Martin Bútora: Odchoval dedičov
Denník N 14. februára 2019 17:20
*** Videli sme sa v krúžku priateľov doslova pred chvíľou, na jednej z nezabudnuteľných nočných debát u nich doma v Trnávke, okrem dobrôt nachystaných Jolkou a dcérami zvykol ponúkať aj vlastné víno, no najmä a nadovšetko seba, svoje vnímanie každodenných pomerov i celkového stavu Slovenska a strednej Európy, svoj nadhľad, humor, láskavosť spojenú s ostrým videním a jadrným pomenovaním močiarov, v akých sa plahočíme, ale aj svoj zrak upriamený „k jasnej hviezde menom sloboda“, ktorá nad ním i nad jeho duchovným bratom Milanom Šimečkom neprestala žiariť celé tie desaťročia, keď sa zápasilo – o čo? chcel by som napísať, že o charakter štátu, o slušnú demokraciu, o ľudské práva, o vzdelanejší národ, ale vlastne – o všetko ***
*** krátko predtým som mu poslal mail o jeho článku, „oči mi chradnú tak ako všetko ostatné na mne,“ písal, „ale zachovávajú si schopnosť vidieť krásu mladosti“, a hoci človek v jeho veku na to „nemôže zareagovať tak, ako by bol urobil pred tými päťdesiatimi, šesťdesiatimi rokmi, zaflirtovať, vziať za ruku či aspoň pohladiť“, akurát tie oči sú stále mladé, „Mirečko drahý, Ty máš našťastie aj hlavu mladú, Tvoje texty vždy potešia“, stálo v maili, a v duchu som si vtedy vravel, to je neskutočný kaliber, teraz si začne uťahovať sám zo seba, tento december 2019 bude mať 88 rokov, takmer presne na Deň ľudských práv, to sú jeho témy, musíme preňho vymyslieť nejaký happening, čo keby sme sa vydali do Hainburgu a oslávili to tam, samé jubilejné číslice, ale už nie peši ako pred 30 rokmi, objednáme si loď, priberieme nejakú kapelu, dáme dokopy partiu gratulantov, oslávime Mira i pochod, pre istotu som o tom nikomu nepovedal, aby sa to nedozvedel Pánboh a nerozosmial sa, ale nakoniec to vyšlo inak ***
*** prvý raz sme sa videli práve keď mu minulo tridsať rokov, teda presnejšie videl a vnímal som ho ja, on ma nemohol zaregistrovať v húfe študentov a študentiek na filozofickej fakulte, v indexe mám jeho podpisy, písmo sa mu za desaťročia nezmenilo, zato však k bystrosti úsudku pribudlo ostrejšie pero, kritický odstup a skúsenosť ***
*** tú skúsenosť dokázal výstižne pretlmočiť, „pamätám sa, ako sme zo Slovenska vyhnali Čechov, mal som vtedy sedem rokov“, písal, potom prišli „deportácie slovenských Židov a divoké rabovačky v ich bratislavských bytoch, nikdy nezabudnem na hrôzostrašné historky našich mládencov, ktorí sa vrátili zo Sudet a chvastali sa, ako ‘odsunuli’ z krajiny Nemcov“ ani na „panický útek bratislavských Nemcov do Viedne v apríli 1945“, a hoci o „drastickej, našťastie nedokončenej etnickej čistke, ktorú sme na povojnovom Slovensku viedli proti našim maďarským spoluobčanom“, sa dozvedel až oveľa neskôr, po Nežnej revolúcii sa neúnavne usiloval odstraňovať bariéry medzi tunajšou slovenskou a maďarskou demokratickou politikou, pretože „intenzívne prebudenie slovenského nacionalizmu sa mi vtedy javilo ako zlý sen“, zažil si pri tom svoje už vtedy aj potom, a to aj v situáciách, ktoré by nebol predpokladal, „pred Silvestrom 1991 mi dali otázku do polnočnej televíznej ankety, čo by som prial Slovákom do Nového roku, v rámci odľahčenej roviny takéhoto prieskumu odpovedal som v presvedčení, že budem vtipný: ‘nech sa každý slovenský kresťan pomodlí v tejto chvíli aspoň jeden jediný verš svojho otčenáša po maďarsky‘, spustili na naňho hromy-blesky, „v ich očiach to bola svätokrádež, po čínsky možno, po rusky, prečo nie, ale po maďarsky?!“ ***
*** po všetkých peripetiách našich dejín presadzoval v novembri 1989 „španielsky model prechodu od totality k demokracii“, ktorý sa vyznačoval nekrvavým prechodom, prostredníctvom dohody s tými predstaviteľmi starej moci, ktorí boli ochotní a schopní spolupracovať, to všetko sa pravda s odstupom času stalo predmetom kritiky, v niektorých ohľadoch zaslúženej a oprávnenej, no aj takej, ktorá spakruky súkala recepty na to, ako to bolo treba urobiť, zakázať komunistickú stranu, odstrániť stranícku byrokraciu z politiky, zo súdov, z polície, zo všetkých štátnych orgánov, z diplomacie, zo škôl, zo zdravotníctva, z médií a nahradiť ich „našimi“, ľuďmi novej doby a nového charakteru, a to bez prihliadnutia nielen na to, ako to všetko prakticky, konkrétne, procesuálne zvládnuť, ale najmä, kde takých ľudí vziať, po desaťročiach panovania hanebného utlačovateľského režimu, ktorému sa veľká väčšina prispôsobila, neodporovala, neprotestovala, neorganizovala hladovky ani demonštrácie, nezakladala nezávislé združenia, nedala sa zatvárať do väzení, ale skôr hľadala spôsoby ako prežiť, nehovoriac o tom, že pred polrokom v júni 1989 v Pekingu pozabíjali tisícky študentov a aj u nás boli takí, ktorí skúšali zorganizovať milície a armádu ***
*** Miro bol frajer, jemu sa nemohlo stať, aby ho získali, pamätám si ešte z mojich študentských čias, ako jazdil na univerzitu na motorke, elegantne a suverénne ju zaparkoval a odkráčal v koženej bunde do pracovne, mal v sebe prirodzenú guráž, ktorú šíril okolo seba a povzbudzoval jemu blízkych, členov neformálneho spoločenstva patočkovskej „solidarity otrasených“, a bolo celkom samozrejmé, ako sa zachová, keď v čase normalizácie dostal ponuku od Miroslava Válka, „Miro, neblbni, však máš pred sebou život, napíš do novín, že si sa mýlil a že strana má pravdu, napíš si to sám, aby si za to mohol prevziať zodpovednosť ***
*** tú zodpovednosť naozaj aj prevzal, ale za niečo úplne, celkom, načisto iné, a hoci sa jemu tak drahá sloboda a slušnosť znovu zachvievajú pod otrasmi a údermi doma i vonku, podarilo sa mu priamo i nepriamo odchovať dedičov ***
*** ktorí naňho, dal by Pánboh, ktorému to netreba prezradiť, nikdy nezabudnú ***
Martin Bútora, poradca prezidenta, sociológ
