kedy sme hovorili predovšetkým o jeho problémoch (vylúčenie syna z fakulty, čo sa neuskutočnilo), pri tejto príležitosti sme hovorili aj o Charte. Tento rozhovor sa uskutočnil v kaviarni Danubius, za prítomnosti Laca Kalinu, ktorého sme náhodou stretli na ceste a pozvali ho so sebou na posedenie. Pri tomto posedení sme čítali Šimečkovo vyjadrenie k požiadavke kádrového oddelenia Vysokej školy technickej, aby podal odmietavé vyjadrenie k Charte. Pri tejto príležitosti sme pozerali nejaký obrázkový americký magazín, ktorý mal Laco Kalina so sebou.

Na tému Charty 77 som viackrát rozprával s Františkom Oravcom v súvislosti s naším vypočúvaním na Štátnej bezpečnosti. Pri tejto príležitosti sme ani ja, ani Oravec neuvádzali žiadne konkrétne mená, prípadne adresy. Poznamenávam, že už pred vypočúvaním som sa Oravcovi zveril, že som Chartu podpísal. Nehovoril som mu, akým spôsobom som svoj podpis do Prahy doručil. Do rozhovoru medzi nami sa nedostalo ani meno ženy, ktorej som svoj podpis zaslal, a rovnako ani Oravec sa mi nezdôveril, že by nejaké kontakty udržoval so signatármi Charty. Oravec mi povedal, že on Chartu z existenčných dôvodov nepodpísal. Neviem o žiadnej úlohe, ktorú by mi mal Oravec oznámiť a ktorú by som mal splniť.

Chcem poznamenať, že v čase, keď som šiel so Šimečkom do kaviarne Danubius, resp. keď som sa s ním stretol pred Univerzitnou knižnicou, menovanému som sa zdôveril, že som podpísal prehlásenie Charty 77. Šimečka na to reagoval tak, že s Chartou súhlasí, ale ju nepodpísal z dôvodov existenčných.

V súvislosti s Chartou sa nikto so mnou nesnažil nadviazať kontakty ani z Bratislavy, ani z Prahy a nedoručoval žiadne materiály k tejto otázke. Mal som iba telefonický rozhovor s Mlynářom, ktoré sa týkali mojich existenčných dôvodov. Bolo to viackrát od môjho vypočúvania. Naposledy som s menovaným telefonicky hovoril z predošlého bytu o svojich existenčných problémoch a pri tejto príležitosti sme sa zhovárali aj o možnosti vysťahovania z republiky. Mlynář mi poradil, že by bolo najlepšie o tejto otázke osobne sa poradiť. Tento rozhovor sa uskutočnil 11. alebo 12.3.77. O možnosti vysťahovať sa uvažujem od doby svojho prepustenia zo zamestnania ako o krajnom kroku. V takomto prípade by som sa uchádzal o miesto vedeckého pracovníka na Gramsciho inštitúte pri talianskej komunistickej strane. O tejto ponuke som sa dozvedel a podrobnejšie o tom nebudem hovoriť.

Z Hlasu Ameriky som sa dozvedel, že v Bratislave v niektorom období v poslednom čase bol Milan Hübl z Prahy. Osobne ho nepoznám. Viem, že bol straníckym funkcionárom a v súvislosti s Chartou 77 ma nekontaktoval a nenavštívil.

Je mi pripomenuté meno Ján Tóth z Bratislavy. Človeka tohto mena nepoznám.

Viac k veci nemám čo uviesť. Protokol o výsluchu skončený 11.15 hod. Zápisnica nahlas diktovaná, podozrivý prehlasuje, že jeho obsah súhlasí s jeho výpoveďou a nežiada ani zmenu, ani doplnenie.

Vyšetrovateľ: pplk. Dinga
Prítomný pri výsluchu: stržm. Reťkovská
Podozrivý: PhDr. Kusý M.

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 58–60.

2. Osobní prohlídka Milana Hübla

a) 1977, 19. února. Praha. – Opis stížnost Milana Hübla generálnímu prokurátorovi ČSSR Jánu Feješovi ve věci omezování svobody a osobní prohlídky 11. února 1977 v Bratislavě

Generální prokurátor ČSSR
JUDr. Ján Feješ
Praha

Doc. Milan Hübl CSc.
Na Březince 14
150 00 Praha 5

Věc Stížnost pro porušení zákona 

Podávám federální prokuratuře stížnost pro porušení zákona, kterého se dopustily orgány Federálního ministerstva vnitra v Bratislavě dne 11.2.1977. Porušení zákona se týká:

a)  par. 231 odst. 1 trest. zákona o omezování osobní svobody
b)  par. 83 odst. 1, 3 trest. řádu o podmínkách provedení osobní prohlídky a době doručování souhlasu prokurátora

ad a)
11. února 1977 jsem byl v Bratislavě v Mišíkově ulici v brance vily A. Dubčeka – mého nemocného přítele, kterého jsem přijel navštívit na jeho pozvání! – odtažen za ruku neznámým mužem, který se mi později legitimoval služebním průkazem StB. Po legitimování jsem byl odvezen na MS SNB v Bratislavě, Februárového víťazstva 53, a po dlouhém čekání v 17.30 podroben osobní prohlídce. V 18 hodin jsem byl propuštěn s výzvou, abych okamžitě odejel z Bratislavy, s pohrůžkou: „Ak sa pokúsite ešte raz navštíviť ten dom (A. Dubčeka), zle to s vami skončí!“ Vzhledem k tomu, že Bratislava není v hraničním ani vojenském pásmu, kam by byl zakázán vstup bez zvláštního povolení, nebyl rovněž vydán jiný zákaz vstupu do Mišíkovy ulice, ani neexistuje jiné zákonné ustanovení o zákazu navštěvovat nemocné přátele, navíc když nás pozvali, jde o zcela evidentní omezování osobní svobody. Navštěvuji Bratislavu od útlého dětství a jediná doba, kdy mi bylo zabraňováno ve vstupu tam, byla léta 1939–45 – v době „farské republiky“. Výhrůžka je o to absurdnější, že vzhledem k ustanovením ústavního zákona o federaci o občanství podle místa rodiště jsem vlastně občanem SSR.

ad b)
Osobní prohlídka byla provedena přes můj protest a bez předchozího souhlasu prokurátora. Usnesení o osobní prohlídce mi nebylo ani dodatečně doručeno do 48 hodin od jejího vykonání, ale až za týden, v pátek 18. února. V daném případě nebyl orgán StB vůbec oprávněn vydat takové usnesení bez souhlasu prokurátora, což dokazuje fakt, že ani takový souhlas nedostal. Při domovní prohlídce mi bylo odebráno několik písemností politické povahy – viz položka č. 3–6 protokolu o osobní prohlídce z 11.2.1977, ČVS 3/120-1977. Navíc došlo (viz položka 1–2) dokonce k odebrání Volksstimme z 30.1.1977 – dovnitř vložen list Volksstime ze 4.2. – a celého čísla Volksstimme z 9.2.1977, tedy deníku KS Rakouska, který lze volně koupit u všech větších novinových stánků PNS. Uvedená čísla jsem zakoupil a StB naprosto nic neopravňovalo k zabavení, takže šlo o zjevnou zvůli! Žádám o neprodlené vrácení všech zabavených věcí. Dodatečně doručený protokol obsahuje navíc nesprávné časové údaje o započetí prohlídky – v 15 hod. –, ač zadržen jsem byl asi v 16.10, samotná prohlídka byla zahájena okolo 17.30 a budovu jsem opouštěl asi v 18 hod., takže i časový údaj o ukončení v 15.30 neodpovídá skutečnosti.

K politickému meritu celého případu jsem se vyslovil již 12.2. v protestu adresovaném předsednictvu ÚV KSČ. Zde bych chtěl dr. Fejéšovi připomenout jen juristickou zásadu o jednotném výkladu zákona. Nebyla-li návštěva u politicky proskribovaného přítele a převzetí jeho článku či dokumentů politické povahy zákonným důvodem k zákroku tehdy, nemůže být ani dnes. Dr. Fejéš dobře ví, které dopisy dr. Husáka či L. Novomeského adresované ÚV KSČ sám přejímal a dál předával zcela beztrestně, a neméně dobře zná, kterým dalším osobám je v letech 1963–68 dr. Husák předával.

Na závěr bych chtěl upozornit na další nezákonné praktiky StB ve vztahu k mé osobě. Různým osobám je při výsleších a pohovorech s StB (např. dr. Jiřímu Hájkovi) naznačováno, jako bych měl být v r. 1972 vlastně souzen pro „špionáž“. Jak známo, po celou dobu vyšetřování, tím spíše u soudu Městského i Nejvyššího ČSR, nebyl předložen jediný dokument takové povahy, nemám-li za něj považovat výroky vyšetřovatele o tom, že Vercers je „imperialistický agent“ a rozhovor s ním lze brát jako poskytování informací „špionážní povahy“. Naopak v žalobě sestavené Generální prokuraturou ČSSR byly jako důkazy mé podvratné činnosti uváděny články z l‘Humanité, především články a interview Georges Marchaise „K Husákovým projevům na XXIV. sjezdu KSSS“. Pokud by měly orgány StB skutečné důkazy, které nepředložily, podléhají disciplinárnímu řízení, ale pokud to tvrdí bez důkazu, dopouštějí se porušení zákona. Pokud je to špionománie, patří to do kompetence psychiatrů. Když byl Vlado Clementis odsouzen jako trojnásobný agent – britský, americký i francouzský, nebyl o tom soudu předložen jediný důkaz a při zpětném prošetřování nezákonností 50. let mi před barnabitskou komisí ÚV KSČ Bruno Köhler na dotaz, podle jakých dokumentů písemné povahy či svědectví bylo vzneseno obvinění Clementise a spolu s ním dr. Husáka ze špionáže a velezrady, koktavě přiznal, že žádné důkazy a svědectví takové povahy neexistují, ale že mu to napověděl jeho třídní instinkt.

Pokud by měly za důkaz sloužit instinkty, byl by to návrat k zákonům džungle.

Milan Hübl, v. r.

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 73–75.

b) 1977, 10. březen, Praha. – Generální prokuratura Správě vyšetřování StB v Praze.

Generální prokuratura ČSSR
VIII FGn 053/77-8

Správa vyšetřování StB
k rukám náčelníka s. plk. dr. R. Šubrta
P r a h a 

Tajné

Věc: Milan Hübl – stížnost

Písemným podáním z 19.2.1977 podal doc. Milan Hübl, CSc., bytem Praha 5, Na Březince 14, stížnost na postup orgánů Federálního ministerstva vnitra.

Ve stížnosti mimo jiné uvádí, že 11.2.1977 byl v Mišíkově ulici v Bratislavě před vilou Alexandra Dubčeka legitimován příslušníkem StB a odvezen na MS SNB Bratislava, kde u něj byla provedena osobní prohlídka. Osobní prohlídka byla údajně provedena bez předchozího souhlasu prokurátora a usnesení o příkazu k osobní prohlídce mu bylo doručeno 18.2.1977.

Při osobní prohlídce byly Milanu Hüblovi odňaty věci uvedené v protokole o osobní prohlídce z 11.2.1977, č.j. ČVS 2/120-77, který mu byl zřejmě doručen. Podle tvrzení Milana Hübla jsou v protokole o osobní prohlídce uvedeny nesprávné časové údaje o jejím provedení (od 15.00 do 15.30 hod. místo od 16.10 hod. do 18 hodin, kdy byl propuštěn).

Prostřednictvím Generální prokuratury SSR zjišťuji, komu bylo usnesení o nařízení osobní prohlídky doručeno a jaká opatření byla ve věci učiněna. Podle ústní informace získané na X. správě FMV osobní prohlídku provedli orgánové XII. správy FMV. Ze spisové značky, kterou stěžovatel v podání uvádí, rozhodnutí o osobní prohlídce vyhotovil písemně dodatečně vyšetřovatel StB Bratislava (nadbytečně, neboť podle par. 83 odst. 1 tr. ř. se příkaz vydává písemně jen u domovní prohlídky).

Předpokládám, že zákrok proti M. Hüblovi byl proveden v rámci již zahájeného vyšetřování pro trestný čin podle par. 98 tr. zák. (tzv. charta 77), takže stížnost měla by vyřídit zdejší prokuratura. V takovém případě žádám, aby příslušné spisové materiály byly s urychlením staženy na SV StB a předloženy zdejší prokuratuře k rozhodnutí o stížnosti.

Jestliže byla osobní prohlídka provedena mimo rámec vyšetřování „charty 77“, pak provedením osobní prohlídky bylo zahájeno nové trestní stíhání podle par. 160 odst. 1 věta třetí tr. ř. a k vyřízení stížnosti byl by zřejmě příslušný jiný prokurátor.

Vedoucí speciálního odboru
[nečitelný podpis]

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, k. 66–67.

c) 1977, 24. březen 1977, Bratislava. – Správa vyšetřování StB v Bratislavě Správě vyšetřování StB v Praze.

Správa vyšetrovania ŠtB
B r a t i s l a v a

V Bratislave dňa 24.3.1977

Správa vyšetrovania ŠtB
pre s. pplk. Šlóra

P r a h a
Hübl Milan – zaslanie uznesenia a protokolu o vykonaní osobnej prehliadky.

V trestnej veci podvracania republiky podľa par. 98 odst. 1 tr. zákona č. j. VS-ČVS-3/120-1977 bola dňa 11.2.1977 vyhľadávacími pracovníkmi XII. správy FMV Bratislava vykonaná osobná prehliadka u Milana Hübla, nar. 27.1.1927 v Nitre, bytom Praha 5, Smíchov, Na Březince č. 14, v čase od 15.00 hod. do 15.30 hod. V následnom čase až do večerných hodín bol menovaný týmito pracovníkmi vyťažovaný na svoj pobyt v Bratislave. O vykonaní osobnej prehliadky u Hübla bol vyhotovený protokol o vykonaní osobnej prehliadky zo dňa 11.2.1977, ktorý menovaný odmietol podpísať. Osobná prehliadka bola vykonaná bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý nebolo možné predom dosiahnuť a vec nezniesla odklad.

Vzhľadom k tomu a po dohode na Generálnej prokuratúre SSR Bratislava bolo dodatočne vyšetrovateľom tunajšej súčasti vydané uznesenie o nariadení vykonať osobnú prehliadku zo dňa 14.2.1977. V protokole o vykonaní osobnej prehliadky bolo omylom uvedené, že táto sa vykonáva na základe uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 11.2.1977.

Dňa 14.2.1977 bolo uznesenie a protokol o vykonaní osobnej prehliadky predložené na Generálnu prokuratúru SSR Bratislava a zaslané i Milanovi Hüblovi.

V prílohe vám zároveň zasielam uznesenie o nariadení vykonať osobnú prehliadku, protokol o vykonaní tejto prehliadky u Milana Hübla, protokol o vykonaní domovej prehliadky u Eda Friša, kde pod položkou č. 1 až 22 sú uvedené veci, ktoré Milan Hübl dňa 11.2.1977 doniesol Soni Čechovej, manželke Eda Friša, prípis o predložení na Generálnu prokuratúru SSR Bratislava a zaslaní protokolu a uznesenia Milanovi Hüblovi.

Náčelník III. odboru Sv ŠtB
pplk. Ivan Jozef

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 113–114.

d) 1977, 31. srpen, Praha. – Generální prokuratura ČSSR Milanu Hüblovi k jeho stížnosti z 19. února 1977.

Generální prokuratura ČSSR
VIII FGn-I-53/77-19 

Pan
Milan Hübl, CSc.
Na Březince 14
150 00 P r a h a 5

V návaznosti na zdejší přípis z 8.3.1977 po prošetření sděluji, že z podnětu Vašeho písemného podání z 19.2.1977 nebyly shledány důvody k prokurátorskému zákroku.

V provedení osobní prohlídky z 11.2.1977 nelze spatřovat takové omezení osobní svobody, které by bylo v rozporu se zákonem. Vzhledem k okolnostem případu (par. 83 odst. 3 tr. ř.) nemohl orgán SNB k provedení osobní prohlídky vyžádat předchozí souhlas prokurátora. Pokud Vám bylo na Vaši žádost dodatečně doručeno usnesení o nařízení osobní prohlídky, byl tento úkon nadbytečný. Rozhodnutí o nařízení osobní prohlídky na rozdíl od nařízení domovní prohlídky nemusí být písemně vyhotoveno (par. 83 odst. 1 věta druhá tr. ř.), takže se neoznamuje doručením stejnopisu usnesení.

Písemnosti, které Vám byly odňaty při osobní prohlídce a které nejsou důležité pro trestní řízení vedené vyšetřovatelem Správy vyšetřování StB, budou Vám – pokud se tak již nestalo – vráceny podle ust. par. 80 odst. 1 tr. ř.

Pro trestný čin vyzvědačství podle par. 105 odst. 2 tr. zák. nebyl jste v roce 1972 žalován, neboť Vám nebylo prokázáno, že zprávy, které jste konspirativní cestou odesílal do ciziny, byly určeny k tomu, aby usnadňovaly činnost pachatele vyzvědačství nebo organizace, jejímž cílem je vyzvídat státní tajemství. Vycházet jen z obsahu zpráv, jak je podchycen v příslušném spise městského soudu v Praze, a jen z objektivní situace dovozovat, že jste měl být stíhán pro trestný čin vyzvědačství, není proto odůvodněné.

Vedoucí speciálního odboru
dr. Prokop, v.r.

Za správnost: [nečitelný podpis]

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 71–72.

3. Protokoly o výsleších Ladislava Jána Kaliny a Agneši Kalinové

a) 1977, 25. únor. Bratislava. – Protokol o výslechu Ladislava Kaliny.

Protokol o výsluchu svedka (svedok bol predvolaný osobne) v Bratislave dňa 25.2.1977 o 8.45 hod.
Doc. dr. Ladislav Ján Kalina, nar. 23.2.1913 v Košiciach, predtým Schvarc Ladislav, Bratislava, ul. Kúpeľná č. 1, dôchodca, ženatý, vypočúvaný v trestnej veci podvracania republiky podľa par. 98 odst. 1 tr.zák.

Svedok bol poučený podľa horeuvedených zákonných ustanovení,^{98Formulace poučení vytištěná na předtištěném formuláři se vynechává.} ktoré mu boli podrobne vysvetlené a ktorým porozumel. Po oboznámení s predmetom výsluchu vypovedá:

Upozornenie: Upozorňujem Vás, že v súvislosti s vyšetrovaním predmetného tr. činu bolo vydané v zmysle par. 86 odst. 2 tr. por. uznesenie o zadržaní a otvorení zásielok, pretože boli zistené Vaše kontakty s niektorými osobami, ktoré sú do tejto tr. činnosti zapojené.

Otázka: Uveďte, aké písomné materiály ste v poslednom období obdržal v súvislosti s vydaním „Charty 77“. Podpísali ste toto prehlásenie, uveďte dôvody?

Odpoveď: V súvislosti s vydaním „Charty 77“ som od nikoho neobdržal žiadne písomné alebo iné materiály. Môžem zodpovedne prehlásiť, že som žiadne prehlásenie v súvislosti s „Chartou 77“ nepodpísal a ani nikto odo mňa niečo také nežiadal. Je však pravdou, že obsah „Charty 77“ poznám a tento som počul zo zahraničného rozhlasu, a to „Hlasu Ameriky“. Svoj názor na otázky okolo „Charty 77“ do protokolu nechcem dávať.

Otázka: Tvrdíte, že ste neobdržal žiadne písomné materiály súvisiace s „Chartou 77“ a nemáte žiadne styky so signatármi tohto prehlásenia. Predkladám Vám zadržanú zásielku v zmysle vydaného uznesenia, adresovanú na Vaše meno. V tejto zásielke sa nachádzajú fotokópie „Prehlásenia Charty 77“. Vyjadrite sa, kto Vám túto zásielku odoslal a či podobné zásielky ste už predtým obdržal?

Odpoveď: Z predloženej mi zásielky vidím, že táto je skutočne zaslaná na moju adresu a že v nej sa nachádzajú fotokópie „Prehlásenia Charty 77“. K tomuto môžem povedať len toľko, že nemám žiadnej potuchy, kto mi mohol prdmetnú zásielku poslať, a môžem prehlásiť, že som doposiaľ neobdržal žiadne písomné materialy alebo podobné zásielky súvisiace s „Chartou 77“.

Otázka: Vyjadrite sa, z akého dôvodu Vám bola horeuvedená zásielka podľa Vášho názoru zaslaná?

Odpoveď: Môžem vysloviť len dohady. Po prvé je možné, že zásielku poslal mne neznámy organizátor akcie okolo „Charty“, ktorý predpokladal, že najde u mňa, ako človeka v nedávnej minulosti politicky trestaného, porozumenie. Po druhé nevylučujem, že môže ísť o provokáciu neznámeho pôvodu za účelom mňa diskreditovať.
Záverom chcem eště raz podotknúť, že vyhlásenie „Charty 77“ som nepodpísal a ani v budúcnosti nepodpíšem a nijakej podpory finančnej na toto neprispejem. Prehlasujem, že „Chartu“ nebudem rozširovať a propagovať.
Viac k veci nemám čo uviesť.

Protokol o výsluchu skončený o 11.40 hod.

Po prečítaní protokolu svedok prehlasuje, že jeho obsah súhlasí s jeho výpoveďou a nežiada jeho zmenu ani doplnenie. Na svedočné si nenárokuje.

Vyšetrovateľ ŠtB: npor. Stacha
Prítomný: [nečitelný podpis]
Svedok: Dr. Ladislav Ján Kalina

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 103-105.

b) 1977, 8. březen. Bratislava. – Protokol o výslechu Ladislava Kaliny.

Protokol o výsluchu svedka (svedok bol predvolaný osobne) v Bratislave dňa 8.3.1977 o 8.40 hod.^{99Nepřetiskují se osobní a jiná data uvedená v předcházejícím protokole.}

Svedok bol poučený podľa horeuvedených zákonných ustanovení, ktoré mu boli podrobne vysvetlené a ktorým porozumel. Po oboznámení s predmetom výsluchu vypovedá:

Otázka: Pri vypočúvaní dňa 25.2.1977 ste sa vyjadrovali k zadržanej zásielke s pripojenou „Chartou“, adresovanou na Vaše meno. Vypovedali ste, že nemáte potuchy, kto Vám predmetnú zásielku poslal. Odstupom času Vás znova žiadam o vyjadrenie, či predmetného odosielateľa listu ste neidentifikoval, resp. či sa Vám tento iným spôsobom neohlásil.

Odpoveď: Pri prvej výpovedi som vyslovil dohad o dvoch možnostiach, ako sa táto zásielka mohla mne dostať. Podľa jednej domnienky išlo o provokáciu neznámej osoby, ktorá ma chcela diskreditovať, podľa druhej o pokus niekoho z organizátorov okolo akcie, ktorý predpokladal, že ako osoba v minulosti trestaná sa na to prepožičiam. Pretože list, ktorý bol pripojený k tejto zásielke, som si sám vtedy nemohol prečítať (zabudol som si okuliare) a bol mi len prečítaný, som si mohol prečítať a jeho obsah a formulácie si presne uvedomiť až dnes, keď mi bol daný na čítanie, chcem dodať, že podľa štylizácie a obsahu môže ísť podľa mojej mienky iba o prvý prípad, t.j. že mi to poslala neznáma osoba s úmyslom mňa diskreditovať.

Vylučujem, že by mi to bol z Prahy poslal ktokoľvek z okruhu mojich známych. Na otázku, kto sú moji známi v Prahe, nemienim vypovedať, pretože všetci, s ktorými v Prahe sa stretávam, keď tam príležitostne prídem, nemajú s nijakou trestnou činnosťou nič spoločné. Nemám vedomosť, že by ktokoľvek z týchto mojich pražských známych mal čokoľvek spoločné so signatármi „Charty 77“.

Je mi predložená k nahliadnutiu fotokópia „Prehlásenia Charty 77“; z mien, ktoré sú ako signatári „Charty“ uvedené v tejto písomnosti, viacej osôb poznám len podľa mena, niektorých poznám osobne, ale dávno som sa s nimi nestretol. Pokiaľ ide o signatára Ludvíka Vaculíka, stretol som sa s ním za posledných 10 rokov 2x, naposledy v lete minulého roku.

O provokačnej povahe takýchto zásielok ma utvrdzuje aj list, ktorý som v týchto dňoch dostal z Prahy. Adresa bola napísaná správnou slovenčinou a obsahovala malý kartón, na ňom nalepená z novín vystrihnutá staršia fotografia Jána Wericha, ktorý si rukami zakrýva tvár, k ústam bola prikreslená bublina a v nej slovenský text: „Čo som to len urobil!“ Pod obraz bolo nalepené z novín vystrihnuté meno Jan Werich, tlačené veľkýi verzálkami. Dodnes nemám potuchu, kto a s akým úmyslom mi túto čudnú zásielku poslal.

Otázka: Je nám známe, že za Vašej prítomnosti v okruhu Vašich známych sa často hovorilo o protisocialistickom a kontrarevolučnom pamflete „Charta 77“. Vysvetlite nám kedy, kde, za prítomnosti koho bolo hovorené na uvedenú tému a k akým záverom ste pri týchto rozhovoroch došli.

Odpoveď: Ako som už pri predchádzajúcej výpovedi povedal, o existencii „Charty“ som sa dozvedel z našich masovokomunikačných prostriedkov. Najmä z redakčného článku Rudého práva o „samozvancoch“; pretože tento článok neobsahoval bližšie konkrétnosti o texte „Charty“, bol som pochopiteľne zvedavý, o čo v nej ide. Vypočul som si ho preto z vysielania Hlasu Ameriky, kde ho v plnom rozsahu čítali. V ďalšom sledoval som v našej tlači i v našej televízii ohlasy z pracovísk i jednotlivcov k tejto veci a prostredníctvom viedenskej televízie a rozhlasu aj niektoré západné komentáre, medzi nimi aj stanoviská niektorých západných KS. Pri príležitostných stretnutiach so známymi sme pochopiteľne hovorili občas aj na túto tému, ktorá zamestnávala celú republiku. Konkrétne sme sa jej dotýkali najmä v takých súvislostiach, kde sa nejakým spôsobom bezprostredne dotýkali našich osobných skúseností (napr. z prejavov viacerých našich zodpovedných činiteľov, najmä rektora KU, sme sa dopočuli, že u nás neexistuje diskriminácia mládeže pri prijímaní na vysokú školu, že sa prijímajú poslucháči bez ohľadu na sociálny pôvod, tj. na rodičov, iba na základe preukázaného talentu. Pri tom sme konfrontovali so skutočnosťou, že naša dcéra, ktorá výborne obstála na všetkých pohovoroch, v jednom prípade sme dostali o tom aj doklady, nebola 6x doteraz prijatá na vysokú školu. Iný príklad – náš priateľ Milan Šimečka bol pozvaný ku kádrovníkovi na technike, kde jeho syn študuje a bol vyzvaný, aby napísal vyjadrenie proti „Charte“, pretože to bude podmieňováť ďalšie štúdium jeho syna. K podobnému vyhláseniu bola vyzvaná jeho manželka Eva Šimečková, odborná asistentka na Filozofickej fakulte UK).

V druhej polovici januára 1977 stretol som sa náhodou v popoludňajších hodinách na Korze v Bratislave s Milanom Šimečkom, ktorý bol v spoločnosti dr. Kusého, a pretože bolo zlé počasie, rozhodli sme sa ísť do kaviarne Danubius v prístave. Spomínam si, že mi tam dr. Šimečka ukázal kópiu listu, ktorý napísala jeho manželka na dekanát Filozofickej fakulty v hore spomínanej veci. Predmetom nášho rozhovoru bol obrázkový starší časopis fotoreportáží Venus, z ktorého používam obrázky na výzdobu chaty. Prehlasujem, že pri tejto príležitosti [? nikto] nijaké písomnosti súvisiace s „Chartou“ nepredkladal a hovorilo sa o tejto téme len všeobecne.

Na dotaz, či na tému „Charta 77“ sa hovorilo aj na narodeninách dr. Friša, chcem uviesť, že podrobne sa na témy, o ktorých sa hovorilo, už nepamätám, isteže prišla do reči aj „Charta“, ale v obecných súvislostiach, okrajove, bez akýchkoľvek konkrétnych uzáverov. O zbierkách finančných a podobných akciách sa tam v mojej prítomnosti nehovorilo. Osláv som sa zúčastnil v spoločnosti manželky, manželov Šimečkovcov a pani Kuralovej, s ktorou som sa vtedy zoznámil.

S manželmi Roznerovcami sa poznám veľmi dávno a príležitostne sa stretávame. Tieto priateľské vzťahy sa udržujú preto, lebo sme obaja po vojne pôsobili ako umeleckí pracovníci filmu a terajšia Roznerova manželka je dlhoročnou lekárkou mojej ženy.

Otázka: Počas osláv za Vašej účasti na narodeninách Eda Friša z Bratislavy okrem rozhovoru o pamflete „Charta 77“ boli tam čítané alebo čítaná politická závadná písomnosť. Uveďte jej názov, autora a obsah.

Odpoveď: Prehlasujem, opravujem, spomínam si, že som videl v rukách Eda Friša akúsi parafrázu televízneho programu s rodinným zameraním na oslávenca, ktorú som ja nečítal. Jedna vec ma prekvapila, že to bolo písané na stroji, ktorého podobný typ mám ja, a pani Čechová sa mi vtedy priznala, že to napísala raz v popoludňajších hodinách u nás, pretože to nechcela písať v úrade, kde má okolo seba kolegov, a doma to nechcela písať preto, aby to nevidel manžel. Toto mi povedala pri oslavách a vtedy, keď som to videl v rukách dr. Friša. Opakujem, že predmetnú písomnosť som videl v rukách Eda Friša. Mal som dojem, že pri čítaní to naňho dobre nepôsobilo, možno že pri jeho zdravotnom stave [to] nejako nevnímal zrejme tak, ako to jeho žena myslela.

Z výpovede Soni Čechovej-Frišovej je mi prečítaná výpoveď, kde uvádza, že o písomnosti, o ktorej je tu reč, uviedla: „Dala som to prečítať každému z prítomných na narodeninách...“ Nemôžem sa vyjadriť za iných. Môžem iba prehlásiť, že v mojej prítomnosti to nik nečítal. Chcem ešte pripomenúť, že v priebehu osláv sme sa striedavo v skupinách zdržiavali v rozličných miestnostiach, a preto sa nepamätám, že by sa čokoľvek bolo dialo v mojej prítomnosti.

Je mi predložená písomnosť s názvom „Jubilejný televízny monstreprogram“ k 65. narodeninám Eda Friša. Uvádzam, že zrejme ide o text, ktorý som videl v rukách dr. Friša počas osláv narodenín a do ktorého som vtedy len zbežne nahliadol. Ja nie som autorom tohto textu, ktorý podľa vlastného vyhlásenia spísala svojmu manželovi ako rodinnú zábavku jeho manželka.

Otázka: Pri výsluchu dňa 25.2.1977 bolo s Vami okrem iného hovorené o Vašich stykoch s niektorými osobami – signatármi „Charty 77“, okrem iných osôb s Milanom Hüblom z Prahy. Uveďte nám, či ste sa s ním v poslednom období dostal do styku, za akých okolností, čo Vám je známe o jeho posledných návštevách v Bratislave.

Odpoveď: Dr. Hübla osobne nepoznám. Nikdy v živote som ho nestretol. Viem prirodzene, aké zastával kedysi funkcie, viem, že bol väznený a z viedenskej televízie viem, že v decembri minulého roku bol prepustený. Pri poslednom výsluchu som dostal otázku, či mám vedomosť o tom, že Hübl bol v Bratislave a že sa pri tejto príležitosti stretol aj s mojou manželkou. Vypovedal som, že nie, pretože som o takomto stretnutí naozaj nemal vedomosť.^{100Tato záležitost nebyla 25. 2. protokolovaná.} Keď som po návrate z výsluchu túto vec overoval u svojej manželky, povedala mi, že sa pri návšteve chorej pani Frišovej naozaj stretla s Hüblom, netušiac, že k tomuto stretnutiu dôjde. Nepovedala mi to vtedy, aby ma zbytočne neznepokojila, keďže vie, že sa vyhýbam akýmkoľvek stretnutiam, ktoré by mohli pre mňa znamenať novšie životné komplikácie. Hovorila mi, že po skončení návštevy viezla Hübla svojim autom na stanicu.

Otázka: Obdržali sme od Vás zásielku pornofotografií Vaculíka, ktorú neznáma osoba zaslala na Vašu adresu z Viedne. Žiadame Vás, aby ste sa vyjadrili k spôsobu, akým Vám zásielka bola doručená, koho považujete za odosielateľa a ako ste s uvedenou zásielkou naložili, tj. či ste s ňou niekoho oboznámili pred zaslaním k nám a čo Vás viedlo k tomu, že ste ju zaslali na našu adresu.

Odpoveď: V podstate na všetky predložené otázky som presne odpovedal v sprievodnom liste, ktorý som s touto zásielkou poslal na FMV. Môžem preto iba zopakovať:

Zásielku som našiel v poštovej schránke (a to niekoľko týždňov po tom, čo bolo vydané uznesenie o kontrole mojich zásielok, o čom som bol informovaný až pri mojom výsluchu), zásielka bola zopnutá kovovou sponkou a bola celkom neporušená. Odosielateľ nebol uvedený, pečiatka a známka ale výrazne hovorili, že zásielka bola podaná vo Viedni. Ukázal som ju iba mojej manželke a na druhý deň po obdržaní som ju odoslal FMV, pretože som bol presvedčený, že ide o priezračnú provokáciu. Nemám predstavu, kto môže byť odosielateľom tejto zásielky a prečo bola poslaná mne. Ministerstvu vnútra som zásielku poslal preto, lebo som nechcel, aby mohlo hoci len vzniknúť podozrenie, že chcem alebo môžem rozširovať tzv. pornografiu. Iný dôvod na odoslanie tejto zásielky na MV som nemal.

Výsluch ukončený o 13.15 hod.

Po prečítaní protokolu, ktorý si svedok diktoval, tento prehlasuje, že súhlasí s jeho výpoveďou a že nežiada zmeny ani doplnenie v ňom.

Vyšetrovateľ ŠtB: pplk. Dinga
Zapisovateľka: nstržm. Ambrušová
Svedok: Doc. Dr. L. J. Kalina

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS-3/120-77, sv. 14, l. 106–111.

c) 1977, 4. březen. Bratislava. – Protokol o výslechu Agneši Kalinové.

Protokol o výsluchu svedka v Bratislave dňa 4.3.1977 o 8.30 hod.

Kalinová Agneša, nar. 15.7.1924, Košice, predošlé priezvisko Farkašová, Bratislava, Kúpelna ul. č. 1/2, zamestnávateľ Datasystém n.p. Bratislava, vypočúvaná v trestnej veci podvracania republiky podľa par. 98 odst. 1 tr. zák.

Svedok bol poučený podľa horeuvedených zákonných ustanovení,^{101Tyto údaje na předtištěném formuláři se nepřetiskují.} ktoré mu boli podrobne vysvetlené a ktorým porozumel. Po oboznámení s predmetom výsluchu vypovedá:

Otázka: Je nám známe, že v okruhu Vašich známych, priateľov sa často hovorí o protisocialistickom a kontrarevolučnom pamflete „Prehlásenie charty 77“ a jej signatárov. Vysvetlite nám, čo všetko Vám je známe o tomto pamflete, kedy, kým a kde ste sa s ním zoznámila za prítomnosti koho a či ste tento pamflet podpísala.

Odpoveď: Začala by som od konca. Chartu som nepodpísala. S jej existenciou som sa oboznámila z našich masovokomunikačných prostriedkov. Obsah Charty som zbežne vypočula z vysielania Hlasu Ameriky vo večerných hodinách v polovici januára. Toto vysielanie som počúvala v spoločnosti môjho manžela. Nespomínam si na nejaké konkrétne rozhovory o charte a jej signatároch v okruhu mojich známych a priateľov. Pokiaľ viem, nikto z mojich známych a priateľov chartu nepodpísal, chceli sa s tým vyporiadať sami a neradi o tom hovorili. Keďže podľa môjho vedomia nikto z mojich známych a priateľov chartu nepodpísal, nevidím dôvod, prečo by som v rámci svojej svedeckej výpovede z podozrenia z podvracania mala týchto ľudí menovite uvádzať. Som aj naďalej ochotná odpovedať na konkrétne otázky. Boli mi nadhodené mená Kusý, s ktorým sa nestýkam, Rozner, s ktorým sa stýkam, Friš, rodina Frišová, rodina Šimečková, s ktorými sa stýkam, rodina Münzová, s ktorou sa stýkam, Kuralová Jana, ktorú poznám, ale sa s ňou nestýkam. Stretla som sa s ňou náhodne u Frišových.

S Roznerom a jeho rodinou som sa stretla naposledy pred dvoma týždňami, boli sme tam pozvaní na zabíjačku. Pri tejto príležitosti sa o charte nehovorilo. Chcem uviesť, že Ján Rozner s rodinou ma osobne navštívil, boli u nás krátko, asi hodinu v podvečerných hodinách, a na obsah rozhovoru, ktorý vtedy prebiehal, sa nepamätám. Pani Roznerovú som dvakrát navštívila počas svojej choroby, ktorá ma ošetrovala v nemocnici na krčnej klinike. Prehlasujem, že v poslednej dobe som sa s ňou nestretla.

V rodine Frišovej som bola koncom januára z príležitosti 65. narodenín dr. Friša za prítomnosti manžela, dr. Šimečku s manželkou a pani Jany Kuralovej. Neviem presne povedať, či tam bol syn Vladimír Čech. Môžem prehlásiť, že pri oslavách narodenín Eda Friša okrem osôb, ktoré som uviedla, za mojej prítomnosti nikto [iný] nebol. Pokiaľ sa pamätám, hovorilo sa o charte len okrajovo a v tej súvislosti, že ju nik z prítomných nepodpísal, včítane pána manžela pani Kuralovej, ktorý nebol prítomný. Zhruba by som mohla povedať, že sa hovorilo o nepríjemných dôsledkoch podpisu charty, a tým sa aj od tejto témy bočilo. U pani Frišovej som bola v nasledujúcom týždni, niekedy začiatkom februára vo večerných hodinách, navštíviť ju v chorobe. V tom čase, po našom príchode do bytu Frišových prišiel pán Hübl z Prahy asi o 21.00 hod. O jeho príchode som [vopred] nevedela. Po príchode Hübla do bytu Frišovej tento sa s nami privítal, posadil sa a rozprávali sme sa o rodinných, zdravotných, zamestnaneckých a študijných záležitostiach. Pri tejto príležitosti sme sa dostali aj na tému charty v tom zmysle, že pani Frišová a ja sme povedali, že sme ju nepodpísali, a na to pán Hübl povedal, že on by to nikdy od nikoho nežiadal. Tým sme od tejto témy bočili. U Frišov sa zdržal asi hodinu a po 22.00 hod. som ho odviezla svojim autom na stanicu, kde on vystúpil. V aute sme hovorili o Frišovom zdravotnom stave, z ktorého bol podľa môjho dojmu dosť vykoľajený. Od tejto doby som menovaného nevidela. Z rozhovoru pani Frišovej však viem, že Hübl v Bratislave bol a konkrétne aj u nej. Dozvedela som sa [to] tak, že mi pani Frišová asi pred dvoma týždňami telefonovala, aby som prišla, že sa ešte zle cíti a že chce so mnou hovoriť. Keď som ku nej prišla, oznámila mi, že ju znovu navštívil Milan Hübl a že pri tej príležitosti doniesol na prečítanie nejaké materiály súvisiace s chartou. Hovorila, že večer k nej prišli príslušníci ŠtB s povolením urobiť domovú prehliadku a žiadali ju, aby im odovzdala materiály, ktoré jej dal Milan Hübl. Tieto materiály im odovzdala, urobili prehliadku v jej izbe a vzali z jej nočného stolíka spomienky, ktoré si písal môj manžel a ktoré jej dal, aby mu to zlektorovala a poradila, urobila jazykovú konzultáciu ako pri iných knihách. Frišová mi pri tejto príležitosti nehovorila podrobnosti, za akým účelom tu Hübl bol, avšak mi oznámila, že priniesol nejaké spomínané dokumenty. Domnievam sa, že u menovanej bola prevedená prehliadka z toho dôvodu, že Hübl bol sledovaný z Prahy, a tak sa vedelo, že bol u Frišovej. Či bol v tom čase aj niekde inde, neviem.

Prehlasujem, že Milan Hübl pri svojej prvej návšteve nesľuboval nijakú ďalšiu návštevu ani nám nesľuboval ani sme nežiadali od neho žiadne materiály. Neviem si preto ani vysvetliť, prečo o týždeň zas navštívil Frišovcov.

Ako som už spomenula, s rodinou Šimečkovou sa stretávame. V priebehu obdobia, o ktorom tu spomíname, nás raz navštívili asi v polovici januára, vo všedný deň v popoludňajších hodinách, nepamätám sa, či sa telefonicky ohlásili alebo sme ich zavolali. Pokiaľ ide o politické témy, rozhovor sa krútil okolo predvolania, ktoré dostal Milan Šimečka na kádrové či osobné oddelenie Vysokej školy technickej alebo strojárenskej fakulty Vysokej školy technickej, neviem presne, kde ho prítomný pracovník vyzval, aby podpísal vyhlásenie proti charte, a naznačoval mu, že jeho syn by mohol mať ťažkosti s ďalším štúdiom, keby tak neurobil. Milan Šimečka s takýmto postupom nesúhlasil, ako nám povedal, zo zásadných dôvodov nič nepodpísal. Ja som s jeho počinom vyslovila súhlas, pretože sa mi to tiež nevidí ako správny postup. Potom sme sa stretli u Frišov na spomínanej návšteve a minulú nedeľu bol s nami Milan Šimečka na chate v Juri, kde nám pomáhal v rôznych prácach. Pri tejto príležitosti sme neviedli žiadne politické reči. Podľa jeho slov chartu nepodpísal a nepamätám sa, že by ju bol vlastnil.

Rodinu Münzovú – stretávame sa veľmi málo, lebo majú veľmi veľa rodinných starostí. Pokiaľ viem, chartu nepodpísali, pán Münz o tom vôbec nehovorí a pani Münzová je rezervovaná. Je zavalená vlastnou robotou a starosťami. S pani Münzovou sme jedenkrát hovorili o vyhlásení Petra Karvaša, Ťažkého proti signatárom charty. Pani Münzová vyhlásila svoj názor na vyhlásenie menovaných, najmä pokiaľ ide o P. Karvaše hovorila, že je to na základe jeho situácie, že nemôže publikovať, aj jeho celkového postoja, vrátane postoja v krízovom období. My s manželom sme s týmto názorom súhlasili. Tento rozhovor sa uskutočnil na jej byte krátko po zverejnení Karvašovho vyhlásenia v jedno sobotné alebo nedeľné odpoludnie, keď sme tam boli na návšteve. Druhý raz sme tam boli na návšteve túto sobotu. Boli sme pozvaní na večeru, pozerali sme televíziu. Nehovorilo sa absolutne nič o politických otázkach.

S pani Kuralovou som sa stretla u Frišov. S menovanou sa nestretávam.

V prvom alebo v druhom týždni januára 1977 bola som na služobnej ceste v Prahe, kde som sa zúčastnila na seminári o terminológii pri prekladaní pomocnej literatúry pre výpočtovú techniku z ruštiny a nemčiny. Seminár bol od 8.00 do 16.15 hod. v Dome kultúry Kovoprůmyslu na Smíchove. Tam sme aj obedovali. Schôdzu som neopustila a odtiaľ som išla na vlak Slovenská strela, ktorý som stihla. Do Prahy som cestovala v odpoludňajších hodinách okolo 14.00. Do Prahy som prišla o 22.00 hod. Išla som rovno z vlaku k veľmi dobrej známej, meno ktorej nechcem uviesť, je členkou strany, slobodná, nikdy sa politicky neangažovala. Ohlásila som sa jej telefonicky ten deň ráno do zamestnania, pretože som až do obeda v robote zistila, že sa nepodarilo získať pre túto cestu plánované letenky a nebolo možné dostať voľné lôžko. Okrem tejto osoby som sa v Prahe s nikým nestretla.

Zo signatárov charty poznám sa osobne aj s Ludvíkom Vaculíkom. Naposledy som sa s nim stretla v lete 1976. Zatelefonoval, či by mohol prespať u nás na chate, ktorú som mu kedysi spomínala, na jednu noc, pretože je na dovolenkovej ceste po Slovensku. Stretla som sa s ním na ulici, odovzdala som mu kľúče od chaty, všetko som mu vysvetlila a povedala som mu, kde má ráno kľúče odovzdať. Týmito technickými inštrukciami, ktoré som mu dávala, a bežnými informáciami o dovolenkách sa tento rozhovor skončil.

Otázka: Počas osláv a Vašej účasti na narodeninách Eda Friša z Bratislavy okrem rozhovoru o pamflete charty 77 boli tam čítané závadné písomnosti. Uveďte nám ich názov, autora a ich obsah.

Odpoveď: Na oslavách, ako som už povedala, Milan Šimečka pozdravil Friša a vychvaloval ho. Jeho osobu, inteligent oslávenca, ktoré [sic!] mu veľmi dobre padlo. Spomínal jeho účasť v odboji a jeho knižku o povstaní, ako to na neho pôsobilo vtedy, keď ho on ešte nepoznal. V písanej forme som tento text nevidela. O inom podobnom texte nič neviem, ani sa na nič nepamätám. Ani mi nebol daný čítať.

Je mi daná k nahliadnutiu písomnosť s názvom „Jubilejný televízny monstreprogram k 65. narodeninám Eda Friša“. K tejto písomnosti sa chcem vyjadriť, že jej obsah nie je mi známy a nepamätám sa, že by bola u Frišových na oslavách čítaná alebo prednesená.

Som informovaná, že pani Soňa Frišová pri vypočúvaní uviedla dňa 2.3.1977, že predmetná písomnosť bola na narodeniny jej manžela Eda Friša prečítaná. Doslovne uvádza: „Dala som to prečítať každému z prítomných na narodeninách, ktorí sa na oslavách môjho manžela zúčastnili.“ Pokiaľ ide o moju osobu, popieram výpoveď pani Frišovej, predmetný doklad mi čítať nedala a nepamätám sa, že by bol tento doklad čítaný. Neviem, kto to písal, nepoznám autora, neviem, na akom stroji a kto to písal. Nevylučujem, že či to nepísala pani Frišová na našom stroji u nás. Pri tejto príležitosti poznamenala, že píše niečo pre manžela a nechce to písať doma pred manželom.

Otázka: Je nám známe, že v okruhu Vašich známych sa hovorilo o akciách na podporu signatárov charty 77. Žiadam Vás o vyjadrenie, čo viete o organizovaní týchto akcií, v akom rozsahu, za akým účelom sa tieto akcie robia, prípadne tiež Vašu účasť na nich.

Odpoveď: Nepamätám sa na nijakú akciu na pomoc signatárov, neviem o nikom, ktorý by túto akciu organizoval, ani sama takúto akciu neorganizujem, ničoho podobného som sa nezúčastnila, neviem o ničom podobnom. Je mi nadhodené meno Oravca, Kusého; Oravca nepoznám a neviem, že by tieto osoby niečo organizovali.
Viac k veci nemám čo uviesť.

Protokol o výsluchu skončený o 11.50 hod. Po prečítaní protokolu svedok prehlasuje, že jeho obsah súhlasí s jeho výpoveďou a nežiada jeho zmenu ani doplnenie.

Vyšetrovateľ ŠtB: pplk.
Dinga Prítomný: nstržm. Klučková 
Svedkyňa: Agnesa Kalinová

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS 3/120-77, sv. 14, l. 97–102.

4. 1977, 15. březen. Bratislava. – Protokol o výslechu Jany Kuralové.

Protokol o výsluchu svedka v Bratislave dňa 15. marca 1977 o 13.00 hod.

Kuralová Jana, nar. 7.4.1935 v Bratislave, predošlé priezvisko Pluhárová, Bratislava, Moskovská 12, samostatný odborný referent, zamestnávateľ Počtovnícka a organizačná služba Bratislava, Pluhova 2, vydatá, vypočúvaná v trestnej veci podvracania republiky podľa par. 98 ods. 1. tr. z.

Svedok bol poučený podľa horeuvedených zákonných ustanovení,^{102Údaje tohoto druhu se z předtištěného formuláři nepřetiskují.} ktoré mu boli podrobne vysvetlené a ktorým porozumel. Po oboznámení s predmetom výsluchu vypovedá:

Otázka: Je nám známe, že v okruhu Vašich známych, priateľov sa hovorí, resp. hovorilo za Vašej prítomnosti o protisocialistickom a kontrarevolučnom pamflete „prehlásenie charty 77“ a jej signatároch. Vysvetlite nám, čo všetko Vám je známe o tomto pamflete a jeho signatároch, kedy, kým a kde ste sa s ním zoznámila, za prítomnosti koho, či ste tento pamflet podpísali, rozmnožovali alebo rozširovali!

Odpoveď: Úvodom chcem uviesť, že s obsahom charty som sa zoznámila prostredníctvom viedenskej televízie, nášho rozhlasu a tlače. Opravujem, že plný obsah charty nepoznám, lebo tento ako z Viedne, tak i v našej tlači bol podávaný len v určitých častiach a komentároch. Teda samotné prehlásenie charty som nevlastnila, nerozmnožovala, nerozširovala a ani nepodpísala. Mená signatárov charty som mala možnosť si prečítať na narodeninách Eda Friša z Bratislavy, čo bolo 30.1.1977, kedy pri tejto príležitosti mená týchto signatárov mi dal prečítať dr. Milan Šimečka, ktorý sa so mnou na týchto oslavách narodenín zúčastnil spolu s Ladislavom Kalinom a jeho manželkou, Šimečkovou manželkou a synom Soni Čechovej Vladimírom z prvého manželstva. Tento materiál – s menami signatárov pamfletu charty 77 – sa mi dostal do rúk tak, že ho dal Šimečka počas večere kolovať a prečítali sme si ho všetci prítomní. Ja osobne som mala v tom čase taký dojem, že Šimečka, Kalinovci a ostatní prítomní o menách signatárov vedeli a kolovať to dali len preto, že som tam bola ja a syn Soni Čechovej Vladimír, pretože práve tento sa na túto vec dotazoval. Pokiaľ si doteraz pamätám, zo zoznamu mien, ktorí na písomnosti boli uvedení, spomínam si na meno Pavla Kohúta, Vaculíka, Mlynářa, Jiřího Hájka, Patočku, Miloša Hájka, Anku Mejdrovú, manželov Jarošových, Honzu Křena, Martu Kubišovú, Milana Hübla, Jána Tesařa, zo Slovákov si pamätám na meno Tatarka a iné. Viem, že písomnosť bola písaná veľmi husto a ako sa mi zdá, na stroji českom. Poznamenávam, že signatári charty boli samostatne na písomnosti a nebolo pri tom priložené prehlásenie charty. Prehlasujem, že s obsahom charty som sa doteraz neoboznámila.

Počas osláv narodenín za prítomnosti hore uvedených sa hovorilo iba zbežne o signatároch charty a o tomto pamflete; bola zmienka, že došlo k prepusteniu z práce, ako si spomínam, hovorilo sa o Zdenkovi Mlynářovi. Hovorilo sa, že sa získavajú ďalšie podpisy signatárov, vyslovovali sa domnienky, aké to bude mať následky zo strany štátnych orgánov, a bolo konštatované, že na Slovensku sa s podpismi k charte veľmi nepochodilo. Po prečítaní mien signatárov charty 77 Šimečka si písomnosť uschoval u seba. Prehlasujem, že za mojej prítomnosti sa nehovorilo o žiadnych akciách na podporu signatárov charty, nehovorilo sa o finančných zbierkach a o takýchto akciách som doteraz ani nepočula.

Chcem osobne tu vysloviť svoj názor, že s obsahom charty, aj keď ju nepoznám, a jej signatármi nesúhlasím, pretože poznám niektorých signatárov charty, napr. Kohouta Pavla, Mlynářa Zdenka, Vaculíka Ludvíka, ale i ďalšie osoby, poznám ich minulosť, viem o ich osobných a morálnych vlastnostiach, z toho dôvodu nepovažujem tieto osoby za čestných ľudí a myslím si, že by sa nemali vydávať za „mluvčích“ určitých skupín ľudí.

Chcem ďalej uviesť, že v priebehu osláv narodenín Friša v jeho neprítomnosti Soňa Čechová sa spoločnosti vyjadrila verejne, že obsah charty už pozná, že toto čítala, ale že vzhľadom na zdravotný stav jej manžela túto chartu nepodpísala a ani sa manželovi o nej nezverila, že ju čítala, poťažne túto vlastní. Na vyjadrenie Soni Čechovej prítomní reagovali asi tak, že v danom smere Soňa urobila dobre. Podľa môjho názoru celá debata okolo charty bola vyvolaná Milanom Šimečkom.

V Bratislave mám svojich známych priateľov, navštevujem, resp. som navštívila rodinu Štvrteckých, s ktorými sa poznám prostredníctvom môjho manžela ako historika, na pracovisku som krátku dobu, ale okrem toho, čo som uviedla o charte 77, som v tejto súvislosti s nikým z mojich známych a priateľov nehovorila. Chcem však uviesť, že v polovici februára 1977 vo večerných hodinách telefonicky ma k sebe zavolala Soňa Čechová, viem, že v tom čase bola v nemocnom stave, mala chrípku. Keď som k nej došla, bolo to okolo 20.00 hod., pozorovala som, že je rozrušená, a zdôverila sa mi, že bol za ňou Milan Hübl z Prahy na jej byte a že jej zanechal nejaké písomné materiály. Menovaná mi však nepovedala, že o aké materiály išlo, len poznamenala, že si časť z nich prečítala a že ich chcela prepisovať. Neprepísala ich preto, že zakrátko po odchode z bytu Milana Hübla prišli príslušníci ZNB a materiály jej zobrali a že v súvislosti s tým bola vypočúvaná. Opakujem, Čechová mi nehovorila, aké materiály jej Hübl priniesol. Ja sama som nemala tušenie, o aké materiály išlo, ale mám dojem, že moju návštevu chcela využiť pre nejakú intervenciu, resp. oznámiť do Prahy, že Milan Hübl v Bratislave bol, a preto ju vypočúvali. Nevedela som, o aké materiály ide, ale z poznania osoby Milana Hübla som usudzovala, že môže ísť o závadné materiály. Čechová sa mi nezverila, že by Milan Hübl bol predtým u nej alebo že by v tomto čase alebo v inej dobe navštívil niekoho iného v Bratislave. Ja s menovaným som sa nestretla a ani s nikým zo signatárov charty ani z Prahy, ani z Bratislavy.

V priebehu osláv narodenín Eda Friša po večeri jeho manželka Soňa Čechová ma upozornila na nejakú písomnosť, ktorá bola položená na konferenčnom stolíku s poznámkou, aby som si ju prečítala. Ako si doteraz pamätám, išlo o nejaký pamflet inšpirovaný k narodeninám Eda Friša. Spomínam si na to, že v ňom boli používané slová – názvy určitých programov v televízii. Niektorým veciam som sa pri čítaní zasmiala, ale niektoré sa mi zdali vulgárne a voči Edovi Frišovi dosť nechutné. Písomnosť mala aj politický nádych. Po prečítaní tejto písomnosti som mala dojem, že túto písomnosť štylistickej úpravy by mohol napísať Kalina, lebo poznám jeho štýl práce z knihy vydaných vtipov, ktorú som čítala, a taktiež poznám aj iné jeho práce. Domnievam sa, že túto písomnosť Soňa Čechová nepísala, pretože to nie je jej štýl práce, nie je taká vulgárna a neodpovedá to jej prirodzenosti. Spomínam si, že Soňa mi hovorila, aby som túto písomnosť prečítala nahlas, ozval sa však jej manžel Edo, a ten nedovolil, aby sa to prečítalo.

Je mi predložená k nahliadnutiu písomnosť s názvom „Jubilejný televízny monstreprogram“ k 65. narodeninám Eda Friša. K tomu uvádzam, že ide o písomnosť, ktorú som čítala počas osláv narodenín Eda Friša na podnet Soni Čechovej. Po prečítaní tohoto materiálu – písomnosti som odišla domov. Čo sa dialo ďalej u Frišových, neviem.

Sú mi nadhodené mená Miroslav Kusý, František Oravec, k tomu uvádzam, že Miroslava Kusého poznám iba podľa mena ako filozofa z publikovania niektorých jeho prác, nie je mi o ňom nič známe, že by bol signatárom charty a pod. Meno Fr. Oravec mi je úplne neznáme, neviem, o koho ide. Poznám sa tiež s Ivanom Bobrikom a jeho rodinou. Je to pracovník Inspekta v Bratislave, jeho otec bol za SNP člen SNR. Navštívila som ho jedenkrát v tomto období, ale môžem prehlásiť, že je to apolitický človek a nič spoločného nemá s chartou a so signatármi. Ivan Bobrik ma aj doporučil do terajšieho zamestnania.

Výsluch ukončený o 15.30 hod.

Po prečítaní protokolu tento súhlasí s jeho výpoveďou a nežiada zmeny ani doplnenie protokolu.

Vyšetrovateľ ŠtB: pplk. Dinga
Zapisovateľka: ppor. Pechová 
Svedok: Kuralová Jana

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS 3/120-77, sv. 14, l. 92–96.

5. 1977, 22. listopad. Bratislava. – Správa vyšetřování Státní bezpečnosti v Bratislavě Správě vyšetřování StB v Praze ve věci vrácení věcí zabavených při osobních resp. domovních prohlídkách Milanu Hüblovi, Ladislavu Kalinovi, Františku Oravcovi,  Eduardu Frišovi a Miroslavu Kusému.

Správa vyšetrovania ŠtB
III. odbor
B r a t i s l a v a
Č.j.: VS-ČVS-3/120-77 

Správa vyšetrovania ŠtB
zást. náčel. s. Blažek
P r a h a

Informácia v akcii „Charta 77“

Dňa 12.11.1977 bola na tunajšom odbore porada za účasti príslušných funkcionárov vyšetrovania XII. S FMV, GP SSR a KP Bratislava, na ktorej v akcii „Charta 77“ bolo dohodnuté:

• Milanovi Hüblovi vrátiť v zmysle par. 80 ods. 1 Tr. por. veci pod položkou č. 1, 2 protokolu o osobnej prehliadke, t.j. noviny Volksstimme, čo bolo vykonané dňa 21.11.1977. Ostatné veci nevrátiť, nakoľko ide o písomné materiály „Charta 77“,
• dr. Jánovi Ladislavovi Kalinovi vrátiť do 30.11.1977 písací stroj a osobnú korešpondenciu, ktorá mu bola zadržaná v zmysle vydaného uznesenia,
• Františkovi Oravcovi vrátiť do 30.11.1977 v zmysle par. 80 ods. 1 Tr. por. písací stroj pod položkou č. 3 protokolu o domovej prehliadke. Ostatné veci nevrátiť, nakoľko ide o písomné materiály súvisiace s „Chartou 77“,
• pokiaľ ide o veci zabavené pri domovej prehliadke PhDr. Miroslavovi Kusému a Eduardovi Frišovi, tieto znovu prehodnotiť a nezávadné vrátiť.

Náčelník III. oboru SV ŠtB
pplk. Ivan Jozef

AMV Praha, V-33766 MV, ČVS 3/120-77, sv. 14, l. 115.

Dodatečná poznámka

Velmi dobrý přehled o reakcích obyvatelstva na Chartu 77 měly zřejmě aparáty KSČ (KSS) a Stb, které mnohdy věděly víc, než kolik mohli svými cestami zjistit mluvčí Charty 77. Tak například se objevily v souhrnných zprávách politickoorganizačního oddělení ÚV KSČ za leden až březen 1977 následující tři údaje: 1. V Košicích ve staré části města se vyskytlo 5 letáků (formát A4) s textem: „Žádáme uveřejnění charty 77, anebo zastavení kampaně, která se vede proti jejím signatářům.“ (Zpráva z 18.2.1977) Na adresu Domova mládeže veterinářů v Košicích došlo v plném znění rozmnožené Prohlášení Charta 77, které bylo odesláno z Bratislavy. Připojen byl dodatek: „Věčná sláva Janu Patočkovi a ostatním bojovníkům, mučeným nepřáteli lidských práv. Rozmnožuj a rozšiřuj.“ (Zpráva ze 17.3.1977) Ve zprávě ze 24.3.1977 se mj. uvádělo: „V některých krajích se ještě vyskytly dopisy adresované jednotlivým pracovníkům, v nichž je šířena charta, hrubě napadána KSČ a naše spojenectví a přátelství se Sovětským svazem. Obdrželi je například s. Jozef Handzus v Žilině (Středoslovenský kraj) a technický náměstek Oděvní služby v Praze. Všechny byly předány k dalšímu šetření bezpečnosti.“^{103Viz Charta 77. Dokumenty 1977–1989, c. d., sv. 3, dok. P7/4.} Bezpochyby by se mnohem víc takových údajů ze Slovenska našlo v materiálech bratislavského komunistického ústředí anebo ve zprávách krajských výborů KSS.

Zvláštní zpráva č. 6 X. správy Federálního ministerstva vnitra ČSSR z 12. ledna 1977 přinesla informaci o tom, že „L. VACULÍK o akci „CHARTA 77“ informoval své přátele na Slovensku prostřednictvím M. ŠIMEČKA. Mimo obecného obsahu ho seznámil s tím, že někteří signatáři ‚CHARTY 77‘ byli vyslýcháni a u některých provedena domovní prohlídka.“^{104Tamtéž, dok. P9/3.} Informace Správy vyšetřování StB o stavu vyšetřování v trestní věci Charta 77 z 30. června 1977 obsahovalo tyto údaje Odboru vyšetřování StB v Košicích:

„1. Dne 11.5.1977 bylo zahájeno trestní stíhání pro tr. čin pobuřování podle par. 100 odst. 1 písm. a) tr. zák., a to z podnětu GP ČSSR, které byl dosud nezjištěným pisatelem z poštovního úřadu ve Snině, okr. Humenné, zaslán anonymní dopis pobuřujícího obsahu. V dopise vyslovuje souhlas s CHARTOU 77. Ve vyšetřování se nadále pokračuje.

2. 10.6.1977 zahájeno trestní stíhání pro tr. čin pobuřování podle par. 100 odst. 1 písm. a) tr. zák. na základě podezření, že Karol REČIČÁR v Košicích rozšiřuje závadné tiskoviny související s CHARTOU 77. Při domovní prohlídce RNDr. Karola REČIČÁRA byly zajištěny 3 kusy prohlášení CHARTY 77, 5 kusů závadných písemností ‚Nežít se lží‘ od Solženicyna a další písemnosti závadného obsahu. Ve vyšetřování se pokračuje.“^{105Tamtéž, dok. P9/8.}

Česko-slovenská historická ročenka 2007. Brno – Bratislava: Vydavatelství Masarykovy univerzity, 2007, s. 277–360.

1.	Viz též Jacques Rupnik, Charta 77 a zrození evropského veřejného prostoru. In: Charta 77: Dokumenty 1977–1989, Blanka Císařovská a Vilém Prečan (eds.), Praha: Ústav pro soudobé dějiny 2007, s. XXVI–XXX. Anglicky (The Legacy of Charter 77 and the Emergence of European Public Space) v publikaci Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Editoři: Markéta Devátá, Jiří Suk, Oldřich Tůma. Praha, Ústav po soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.].
2.	Nejnověji se Alexandrem Dubečkem zabýval Pavel Kosatík v nevelké, ale hutné črtě Lidská tvář. Alexander Dubček 1921–1992, publikované v česko-slovenské revue Zrkadlenie/Zrcadlení vydávané v Praze (4/2007, s. 18–22). Závěr črty vyznívá tvrdě, ale asi bych ho taky podepsal s doplňkem jediného slůvka snad, které jsem dal do hranaté závorky. Kosatík napsal: „Dalších dvacet let [od srpna 1969, kdy podepsal proslulý pendrekový zákon] prožil v ústraní v Bratislavě jako zaměstnanec lesní správy: permanentně policejně sledovaný, ale bez vůle či chuti provokovat. Veřejně vystoupil dvakrát: v roce 1974 napsal protestní dopis vedení strany, v roce 1988 se v italských novinách přihlásil ke Gorbačovovi. Chartu nepodepsal. Měl [snad] za to, že jeho vlastní způsob boje bude jiný, až do listopadu 1989 však nepřišel na to, jaký. Strana, která se s ním dávno rozešla, pro něho dál představovala autoritu, od niž očekával satisfakci. Žil křivdami, které na něm ostatní, doma i v cizině, spáchali v roce 1968. Považoval se za muže, který měl pravdu, a teprve až to svět zase uzná, hnou se věci vpřed. Svět se však hýbal dopředu i bez Dubčeka, celou dobu. Ukázalo se to i v listopadu 1989, který sice potvrdil, že jeho minulý kredit stále trvá. Žádný nový obsah však už k němu Dubček nepřipojil. Bylo velkým štěstím, že se tento člověk minulosti nestal prezidentem republiky.“
3.	Mám na mysli zejména její rozsáhlou studii Sociálne a politické premeny Slovenska na začiatku 90. rokov a scenár zmien. In: Slovensko a jeho premeny na začiatku 90. rokov. Spoločnosť–ekonomika–veda a technika. Bratislava: SÚ SAV 1994, s. 7–141. Dále konferenční příspěvek November 1989: otvorenie kľukatej cesty k demokracii. In: November 1989 na Slovensku. Súvislosti–predpoklady a dôsledky. Štúdie a úvahy. Editori: Ján Pešek a Soňa Szomolányi. Bratislava 1999, s. 92–110, a konečně November `89: Otvorenie prechodu a jeho aktéri na Slovensku. In: Soudobé dějiny, VI/4 (1999), s. 421–442.
4.	Citováno z již uvedené studie Soni Szomolányi v Soudobých dějinách (4/99, zde s. 428). Autorka dále dovozovala: „Navyše bola to opozícia značne fragmentovaná v porovnaní s početnosťou českého disentu, z ktorého sa po novembri regrutovali príslušníci novej elity. Na Slovensku to boli iba nepočetné skupinky nekonformných jednotlivcov, pre označenie ktorých sme v sociológii ešte pred rokom 1989 zaviedli pojem ‚ostrovy pozitívnej deviácie‘. A režim sa zrútil skôr, než sa tieto ‚ostrovy‘ stihli poprepájať a vytvoriť nejakú spoločnú politickú platformu opozície voči komunistickej moci.“ Tamtéž.
5.	Tento text je původní, slovenská verze výkladu, který Miroslav Kusý přednesl anglicky na kolokviu Dědictví Charty 77 a zrození evropského veřejného prostoru, organizovaného v Paříži 25. ledna 2007. V této podobě (bez uvozující věty) byl také on-line zveřejněn Kusého referát na diskusním shromáždění Charta a Anticharta, uspořádaném Bratislavským institutem humanismu 29. března 2007. Text byl publikován francouzsky v dvojčísle revue La nouvelle Alternative (vol. 22, no 72–73, mars–juin 2007), v němž byly zveřejněny referáty zmíněného kolokvia pod názvem La Charte 77. Origines et héritages. Oproti slovenské verzi je francouzský tištěný Kusého příspěvek širší o úvodní obsáhlou pasáž týkající se místa Jana Patočky při zrodu Charty a jeho úlohy při formulování jejího morálního smyslu. (Le sens de la Charte 77. La disidence et les relations tchéco-slovaques, citovaný sborník, s. 99–106.) Mezititulky byly převzaty z on-line verze Kusého textu; odtud pochází také titul výkladu uvedený v závorce.
6.	Miroslav Kusý se na toto téma předtím vyslovil ve vzpomínkovém textu Stretnutie s Alexandrom Dubčekom, in: OS, fórum občianskej spoločnosti, 8/98, s. 70 n.
7.	K problému Dubček a Charta viz dále zejména argumentaci Jaroslava Šabaty v diskusi očitých svědků, A/2., pozn. 18.
8.	Z přepisu panelové diskuse na téma Hnutí za lidská a občanská práva v zemích sovětského bloku a pád komunismu. Národní muzeum, 21. března 2007. Moderátor Vilém Prečan, účastníci: Václav Havel, Max van der Stoel, Jan Lityński, Miklós Haraszti, Miroslav Kusý, Ludmila Alexejeva a Gerd Poppe. Text Kusého exposé se přetiskuje podle znění uveřejněného v publikaci Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Praha, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.], s. 380–384. Děkuji editorům sborníku Markétě Deváté, Jiřímu Sukovi a Oldřichu Tůmovi za laskavý souhlas s přetištěním záznamu a za poskytnutí přepisu diskuse na elektronickém nosiči. – Nadpis příspěvku pochází ode mne – V. P.
9.	Iniciativa Bratislava nahlas dostala jméno podle publikace dvou základních organizací Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislavě (SZOPK). Elaborát v rozsahu 64 stran formátu A4. byl rozvržen do čtyř hlavních částí (Přírodní složky prostředí, Kulturně-historické složky prostředí, Sociální prostředí, Souvislosti) a měl celkem 17 kapitol od Kvality ovzduší až po Znevýhodněné sociální skupiny. Jako sestavovatel byl v tiráži uveden Ján Budaj, jako vydavatelé Mikuláš Huba a Juraj Tlamák, statutární zástupci základních organizací SZOPK č. 6 a 13 v Bratislavě. Dále se zde uvádělo 6 členů redakčního kolektivu (Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter Tatár), 23 členů autorského kolektivu, 42 recenzentů a 19 dalších spolupracovníků, celkem 84 jmen. V tiráži se uvádělo, že Bratislava/nahlas (B/n) vyšla jako příloha k zápisu ze společné členské schůze základních organizací č. 6. a 13 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislavě, konané dne 4.6.1987. Ve skutečnosti vyšlo první vydání v náklade 1000 ks. začátkem října 1987 a druhé nákladem 2000 ks. asi o 3 týdny později. Podle neoficiálních údajů se jen v průběhu prvního měsíce po vydaní B/n vyhotovilo soukromě (samizdatem) okolo 60 tisíc kopii na nejrůznějších dobových nosičích a médiích. Podle článku Mikuláše Huby Pred 20 rokmi sa témou dňa stala Bratislava/nahlas. Viz http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/mikulas-huba.php?itemid=209, 22. 11. 2007. Mikuláš Huba v článku o tomto „burcujúcom počinu“ uvedl: „Bratislava/nahlas bola, spolu s dunajskými iniciatívami, opravami ľudových stavieb, kláštora v Mariánke, či stredovekého domu v Banskej Štiavnici, záchranou historických cintorínov a s niektorými ďalšími monumentálnymi kolektívnymi aktivitami, jedným z vyvrcholení dovtedajších ochranárskych snažení. V tomto zmysle bola v prvom rade kritikou vtedajších rozhodnutí či nečinnosti a navrhovaním alternatívnych riešení. Bola artikulovaným a verbálnym naplnením vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho, zdravšieho a krajšieho Slovenska. Takto k nej pristupovala aj väčšina jej tvorcov. Je možné, že napríklad Ján Budaj ju vnímal od začiatku ako politický počin, ale takýto postoj bol určite výrazne menšinový. Prevažne politickou sa celá záležitosť stala až následne, najmä po jej masívnom spropagovaní na Hlase Ameriky. Potom už ani nebola veľmi iná možnosť, ako sa začať správať „politicky“. Práve tie dva roky od októbra 1987 do novembra 1989 boli akousi vysokou školou disidentstva či opozičnej politiky pre mnohých aktérov Bratislavy/nahlas, novembrových tribúnov a ponovembrových – zväčša krátkodobých – politikov. Možno aj preto ju Václav Havel nazval slovenskou obdobou Charty 77.“
10.	Viz pozn. 5.
11.	K tomu viz oddíl C.
12.	Tuto vzpomínkovou črtu napsal Miroslav Kusý na mou žádost o svědeckou výpověď, jak podepsal Prohlášení Charty 77 a nakolik byl ve styku s pražskými chartisty. Méně už vyhověl mé prosbě napsat, jak se připravovala slovenská účast na vzniku Hnutí za občanskou svobodu, jež byla velmi aktivní a vydatná. Popisný název Kusého svědectví pochází ode mne – V.P. – K údajům v prvním odstavci: Podle výpovědi při výslechu 21.1.1977 došlo ke schůzce s M. Šimečkou a L. Kalinou 18. ledna 1977; Šimečkův syn Petr studoval v Bratislavě; Kalinovi podali žádost o vystěhování 7. listopadu 1977.
13.	HOS – Hnutí za občanskou svobodu. Ze 126 podpisu pod manifestem Demokracii pro všechny, jímž HOS ohlásil 15. října 1988 svou existenci, bylo 7 účastníku ze Slovenska. Ján Čarnogurský byl uveden v seznamu kontaktních osob HOS a stal se pak členem Prozatímního koordinačního výboru HOS, který uveřejnil své první prohlášení 4.11.1988. Ján Čarnogurský zveřejnil v prvním čísle samizdatového časopisu Alternativa zprávu o prvním setkání slovenských účastníků HOS, která se konala 11. listopadu 1988; zúčastnilo se ho 15 lidí, „ostrielaní disidinenti aj mládež, ktorej meno sa zatiaľ neobjavilo ani v samizdatoch ani v zahraničnom vysielaní“. Viz Hnutí za občanskou svobodu 1988–1989. Sborník dokumentů. Editoři: Růžena Hlušičková a Blanka Císařovská, Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR – Maxdorf 1994.
14.	Texty se zde přetiskují podle znění uveřejněného v publikaci Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Praha, Ústav po soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.], s. 407–415. Děkuji editorům sborníku Markétě Deváté, Jiřímu Sukovi a Oldřichu Tůmovi za laskavý souhlas s přetištěním záznamu a za poskytnutí přepisu diskuse na elektronickém nosiči. – Debata týkající se slovenské problematiky proběhla v závěru pódiové diskuse.
15.	Ján Čarnogurský s mluvčími Charty 77 úzce spolupracoval, nejpozději v roce 1982, kdy připravil analýzu O takzvanom marení dozoru nad cirkvami, jež se stala v původním slovenském znění součástí dokumentu Charty 77 z 8. července 1982. Byl také velmi aktivním účastníkem pozdějšího Hnutí za občanskou svobodu, není však nikde uváděn jako signatář Prohlášení Charty 77. Viz též oddíl C.
16.	13. listopadu 1988. Viz Vilém Prečan, Poznámka o vztahu Čechů a Slováků. In: V kradeném čase. Výběr ze studií, článků a úvah z let 1973–1993. Uspořádal Milan Drápala. Praha–Brno, 1994, s. 487–490.
17.	Jaroslav Šabata měl zřejmě na mysli tuto pasáž z výkladu Pavla Kohouta v úvodu panelové diskuse: „Se strategií Charty se totiž rodila i její taktika sloužící k matení protivníka, který měl mocnou převahu početní i technickou. Neformální štáb rozhodl, že vše podstatné se musí odehrát, než zafungují policejní odposlechy, agenti StB nebo žvanilové. Prvním protiopatřením bylo, že text Prohlášení nedají sběrači podpisů z ruky, aby neunikl, kam neměl, a všem signatářům bude zaslán poštou až v den D, aby se mohli u očekávaných výslechů hájit přesným zněním. Dál bylo vštěpováno všem vyhnout se při komunikaci slovu Charta i údajům, které by odhalily záměr a jeho rozsah! (…) Druhým taktickým opatřením byl způsob schvalování textu, obrazně nazvaný ‚úpis krví‘. Na papír formátu A6 musel jeden každý petičník opsat rukou celou větu ‚Souhlasím s prohlášením Charty 77 z 1. ledna 1977‘ a k podpisu připojit rovněž vlastnoručně povolání i adresu. To vylučovalo tvrzení, že někdo text pořádně nečetl, anebo že byl něčí podpis připojen podvodně. Třetí pojistkou se stal způsob sběru podpisů. Vytipovaní dobrovolníci, kterým Havel rozepsal kartičky s přesným návodem, (…) se vydali po přátelských spojnicích, kde se dala očekávat menší infiltrace donašeči StB. Pár jich tam bylo, ale neměli přímý důkaz v podobě textu, neznali způsob akce ani správné datum, a plně zafungoval další taktický tah: podpisy takzvané „první vlny“ byly sebrány ve dnech Vánoc, kdy to podle předpokladu usnadnila ztížená dosažitelnost řídících důstojníků, snížená aktivita estébáků vůbec a s tím spojená zpoždění i lajdáctví při hodnocení odposlechů.“ Konferenční sborník citovaný v pozn. 14, s. 389 n.
18.	Velmi závažný argument k otázce možnosti získat Dubčeka jako signatáře Prohlášení Charty 77 přednesl ve svém exposé v panelové diskusi Jaroslav Šabata: „Pokud jde o exkomunisty, tak otřeseni byli všichni ti, kteří si ještě v osmašedesátém roce mysleli, že reforma se dá více nebo méně dělat jen se sovětským souhlasem, respektive ve shodě se sovětským vedením. Zvláště po srpnu měla tato mentalita, nebo chcete-li dokonce filozofie, velmi negativní účinek. Alexandr Dubček byl velká postava – to bych mohl dokázat –, ale patřil k lidem, kteří se nevymanili z této představy. Podle mého soudu to, že nepodepsal Chartu, souviselo s touto pozicí a nikoliv s nějakou zvláštní, tak či onak technickou okolností.“ Tamtéž, s. 400.
19.	Ve svém exposé v témž panelu Petr Uhl uvedl: „29. prosince 1976 byla uzávěrka a Zdeněk Mlynář dlouho nešel. Přišel až hodinu poté, snad si spletl čas. My jsme v té chvíli měli nějakých 110 až 120 podpisů a on najednou přinesl dalších 117 a téměř výlučně té komunistické nebo exkomunistické provenience. Několik podpisů bývalých členů KSČ se podařilo sehnat Jiřímu Němcovi, mně a Pavlu Kohoutovi, ale ty Mlynářovy podpisy znamenaly velké vítězství. Najednou bylo jasné, že Charta bude pluralitní. Já jsem mezi podepsanými velmi netrpělivě hledal Alexandra Dubčeka, a on tam nebyl! Říkal jsem: Zdeňku (my jsme si tenkrát vykali), jak to, že tam Dubček není, vždyť jste říkal, že pojedete na Slovensko, a my jsme se domnívali, že odtud přivezete podpis Alexandra Dubčeka. A on odpověděl: já jsem sice byl na Slovensku, ale v Tatrách. Dubčekův podpis jsme tedy neměli a to byl jeden z neúspěchů Charty 77.“ Tamtéž, s. 396 n.
20.	Miloslav Černík (nikoli Václav), nar. 1950, příslušník Hnutí revoluční mládeže (viz Pažout, Jaroslav: Hnutí revoluční mládeže 1968-1970: Edice dokumentů. Praha: ÚSD 2004), švagr ing. Rudolfa Slánského a manžel jeho sestry Marty. V prosinci 1976 se podílel na sběru podpisů pod Prohlášení Charty, patřil k síti, která zajišťovala spojení s polskými disidenty. V lednu 1977 jel z pověření Jiřiny Šiklové za Milanem Šimečkou do Bratislavy a jednal s ním v jeho bytě o možnostech získání slovenských signatářů pod Prohlášení Charty 77, které s sebou přivezl. Šimečka soudil, že to bude na Slovensku těžké. Hovořili také o Alexandru Dubčekovi, Šimečka slíbil, že to zkusí, ale namítl, že v takovou možnost příliš nevěří, protože se Dubček nechce veřejně angažovat. Podle telefonického rozhovoru s Miloslavem Černíkem 17. března 2008. – Bližší datum Černíkova zájezdu do Bratislavy se nepodařilo určit. Domnívám se, že to nemohlo být před 6. lednem 1977, protože do té doby bylo jakékoli šíření textu Prohlášení Charty 77, datovaného 1. ledna 1977, embargováno.
21.	K tomu viz následující vyjádřená Miroslava Kusého a údaje v Několika vzpomínkách k výročí Charty 77 Agneši Kalinové (A/3), kteří oponovali tomu, že by Milan Šimečka komukoli vymlouval podpis pod prohlášení, nebo měl vůči Chartě 77 negativní postoj.
22.	Jestliže Milan Šmečka datoval svůj fejeton Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejetónu (viz dále) 15. ledna 1977, muselo k jeho jednání v kádrovém oddělení Slovenské vysoké škole technické dojít před tímto datem. Nejsou žádné doklady o tom, že by byli Šimečkovi v té době vyslýcháni Státní bezpečností.
23.	Shodně to vyjádřil Václav Havel na slavnostním večeru Charta 77 a Slováci v Nostickém paláci v Praze 11. prosince 2007, když připomenul, že podepsat Chartu 77 znamenalo na Slovensku větší riziko než v Čechách. (http://domaci.ihned.cz/c1-22595800-slovaci-si-v-praze-pripomneli-vyroci-vzniku-charty-77, 11. 12. 2007)
24.	Text se přetiskuje ze Závěrečného slova – doslovu ke vzpomínkové knize, v níž  Ján (Ladislav) Kalina vylíčil v roce 1973 svou trestní kauzu, v níž byl v roce 1972 odsouzen na dva roky ztráty svobody. Kalina byl propuštěn po roce stráveném ve vězení, jelikož se na něho vztahovala prezidentská amnestie k 25. výročí „vítězného února 1948“. Závěrečné slovo datoval v únoru 1978. Viz Ján Kalina, Odpočúvaj v pokoji čiže Basa story. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2004, s. 250–254. – Srv. níže otištěné protokoly o výsleších L. J. Kaliny 25. února a 8. března 1977.
25.	Srv. spis Správy vyšetřování StB z 22. 11. 1977, oddíl C, dokument 5.
26.	Záznam pořídil podle vyprávění Hany Ponické v roce 1995 Vojtech Čelko. Redakci pro tisk pořídil Vilém Prečan.
27.	Vynecháno 21 řádek s neověřenými údaji, jejichž zdrojem mohly být úmyslné policejní dezinformace o Jurákovi Spitzerovi.
28.	Text příspěvku viz oddíl B, dokument 3.
29.	Ivan Kadlečík publikoval ve Vaculíkově samizdatové Edici Petlici. Viz též jeho fejeton v oddílu B/2.
30.	Ide o prepacovanú verziu článku, ktorý bol uverejnený v časopise Pamäť národa, č. 1/2007, s. 83–95. Všetky poznámky k tomuto textu pochádzajú od autora článku Petra Baluna.
31.	Autor článku urobil na jeseň roku 2006 rozhovory s oboma protagonistami príbehu. Zo záznamov vytvoril pásmo, v ktorom sa Gombíkove a Zajíčkove výpovede vzájomne doplňujú a vytvárajú pokiaľ možno súvislý príbeh videný ich očami po tridsiatich rokoch. Na dvoch miestach je pásmo vybraných pasáží z rozhovorov s Gombíkom a so Zajíčkom doplnené úryvkami z rozhovorov, ktoré autor viedol s Miroslavom Kusým a Miroslavom Lehkým. Rozhovor s Róbertom Gombíkom nahral Peter Balun 7. 11. 2006 v Žihárci, s Mariánom Zajíčkom 8. 12 .2006 v Prahe, s Miroslavom Kusým 27. 10. 2006 v Bratislave a s Miroslavom Lehkým 30. 11. 2006 v Bratislave.
32.	V r. 1951 bol odsúdený za pokus o ilegálny prechod do Rakúska. Odsedel si 10 rokov, väčšinu v Jáchymove. Potom pracoval v rôznych fabrikách ako pomocný robotník, popritom tajne študoval teológiu.. V r. 1968 sa mu podarilo dostať do Talianska, v r. 1970 ho pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. V prvých rokoch normalizácie sa vrátil na Slovensko a pôsobil ako pomocný kňaz v bratislavskom Blumentále, kde sa stal hlavne pre mladých veľkou autoritou. Trnavský biskup Gábriš ho však na nátlak ŠtB preložil do Perneka. V r. 1985 prišiel definitívne o štátny súhlas a vrátil sa k robotníckym povolaniam. Od r. 1992 sa venuje bratislavským bezdomovcom.
33.	V r. 1969 sa stal administrátorom trnavskej diecézy, v r. 1973 po dohode vlády s Vatikánom bol vysvätený za biskupa. V r. 1977 bola vyhlásená Slovenská cirkevná provincia, biskup Gábriš sa stal arcibiskupom. Zomrel v r. 1987.
34.	V r. 1950 tajne vysvätený za kňaza, o rok neskôr tajne za biskupa. Venoval sa najmä tajne študujúcim teológom a laikom. V r. 1960 odsúdený na 12 rokov, prepustený v r. 1968. O rok neskôr dostal oficiálne biskupské insígnie. Až do r. 1984 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach, potom odišiel do dôchodku. Počas normalizácie sa stal pilierom tajnej cirkvi na Slovensku. V r. 1990–2005 bol sídelným biskupom Nitry.
35.	Agostino Casaroli – od r. 1961 pracoval v Kongregácii pre mimoriadne cirkevné záležitosti, od r. 1979 ako jej tajomník. Počas pontifikátu Pavla VI. a Jána Pavla II. mal hlavné slovo pri formovaní vatikánskej politiky voči krajinám sovietskeho bloku.
36.	Slovenský študent na FAMU v Prahe, signatár Charty. Spoluorganizoval stretnutia československých a poľských disidentov v Krkonošiach v r. 1978. ŠtB ho kvôli tomu vyšetrovala a chcela donútiť k spolupráci. Kvôli jej odmietnutiu ho vylúčili zo štúdia. V r. 1986 ho našli mŕtveho v jeho bratislavskom byte – údajné predávkovanie liekmi.
37.	Ján Budaj – patril do skupiny bratislavských ekologických aktivistov, úzke kontakty udržiaval aj s kultúrnym undergroundom, s tajnou cirkvou. Vydal samizdat „Bratislava nahlas“. V novembri 1989 moderoval v Bratislave revolučné mítingy, istý čas stál aj na čele VPN (Verejnosť proti násiliu).
38.	Otlačky prstov boli Mariánovi Zajíčkovi odobraté dňa 27. septembra 1977 a odoslané na daktyloskopickú expertízu. Viď A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 91–92.
39.	Podľa znaleckého posudku daktyloskopickej expertízy vypracovaného 15. mája 1978 vo Výskumnom ústave FMV sa jeden otlačok z obálok a listov zachytených poštou 7. februára 1977 zhodoval s otlačkom Róberta Gombíka. Jeho otlačky prstov boli odobraté 4. mája 1978. Viď A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 162–170.
40.	Tým bola myslená Charta 77.
41.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 17–18. – List bol napísaný veľkými písmenami s pomocou šablóny. Pisateľa sa nepodarilo identifikovať.
42.	Kňazi a biskupi, ktorí mali obdržať zásielku s Prehlásením Charty 77: Marek Bôžik, Ján Bujna, Július Gábriš, Róbert Gombík, Peter Haramia, Ján Korec, Peter Kučera, František Kurkin, Ladislav Labo, Jozef Lednický, Juraj Nagy, Ján Pásztor, Július Prachár, František Rábek, Imrich Šišulák, Jaroslav Špeťko, Pavol Solčány, Anton Srholec, Ondrej Valach, Marián Zajíček, Pavol Böhm, Jozef Dragúň, Jozef Feranec, Jozef Hanák, Jozef Hrtús, Rudolf Chudý, Jozef Lukačovič, Ján Obžera, Vladimír Paulíny, Anton Priebera, Marcel Šiškovič, Jozef Šmál, Ján Šmelka, Ladislav Tomášek, Štefan Žilka, Bartolomej Gábor, Anton Fabián, Stanislav Vrba, Jozef Jurko a Pavol Židek.
43.	Náčelníkom 2 odboru XII. správy ZNB bol v tom čase pplk. Michal Dušák. Kpt. Anton Faťol bol od 1. júla 1974 do 30.11.1979 jeho zástupcom. Náčelníkom 2. odboru sa stal až 15.03.1987. Viď Sivoš, J.: Konšpiračné a prepožičané byty Štátnej bezpečnosti. In: Pamäť národa 3/2006. ÚPN 2006, s. 58.
44.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Zväzky rozpracovaných osôb, škat. 95, SR–45513, s. 7.
45.	Riadiacemu orgánovi.
46.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Agentúrne zväzky, škat. 127, A–82483, s. 16–17.
47.	Tamže, s. 17.
48.	Zavedený pod r. č. 20214 na O–ŠtB Bratislava - vidiek, v októbri 1977 preradený na 2. odb. / 5. odd., vo februári 1980 odstúpený do Prahy, 1984 do Českých Budějovíc, kde bol 05.12.1989 zničený. (Signálny zväzok sa zakladal v prípade, že ŠtB mala nejaké podozrenie o trestnej alebo protištátnej činnosti; vyšetrovanie malo overiť oprávnenosť podozrenia.)
49.	Krycie meno Juraja Luptáka.
50.	A ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Zväzky rozpracovaných osôb, škat. 95, SR-73791, s. 8.
51.	Tamže, s. 19.
52.	Tamže, s. 7–9.
53.	Tamže, s. 19.
54.	A ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V-13567, zv. č. 2, s. 232.
55.	A ÚPN, KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V-13567, zv. č. 1, s. 6.
56.	Tamže, s. 7–8.
57.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 98–128.
58.	Tamže, s. 236. (Pod legalizáciou sa rozumelo obstaranie dôkazov.)
59.	Tamže, s. 247.
60.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 33–34.
61.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 242–244. Róbert Gombík o tom v rozhovore roku 2006 povedal: „Objavil sa aj jeden provokatér. Aspoň teraz to tak vnímam. Priniesol nejaké básničky, ktoré vraj sám písal: „Nikomu ani kosť!“ Aby som mu ich rozmnožil. Boli tak protikomunisticky ladené, polonáboženské. No a to bol jeden z hlavných argumentov na podvratnú činnosť. Pre istotu to dali posúdiť špecialistom na literatúru a tí to označili jednoznačne za protištátne materiály.“
62.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 1, s. 13–14.
63.	Tamže, s. 42.
64.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 260.
65.	Tamže, s. 262.
66.	Tamže, s. 249.
67.	Tamže, s. 250.
68.	Tamže, s. 197–201.
69.	Jean-Marie Villot – v r. 1965–1967 lyonský arcibiskup, v r. 1969–1979 štátnym sekretárom Vatikánu.
70.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 3, s. 51–53.
71.	Tamže, s. 55–56.
72.	Tamže, s. 46.
73.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Vyšetrovacie zväzky, škat. 697, V–13567, zv. č. 2, s. 310.
74.	Tamže, s. 227.
75.	Róbert Gombík aj naďalej udržiaval styk s Lászlom Gyrovskym, Lászlom Nagyom, Lászlom Öllösom, Karolom Tóthom, Jánom Čarnogurským, Františkom Mikloškom a sporadicky aj so Silvom Krčmérym. Jeho činnosť však už pravdepodobne nebola zaujímavá alebo nebezpečná pre socialistické zriadenie.
76.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Zväzky rozpracovaných osôb, škat. 95, SR–73791, s. 11.
77.	A ÚPN, KS ZNB S–ŠtB Bratislava, Agentúrne zväzky, škat. 141, A–87416, s. 6.
78.	Převzato z on-line záznamu výkladu předneseného na diskusním večeru Charta a Anticharta, uspořádaného Bratislavským institutem humanizmu a BISLA 29. března 2007 v Bratislavě. Druhý úvodní výklad přednesl Miroslav Kusý; viz výše, položka A/1a.
79.	Informace o signatářích Prohlášení Charty 77 ze Slovenska viz oddíl C. Miroslav Kusý se stal v dubnu 1980 členem čtrnáctičlenného Kolektivu mluvčích Charty 77 ustaveného v únoru téhož roku.
80.	Na tomto místě se přímo vnucuje citace úvodní pasáže z exposé Václava Havla za zahajovacího panelu pražské mezinárodní konference o Chartě 77 z března 2007, kde promluvil také Miroslav Kusý (viz A/1b). Ve svých „bleskově“ vyřčených okrajových poznámkách, jak je sám nazval, Václav Havel řekl: „Za prvé: Charta se setkávala a dodnes setkává se dvěma permanentně se táhnoucími, avšak důležitými námitkami. První námitka byla, že se odvoláváme na ústavu, na zákony, na mezinárodní pakty, přestože víme, že režim je zločinný, je založen na násilí, tisíce závazků, které podepíše, nebere vůbec vážně, a my se s ním naopak vážně bavíme a vedeme dialog. Rád bych zdůraznil, že princip ‚vzít ho za slovo‘ nebyla pouhá taktika, v danou chvíli jednodušší než ozbrojený odpor. To bylo cosi hlubšího. To byla rehabilitace slova. To byla rehabilitace ducha. A to jsou věci, o nichž hodně psal Jan Patočka. Vzít režim za slovo, znamená napříč všemi mocenskými nástroji operovat čímsi, co je mocenskými nástroji neuchopitelné a nezničitelné: proniknout do lidských duší, oslovit lidské duše. Mám dojem, že tento princip je stále živý a tato námitka je začasté spíš vytáčkou těch, kteří cítí potřebu vymezovat se. S tím souvisí námitka druhá, totiž, že si hrajeme na svědomí národa, na svědomí společnosti. Nikdy jsme to nedělali, nikdy jsme nikomu nevyčítali, že Chartu nepodepsal. Dokonce byly případy, že jsme někoho, kdo ji chtěl podepsat, přemlouvali, aby to nedělal. Nikdy jsme se nevydávali za někoho lepšího, než jsou ostatní. Naopak jsme měli hluboké porozumění pro většinové chování. Vždyť většinové chování a manipulace společnosti bylo tématem Charty. To byl předmět její reflexe. Nicméně učinil jsem zajímavé pozorování: čím víc jsme toto zdůrazňovali, tím víc nám bylo vyčítáno, že si hrajeme na svědomí národa a ještě ke všemu předstíráme tolerantnost a zdůrazňujeme, že svědomím národa nejsme. To je zajímavý úkaz, který by stál za analýzu. Jedna z otázek je, co bylo pro Chartu charakteristické. Já bych řekl otevřenost, neideologičnost. V Chartě bylo možno nalézt pravicového politika, levicového politika, mladé lidi, kteří se vůbec politicky nebo ideologicky nevymezovali a chtěli se jen svobodně chovat a svobodně žít. To byla, myslím, velmi důležitá věc, svým způsobem převratná. Například setkání reformních komunistů s nekomunisty, které se na půdě Charty odehrálo na principu absolutní rovnosti, kdy nomenklaturní ohled či okolnost, že někdo byl jakýmsi vyšším tajemníkem, nehrál vůbec žádnou roli.“ Charta 77. Od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci. 1977–1989. Sborník z konference konané k 30. výročí Charty 77. Praha 21.–23. března 2007. Praha, Ústav po soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., [b.r.v.], s. 384 n.
81.	Proces s Miroslavem Kusým, Hanou Ponickou , Antonbem Sedleckým a Vladimírem Maňákem se konal 13. a 14. listopadu 1989 v Bratislavě. Kusý byl odsouzen k podmíněnu tretu ve výši 14 měsíců ztráty svobody, ostatní tři obžalovaní byli zproštěni viny. Pátý člen „bratislavské pětky“ Ján Čarnogurský byl souzen separátně 22. listopadu; soud ho zprostil viny. Rozhodnutím prezidenta Husáka byl propuštěn 25. listopadu z vazby, kde byl ještě držen do rozhodnutí prokurátora o případném odvolání proti osvobozujícímu rozsudku.
82.	VPN – Verejnosť proti násiliu, jež se zformovala jako slovenská obdoba pražského Občanského fóra.
83.	Nemohu se zdržet poznámky, že v Budajově výroku se zrcadlí skutečnost, kterou lze vypozorovat i v textech jiných „očitých svědků“, že pamětníci málo sledují výsledky historického výzkumu současných dějin.
84.	Šimečkův fejeton tehdy v originále i v překladech obletěl svět jako výsměšná a statečná odpověď na reálně socialistické vydírání. Dodatečně ji v roce 1991 vzal jeden publicista ve Svobodné Evropě vážně jako Šimečkovu „antichartu“.
85.	Pod tímto názvem tehdy běžel v kinech japonský film o předpotopní nestvůře, která se vynořila z oceánu a ničila svět.
86.	Okolnosti vzniku textu, jeho osudy a důsledky vyložila Hana Ponická ve své výše otištěné vzpomínce; viz A/4.
87.	Seznam je převzat z článku Petra Baluna Akcia „Kniha“. Charta 77 na Slovensku, in: Pamäť národa, 1/2007, s. 94 n. Podle údajů v článku pochází seznam ze soukromého archivu Miroslava Lehkého, jednoho z trojice mluvčích Charty 77 v roce 1990. Ze srovnání se seznamy signatářů postupně zveřejňovanými mluvčími v letech 1977–1989 vychází, že ze 36 jmen v seznamu M. Lehkého se nesetkáváme v žádném z nich se čtyřmi jmény (Vladimír Blaho, Ján Lipenský, Hieroným Mokrohájský, Jozef Valček). U některých jmen se uvádělo, kde se dotyčný nachází či jakou zastává funkci „v současnosti“. Tyto údaje se vynechávají vzhledem k tomu, že se zřejmě vztahovaly k situaci na začátku 90. let. V hranatých závorkách autor a pořadatel materiálové mozaiky přidal datum dokumentu Charty 77, v němž bylo jméno signatáře poprvé zveřejněno. V několika případech je v hranaté závorce rovněž doplněn údaj o povolání podle příslušného dokumentu Charty 77.
88.	V době podpisu Prohlášení Charty 77 měl hodnost docenta.
89.	V době podpisu Charty žil na faře v Pezinku.
90.	V době studia, v roce 2006, uložen v Archivu ministerstva vnitra České republiky (AMV) pod číslem V-33766.
91.	Je to svazek č. 14 uvedeného ČVS-3/120-77 dále označený jako Vyšetřovací spis II. odboru SV StB Bratislava – kontrolní svazek.
92.	AMV, V-33766 MV, ČVS 3/120-77, sv. 14, list 1-2. – Strojopis, prvopis s vlastnoručním podpisem.
93.	Rozumí se pokračování výslechu, který se konal 20. ledna, jehož protokol se tu nezveřejňuje.
94.	Srv. protokol o výslechu L. J. Kaliny 8. března 1977.
95.	Srv. fejeton Milana Šimečky Ludvíkovi Vaculíkovi namiesto fejtónu, oddíl B/1. Šlo o Petra, staršího ze dvou synů.
96.	Byl to Ota Ornest.
97.	Další část výslechu se netýkala Charty 77.
98.	Formulace poučení vytištěná na předtištěném formuláři se vynechává.
99.	Nepřetiskují se osobní a jiná data uvedená v předcházejícím protokole.
100.	Tato záležitost nebyla 25. 2. protokolovaná.
101.	Tyto údaje na předtištěném formuláři se nepřetiskují.
102.	Údaje tohoto druhu se z předtištěného formuláři nepřetiskují.
103.	Viz Charta 77. Dokumenty 1977–1989, c. d., sv. 3, dok. P7/4.
104.	Tamtéž, dok. P9/3.
105.	Tamtéž, dok. P9/8.