Štefan Hríb: Miro Kusý a ten druhý

.týždeň 16 február 2019

V stredu zomrel Miro Kusý, čím bol zavŕšený dramatický osobný príbeh. Vo štvrtok bol zničený Ústavný súd, čím sa iný osobný príbeh prepadáva čoraz hlbšie. Dvaja ľudia, dve cesty.

ľudia, ktorí mali odvahu postaviť sa stalinizmu, ruským tankom alebo husákovskej normalizácii, postupne odchádzajú. Ale ja stále znovu zisťujem, že najkrajšia na nich nebola ich odvaha, ale normálnosť. Taký bol pre mňa Ivan Medek aj Pavel Tigrid, taký bol Tono Srholec aj Agneška Kalinová, a práve taký bol aj Miro Kusý. 

Najskôr som ho vnímal ako legendu Charty ´77 a  legendu Bratislavskej päťky, súdenej za podvracanie komunizmu. A po roku 1989 zasa ako jedného z lídrov Verejnosti proti násiliu, patriota Československa a obhajcu ľudských práv. Lenže potom som zistil, že skutočný Miro Kusý je úplne iný.

Po roku 1989 mohol byť predsedom vlády, ale jemu to nič nehovorilo, tak sa ním nestal. Mohol tiež, ako mnohí, neférovo zbohatnúť, ale to sa mu priečilo, tak nezbohatol. A mohol tiež zmĺknuť, keď pri vzniku mečiarovského Slovenska prišli vulgárne útoky a vyhrážky nacionalistov, ale on mlčať odmietal, takže sa ešte hlasnejšie vysmieval z tej ich štátnej hrubosti. To je aká sloboda od funkcií, majetku a strachu? To je aká frajerina?

Miro bol veľmi slobodný človek. No myslím si, že jedna jeho kvalita bola ešte väčšia.

Viackrát som sa ho pýtal, ako on, človek Charty, slobody a ľudských práv, mohol byť v 50. a 60. rokoch členom a neskôr vysokým funkcionárom komunistickej strany. Vždy mi to trpezlivo vysvetľoval, a hoci ma nepresvedčil, čo som dával dosť drzo najavo, nikdy neprestal byť priateľský. Dokonca som mával pocit, že chce tie drzé otázky počuť odo mňa znovu, lebo len keď sa ide na dreň, stojí náš rozhovor za niečo. A keďže úplne rovnaké to bolo aj neskôr, keď sme sa sporili o dzurindovskej ére, práve cez tieto hádky som zistil, že Miro je síce tvrdohlavý, no v skutočnosti pokorný človek.

Ale ani túto pokoru legendy som na ňom nemal najradšej. Lebo na Mirovi Kusom bolo najlepšie to, že s ním bolo dobre – pri drzej diskusii, na veselej ceste autom z kaštieľa Karla Schwarzenberga, alebo len tak, náhodne, na ulici. Príbeh Mira Kusého je jeden z veľkých príbehov Slovenska. Ale ešte viac je to, akým človekom sa po tom všetkom stal.

Obávam sa, že ten druhý osobný príbeh, ktorý stojí za zničením Ústavného súdu, smeruje presne opačne. A pritom nemusí – práve Miro Kusý ukázal, že byť bývalým komunistom je výzva, ktorá sa dá bravúrne zdolať.