Miroslava Kusý: Za Milanom Šimečkom

Prosloveno nad rakví v Bratislavě 28. září 1990

Spomedzi nás - živých - sa našiel jeden opovážlivec, ktorý - pudený bezmocným zúfalstvom z toho nezvratného faktu - sa postavil zoči-voči smrti. Jeho smrti, a opovržlivo jej vmietol do tváre: „neberiem Ťa na vedomie!“ Táto vzbura naliehavo oslovuje aj mnohých z nás. Nemali by sme aj my túto neľútostivú kupliarku so životmi prelstiť tým, že jej odkážeme: Ty nám predsa nášho Milana nemôžeš vziať! To, čoho si sa z neho zmocnila Ty, už nie je on; na to, čo z neho zostalo nám, si Ty krátka! Veď my ho máme bezpečne uschovaného vo svojich knižniciach, samizdatových relikviách i opäť vychádzajúcich jeho dielach. Nám predsa stačí privrieť oči a máme ho pred sebou. Stačí nám siahnuť do poličky a opäť s ním vedieme rozhovor.“

Vážne s tým vystačíme? Prelstili sme ju naozaj?

Prečo sme sa však potom, na púhe jej cynické kývnutie prstom, všetci pokorne zhromaždili na tomto mieste, prečo tu za ním žialime?

Pretože to, čím si nás Milan získaval, čím si nás k sebe pripútal, neboli len jeho názory a myšlienky, originálne rozbory a neopakovateľný spôsob uvažovania. To bola predovšetkým bezprostredná emanácia jeho ľudskosti, fluidum jeho „človečiny“, čím ľudí okolo seba vťahoval do magického okruhu svojej pôsobnosti. A to nielen svojich priateľov, ale každého, s kým sa dostal do styku. Toto fluidum sa uňho prejavovalo skôr, než vôbec začal s niekým hovoriť: bolo ukryté už v láskavo prizývajúcom geste jeho ruky, v odzbrojujúcom úsmeve, s ktorým človeka oslovoval.

Ale práve o toto nás jeho smrť predsa len obrala, v tomto už prelstila ona nás.

Ľudskosť a optimizmus, optimistická ľudskosť či poľudštený optimizmus - to sú základné atribúty, ktoré Milanovi odjakživa priznávali všetci, čo sa nad fenoménom jeho osobnosti zamýšľali. Neviem to dnes vyjadriť lepšie, ako som mu to práve pred deviatimi rokmi napísal do Ruzyne:

„Vieš čo, Milan, nejdem Ťa utešovať a ako Ťa poznám. Ty to ani nepotrebuješ. Nakoniec, bola by to nepatričná výmena úloh, pretože Ty si bol vždy ten utešiteľ pre všetkých ostatných. Som presvedčený, že ani táto väzenská situácia nemôže nič zmeniť na Tvojom životnom optimizme. A to nie nejakom tom teľacom dejinnom optimizme, podľa ktorého všetko neustále smeruje k vyšším a lepším stavom, takže sa ani nemáme čoho obávať, ale optimizme ľudskom, ktorý nosíš v sebe a ktorým sa spoliehaš na človeka a človečenskosť. Zamýšľal som sa nad tým Tvojím príslovečným optimizmom a vychádza mi to naozaj nejak tak, že Ty si presvedčený o neudržateľnosti kdejakého zhovadilizmu, marazmu, mravnej i ekonomickej krízy ani nie tak preto, že tu pracuje špirálovitá dejinná nevyhnutnosť, ale skôr preto, že každý slušný, nevyšinutý človek toho musí mať po čase dosť - a to dokonca aj vtedy, keď z toho tak či onak ťaží. Neviem, či je to naozaj Tvoje východisko, ale v tejto interpretácii sa mi to páči. Možno že nie je úplne nové, rozhodne nie je jedine - správne - vedecké, ale každopádne je ľudsky najprijateľnejšie a človek má pri ňom dobrý pocit, že žije vo svete, ktorý mu je dôverne známy aj čo do motivácii všetkých ľudských činov, aj čo do ich dôsledkov, príčin a cieľov. Slabinou tohto východiska však je, že pri ňom treba veriť v človeka a v človečenstvo. Dá sa s tým vyžiť aj v krimináli?“

Milan to dokázal aj tam, dokázal to vo všetkých svojich životných situáciách, vo všetkých našich životných situáciách. Viera a nádej, ktorými nás sústavne posilňoval, boli tiež späté s bezprostredným pôsobením fluida jeho osobnosti na nás skeptikov, často už prestávajúcich veriť a dúfať. Aj v tomto teda jeho smrť triumfuje nad naším vzdorom priznať jej, o čo nás neodvratne obrala. Priviezli sme si ho sem späť, na Slovensko, pretože sem patrí, tu nadobudol svoje „domovské právo“. V jednom liste z väzenia raz napísal: „Ešte doma som uvažoval o tom, že by som mal konečne napísať akýsi záznam o tomto svojom „poslovenčení“. Nedostal sa k tomu, ale presvedčivý doklad o tomto svojom „poslovenčení“ vystavil celým svojím životom medzi nami. O tom najušľachtilejšom, povznášajúcom „poslovenčení“, akého bol len on schopný. Neznížil sa k nijakej zápecníckej, iba do seba zaľúbenej slovenskosti, ale naopak, povzniesol toto svoje „poslovenčenie“ až na úroveň sebe vlastného európanstva. Práve odtiaľto, z Bratislavy, vstúpil do Európy dávno predtým, než sa o tom u nás vôbec začal uvažovať. Vstúpil do nej ako skvelý bratislavský publicista, zaoberajúci sa slovenskými reáliami, o ktorého sa predchádzali najlepšie európske noviny a časopisy. Dostával už vtedy, keď sa to ešte nielen že nežiadalo, ale dokonca ani nesmelo a trestne stíhalo, Slovensko do európskeho povedomia. A Európa, Európania zvučných mien vstupovali aj k nám, na Slovensko, veľmi často práve cez neho: cez jeho malý byt na Pražskej ulici, ktorý sa takto premieňal na akési súkromné slovenské ministerstvo zahraničných vecí Milana Šimečku. Dávno predtým, než sa tu o tom začalo aj oficiálne uvažovať.

Áno, priviezli sme si ho sem naspäť, ale ani tým sme už jeho smrť nemohli prelstiť. Pretože aj toto jeho prepojenie Slovenska s Európou bolo viazané na živé, činorodé fluidum Milanovej osobnosti. O túto časť nášho spojenia so svetom zostávame tiež chudobnejší.

Môžeme si teda na tejto neľútostnej smrti vôbec ešte niečo vyvzdorovať? Hádam predsa len môžeme.

Ak si zaumienime, že sme ho sem neprišli len oplakať. Že sa nehodláme iba uspokojiť so zachovaním si jeho pamiatky vo svojich mysliach a srdciach. Že budeme naďalej myslieť a konať tak, ako sme premýšľali a konali v magickom okruhu pôsobenia jeho živej osobnosti. Že sa nebudeme znižovať pod úroveň jeho ponímania ľudskosti a optimistického videnia sveta, pod úroveň jeho prístupu k vlastnému občianstvu a k „budovaniu štátu“, pod úroveň jeho národného cítenia i jeho európanstva.

Ak si toto zaumienime, bude mať naše dnešné vzdanie poslednej pocty Milanovi Šimečkovi aj svoj vyšší zmysel.