Jozef Bátora: Bráňme mosty Miroslava Kusého

Denník N 14. februára 2019 18:49

Smútočná reč Jozefa Bátoru na rozlúčke s Miroslavom Kusým.

Profesor Miroslav Kusý alebo familiárne Miro, ako som ho smel v posledných rokoch oslovovať, bol staviteľom mostov. A to minimálne v troch navzájom prepojených dimenziách.

Po prvé, staval most pre rozvoj politologického myslenia v spojení s kánonom západnej politickej filozofie, ktorú sa v spoločenských a humanitných vedách komunistický režim snažil systematicky likvidovať. Miro Kusý to robil i vďaka svojmu pohľadu „pražskými očami“, na základoch, ktoré získal štúdiom na FF UK v Prahe, kde mal možnosť učiť sa od viacerých popredných akademikov s rozhľadom z čias prvej ČSR v oblastiach politickej filozofie, štátovedy a právnej teórie.

Po druhé, vo svojich prácach o úlohe inštitúcií a organizácií v politickom živote už od polovice 60. rokov staval most k západnej marxistickej politickej filozofii, ktorá kladie dôraz na oslobodenie jednotlivca spod útlaku spoločenských štruktúr. Konkrétne to bol most k mysleniu zdieľanému s ľuďmi ako Herbert Marcuse, Jürgen Habermas či Shlomo Avineri, ktorí tak ako Miro Kusý chodievali na letnú školu na ostrove Korčula v Juhoslávii, kde dochádzalo k slobodnej ideovej výmene medzi akademikmi a intelektuálmi z oboch strán „železnej opony“.

Po tretie, vo svojej spisbe staval Miro Kusý systematický most k menšinám a rôznym formám inakosti, ktoré majú právo byť vnímané a právo rovnocenne patriť do otvoreného spoločenstva, ktorým je každá demokratická republika. Olympiáda ľudských práv, ktorú založil a dlhé roky viedol, vzdelala generácie mladých ľudí.

Nepísalo a nepracovalo sa mu však ľahko, pretože komunistický režim ho systematicky perzekvoval. A tak možno z istej detskej roztopaše si raz v jednom výpredaji kúpil zbierku vojačikov, ktorých rozložil na polici vo svojom dome, a tí ho strážili, mieriac na dvere a okná, aby sa tadiaľ nedostal žiadny neželaný hosť. Nedokázali ho však uchrániť pred vracajúcimi sa spomienkami. Napríklad na to, ako po návrate domov z jednej z chartistických akcií v prítmí jeho obývačky sedel pracovník ŠtB a pokojne mu oznámil, nech sa nenechá rušiť, že on si tam len tak posedí. Nedokázali ho ochrániť pred spomienkami na strach o manželku a dcéry, keď k nim domov občas vtrhli nad ránom eštébaci a prehľadávali celý dom alebo ho prišli odviesť do väzby. Ale vojačikovia na polici pevne chránili jeho vnútorný svet – vybojovávali obranné bitky s narušiteľmi jeho pokojného slobodného myslenia.

Dnes sú títo detskí vojačikovia tu pri ňom. Táto jeho osobná stráž pôjde s ním na jeho poslednej ceste až tam, kam nikto z nás s ním ísť nemôže.

Ale mnohé a mnohí z nás tu ostávajú držať líniu pri obrane mostov, ktoré Miro staval.

Mnohé a mnohí z nás rozvíjajú politológiu a príbuzné spoločenské a humanitné vedy ako odbory pevne ukotvené vo vedeckom poznaní Západu. Mnohé a mnohí z nás skúmajú spôsoby, ako nepripustiť neprimerané zasahovanie štruktúr štátu do slobodných životov jednotlivcov. Mnohé a mnohí z nás sa venujú ochrane menšín a ich práv.

Dnes sa teda na záver Mirovi priamo prihovárať nebudem, pretože rešpektujem jeho svetonázor.

Ale pri pohľade na tváre v tejto aule i pri pomyslení na ďalšie mimo nej môžem povedať, že by mohol byť rád. Pretože mnohé a mnohí z nás budú držať líniu a brániť Mirove mosty vedeckého poznania, slobody a tolerancie.

Česť jeho pamiatke.

Jozef Bátora, autor je profesor na Katedre politológie FiF UK