Erik Tabery: Staršina kmeňa

Denník N 14. februára 2019 17:20

Málokedy sa mi hľadajú slová tak ťažko ako teraz. A nejde len o smútok, ktorý pri písaní cítim. Možno poznáte ten pocit, že niekde ste a v tej konkrétnej chvíli cítite, že je výnimočná. Nie je to nejaký dejinný zlom, neodohrá sa nič zásadné ani vzrušujúce, nikto nekričí, nikto neplače, ale telom vám prechádza radosť a vedomie, že by ste tú chvíľu za nič nemenili, aj keď ju nedokážete úplne opísať.

A to sa mi dialo vždy, keď som bol v prítomnosti Miroslava Kusého. Bližšie som ho spoznal až v posledných rokoch, pred tým to pre mňa bola „len“ historická osobnosť – statočný človek, ktorý bol odhodlaný neopustiť svoje presvedčenie, a to ani vtedy, keď ho komunisti kvôli nemu poslali do väzenia.

Od prvého stretnutia s Miroslavom Kusým ma fascinovalo, ako dokázal presne formulovať, hovoril úsporne, bez emócií, pozorne počúval druhých a užíval si spoločnosť. Vždy ho zaujímalo, čo sa deje v Česku, ostatne, mal výborný prehľad.

Myslím, že veľkosť človeka sa pozná aj podľa jeho rodiny a priateľov. A podľa toho, ako sa k nemu správajú. Márne premýšľam, či som bol niekedy v prítomnosti niekoho, komu by jeho najbližší prejavovali takú kombináciu úcty, lásky a nehy. Aj keď bola spoločnosť akokoľvek hlučná, ak chcel prehovoriť, všetci razom stíchli a počúvali. Bol staršinom kmeňa v tom najlepšom slova zmysle, ale nikdy sa na neho nehral. Jednoducho to bolo prirodzené.

Tu a tam rozprával o ľuďoch, ktorí písali smutné dejiny tejto krajiny. V jeho postrehoch ale nebolo ani stopy po frázach z učebníc, poznal ich osobne, takže opisoval ich ľudskú stránku. To človeku umožňovalo chápať príbeh tejto krajiny lepšie, ľudskejšie, hoci bez akéhokoľvek sentimentu. Často vnímame dejiny ako pohyb veľkých javov, málokedy sa nám obraz skladá z tragédií, slabostí a zlyhaní jednotlivcov.

Ľudské spoločenstvo má dar sa vnútorne občerstvovať, aj po velikánoch sa čoskoro zacelí rana, ktorú spôsobí ich odchod. Pán Kusý bol súčasťou základov moderného, porevolučného Československa a neskôr Slovenska. Jeho odchodom sa tie základy nezrútia, ale zatriasli sa mocne. Odišiel nielen dobrý človek, odišiel aj muž, ktorého prítomnosť vás nútila snažiť sa byť lepší. Koľko takých ľudí vlastne máme?

Erik Tabery, šéfredaktor Respektu