Soňa Szomolányi: Myšlienka odplaty mu bola cudzia

Denník N 14. februára 2019 17:20

Miro Kusý bol jedným z pilierov intelektuálneho a občianskeho prostredia, v ktorom sme sa mnohí formovali. Moja prvá spomienka sa spája s učebňou FF UK, v ktorej som ako študentka sociológie v 1967 počúvala so zaujatím prednášku profesora Kusého z teórie poznania.

Už vtedy som jeho výklad nevnímala ako kurz z marxistickej filozofie, ako to bolo oficiálne uvedené, ale ako prednášky samostatne mysliaceho filozofa, obdareného schopnosťou obrazného vyjadrovania, ktorý nepotreboval podkladať svoje logické úvahy citátmi z klasikov marxizmu. Tým však boli jeho prednášky zaujímavejšie. Pamätám sa, ako pôsobili občerstvujúco a v kontexte tej doby podnetné v porovnaní so šeďou oficiálnej marxistickej spisby.

Netušila som, že je to len začiatok vyše polstoročnej cesty, na ktorej budem mať to šťastie sa s ním stretávať a spolupracovať. Napríklad, že o 30 rokov neskôr preberiem od neho vedenie katedry politológie, ktorej základy vytváral.

Medzi tým však v období normalizácie boli jeho a Šimečkove texty v samizdate, ktoré podnecovali moju kritickú reflexiu a imunizáciu voči ubíjajúcej sterilnosti spoločenskovednej spisby.

Pamätám sa, akým silným povzbudením bolo, keď ocenil na Slobodnej Európe môj článok o sociálnej zmene. Netušiac, že o niekoľko mesiacov v novembri 89 k tej zmene aj dôjde a budeme spoločne v politickom klube VPN debatovať, ako tú šancu pre Slovensko napĺňať.

Neskôr Miro Kusý ani na vysokých pozíciách inštitucionálnej moci po novembri 89 nikoho apriórne neodsúdil za pasívne pôsobenie v oficiálnych štruktúrach. Mal s mocou svoju vlastnú skúsenosť, keď bol brutálne exkomunikovaný v čase normalizácie z akademického sveta. Jeho historický nadhľad, ako aj osobné skúsenosti s tým, že radikálna diskontinuita má vždy vysoké ľudské náklady, ho akoby chránila pred radikalizmom.

Aj ako čelný aktér novembra 89 konal v súlade s poznaním, že ideálom a zároveň umením je vybalansovať tú správnu mieru inštitucionálnej diskontinuity a personálnej kontinuity pri systémovej zmene.

Tak aj formoval prvú katedru politológie na Slovensku, a to nielen v priestoroch pôvodnej katedry vedeckého komunizmu, ale aj s časťou jej členov, ktorí úspešne prešli konkurzom.

Bola som v konkurznej komisii a viem, že napriek 20 rokom exkomunikácie z univerzity neprejavil ani náznak akejkoľvek zatrpknutosti za dlhé spoločenské i profesionálne vylúčenie. Bola mu cudzia myšlienka odplaty či potreba kompenzácie za krivdy minulé.

Jeho pochopenie pre ľudskú slabosť bolo mimoriadne. Dával ľudom šancu a reálne možnosti na rekvalifikáciu. Už keď som preberala od neho štafetový kolík vedenia (1997), považovala som to za úspešný príklad jednej mikro-transformácie.

Hoci neraz mu aj z jeho neformálneho kruhu zazlievali ten „ne-revolučný“ prístup, tak doterajší vývoj a kvalita štúdia na tejto katedre je dôkazom správneho postupu.  Len ten, kto nemá skúsenosť s akademickou inštitúciou, nevie, že budovať ju od „nuly“ je, jemne povedané, veľmi problematické.

V posledných rokoch vo svojich komentároch k aktuálnemu politickému dianiu svojím ostrým a politologickou terminológiou nespútaným jazykom dokázal pomenovať prešľapy politických aktérov tak presne a zrozumiteľne ako málokto. Zanechal tak aj osobitú stopu v politickej publicistike, ktorá nám bude chýbať.

V jednom z posledných článkov si nie náhodou už položil otázku zmyslu života. Už si to, bohužiaľ, neprečíta, ale ten jeho bol obdivuhodne a do posledných dní zmyslom naplnený.

Soňa Szomolányi, politologička