Zora Bútorová: Za Jiřinou Šiklovou

Článek vyšel v časopise Týždeň v rubrice Osobnosť týždňa 29. května 2021. Za jeho poskytnutí redakci děkujeme.

Dvadsiateho druhého mája večerné ticho u nás doma preťalo zvolanie: „Panebože, Jiřinka...“ A aj po pár dňoch od tohto okamihu sa mi zdá neuveriteľné, že nás opustila Jiřina Šiklová – sociologička, signatárka Charty 77, verejná intelektuálka, vášnivá diskutérka a občianska aktivistka.

Viem, že nie som sama, čo som ju podvedome brala ako niekoho, kto tu bude stále. Taký otvorený, priamy, odvážny a húževnatý človek, tento priam neskrotný živel, si predsa nemôže len tak zomrieť... Naozaj, v jej prípade sa tých necelých 86 rokov zdá akosi málo.

V duchu si predstavujem, ako by nám s príznačnou vecnosťou odrážajúcou odpor k prikrášľovaniu reality zdôraznila: „Život nezískává na hodnotě délkou, trváním, ale hloubkou, obsahem...“ 

Jiřina Šiklová sa nekĺzala po povrchu života, ale s plným nasadením sa ponárala sa do jeho hĺbok s jasným vedomím hodnôt vštepených z domu: od otca, obetavého lekára a sociálneho demokrata a matky, učiteľky a spolužiačky Milady Horákovej. Ich všetečná a zvedavá dcéra sa zblížila s evanjelickým prostredím, kde nachádzala priestor pre svoje pochybnosti i pre rozvíjanie zmyslu pre duchovno, pre  vertikálu. Podľa vlastných slov nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí chcú mať pokoj – jednoducho, „nebol to jej štýl a povaha“.

„Propojení odborné erudice, občanské angažovanosti a neutuchající potřeby pomáhat druhým“ – tieto tri vlastnosti si na nej vážia jej priatelia vrátane kolegýň a kolegov z dvoch pracovísk, ktoré v 90. rokoch založila a viedla – z Katedry sociálnej práce Karlovej univerzity i z nezávislého Centra a knižnice Gender Studies, čiže rodových štúdií.

Jiřina vyštudovala filozofiu a históriu. V tých časoch to bola z núdze cnosť, lebo sociológia ako veda zaoberajúca sa pálčivými spoločenskými problémami bola zakázaná. Od ranej mladosti sa vystavovala „vzduchu našich čias“:  v dobe črtajúceho sa politického odmäku po smrti Stalina vstupuje do komunistickej strany a v 60. rokoch sa angažuje v budovaní novozaloženej katedry sociológie na Karlovej univerzite. Po auguste 1968 sa nezhrbila a nekajala: na protest proti okupácii zahadzuje stranícku legitimáciu, a keď ju vyhodia z univerzity, živí sa ako upratovačka, až kým ju neprichýlia na geriatrickom oddelení Thomayerovej nemocnice v Prahe.

Pašeráčka literatúry

V tom čase už normalizačný režim škrtil a likvidoval nezávislú kultúru. Autori v politickej nemilosti nemohli publikovať, ich texty končili v lepšom prípade v šuplíku či u spoľahlivých priateľov. Jiřina Šiklová od Petra Pitharta prevzala zárodok podzemnej distribučnej siete, cez ktorú celé desaťročie zhromažďovala a expedovala samizdatové texty do zahraničia a odtiaľ zase prísun literatúry domov. Bola kľúčovou spojkou medzi československým disentom a Vilémom Prečanom, ktorý spravoval dokumentačné stredisko na zámku Scheinfeld kniežaťa Schwarzenberga v Nemecku. Na jar 1981 to ŠtB odhalila a Jiřina sa spolu s deviatimi ďalšími ocitla vo väzbe. Obvinili ju z rozvracania republiky a hrozilo jej desať rokov väzenia. Napokon z nich bolo desať mesiacov, po ktorých ju potichu prepustili. Keď zistila, že sa počas jej neprítomnosti distribúcia literatúry zastavila, neohrozene sa do nej znovu pustila. 

Slobodná väzenkyňa

Listy chartistky a disidentky Šiklovej z ruzynského väzenia, ktoré vyšli v roku 2015 pri príležitosti jej 80. narodenín v knihe Omlouvám se za svou nepřítomnost, prinášajú nesmierne silné svedectvo o tom, že sa neumárala svojím osudom, ale myslela na iných. Na diaľku sprevádza syna pri maturite i dcéru pri príprave na svadbu. Posiela im citáty z prečítaných kníh, píše im o ľuďoch, medzi ktorými sa ocitla. Priateľov nabáda na prípravu zborníka k 100. výročiu narodenia Franza Kafku. Jej listy oplývajú povzbudzovaním, vďačnosťou, záujmom o blízkych, ktorí ostali na slobode.

Jiřina Šiklová si v base vydobyla rešpekt spoluväzenkýň, zväčša prostitútok: učí ich po nemecky a anglicky, pomáha im s písaním ľúbostných listov. Zároveň nové prostredie pozorne študuje: „Mnohí sociologové a psychologové se usilovně snažili dostat do podobného prostředí jen proto, aby ho mohli poznat a prozkoumat. Mně se to podařilo ‚poměrně‘ snadno, takže by toho bylo škoda nevyužít.“

Talent, empatia, nadhľad

Vráťme sa však na geriatrické oddelenie Thomayerovej nemocnice, odkiaľ ju väzenie dočasne vytrhlo. Pomáhala tam pri písaní štúdií, aj keď pod nimi nesmela byť uvedená ako spoluautorka. Z vlastnej iniciatívy však pôsobila aj ako psychologička. „K tomu měla neobyčejný talent, vysokou míru empatie a současně potřebného nesentimentálního nadhledu,“ spomína psychiater Radkin Honzák. V kontakte s ťažko chorými a umierajúcimi ľuďmi si naplno uvedomila silu a následky spoločenskej tabuizácie, ktorá často bráni príbuzným, aby boli s najbližším v najťažších chvíľach jeho umierania. A tak to bola neraz práve ona, čo držala za ruku človeka, v ktorom vyhasínal život.

Z tejto skúsenosti čerpala až do konca svojho života. Jej kniha Vyhoštěná smrt z roku 2013, ku ktorej sa vracia vo svojom poslednom rozhovore zo začiatku mája 2021, svedčí o tom, že aj s odstupom niekoľkých desaťročí cítila potrebu apelovať na ľudí, aby sa nebáli zahrnúť umieranie a smrť do života. Jej slovami, prizvať smrť k nášmu stolu: „A to by se měli lidi naučit. Kdyby ve svém okolí viděli, že to někdo dovede, tak by se té smrti asi nelekali.“

Intelektuálna i ľudská skúsenosť, akú získala na geriatrickom oddelení, ovplyvnila jej celoživotnú sociologickú orientáciu. Otázky prípravy na odchod do dôchodku, plánovania staroby, problémy medzigeneračných vzťahov, dvojité, či trojité zaťaženie tzv. sendvičových žien kombinujúcich povinnosti v zamestnaní so starostlivosťou o starších príbuzných a prípadne aj o svoje deti či vnúčatá – to všetko sú témy, ktorým sa Jiřina Šiklová venovala ako vysokoškolská pedagogička, neúnavná účastníčka konferencií a diskusií i ako autorka série úspešných kníh vydavateľstva Kalich. Sú napísané čitateľsky príťažlivým, zrozumiteľným jazykom – tak, aby mohli ľuďom pomôcť zorientovať sa v komplikovanej životnej situácii, vyrovnať sa s ňou, čo najlepšie ju zvládnuť. Ako prezrádzajú už názvy (Dopisy vnučce, Matky po emailu, Deník staré paní), viaceré z nich sú koncipované zo ženskej, či presnejšie feministickej perspektívy, s dôrazom na potrebu rešpektovať práva a dôstojnosť žien v každej fáze a situácii života.

Empatia a starosť o druhých, ktorú osvedčila nielen na geriatrii a vo väzení, bola organickou súčasťou jej neutíchajúcej potreby stáť  pri druhých.

„V posledních letech pořád obvolávala své známé a ptala se: žiješ, chlapečku, potřebuješ něco? Tenhle instinkt v ní byl nejsilnější,“ spomína na svoju priateľku i spoludisidentku niekdajší český premiér a predseda Senátu Petr Pithart, ktorý sa s ňou poznal vyše 60 rokov. Vo svojom nedávnom rozhovore takto odpovedala na otázku, čo si myslí o šťastí. Cítila to tak, že dôležitejšia je spokojnosť, ktorá sa u človeka odvíja od vzťahu k tomu druhému, od jeho blaha.  Vtedy človek vlastne „sám sebe tak trochu pohladí...“

Jiřina a my

Jiřinino intelektuálne a občianske vyžarovanie prekračovalo hranice Českej republiky. Spomínam si na ohlas, aký vyvolala jej štúdia o šedej zóne publikovaná v roku 1990 v časopise Social Research, ktorý vydávala newyorská New School for Social Research. Jasnozrivo v nej poukazovala na dôležitú úlohu, akú pri prechode k demokracii zohrajú ľudia, neraz kvalifikovaní, ktorí nepatrili medzi disidentov ani medzi predstaviteľov komunistického establišmentu.

Jiřina bola neprehliadnuteľná aj  u nás na Slovensku. Dodnes sme jej vďační za esej, ktorou pred 25 rokmi uviedla anglickú mutáciu našej prvej publikácie venovanej rodovým vzťahom Ona a on na Slovensku. Mám ju pred očami, ako pri krste našej knihy Tu a teraz: kapitoly zo života žien 45+ vyzdvihuje, že si všímame ťažké pracovné a životné podmienky slovenských šičiek či opatrovateliek z Humenného odchádzajúcich za prácou do Rakúska. Vidím ju, ako sa nám opakovane prihovára z časopisu Mosty, ktorý ako oddaná zástankyňa česko-slovenskej vzájomnosti vytrvalo podporovala. Počujem ju, ako sa v roku 2007 lúči v krematóriu so svojou priateľkou a šéfredaktorkou Mostov Soňou Čechovou. Vybavujem si jej gestikuláciu na diskusii na Stredoeurópskom fóre v roku 2019. Čítam jej nedávne e-maily, v ktorých zaujato komentuje dianie na Slovensku a drukuje prezidentke Čaputovej. Jednoducho, Česko a Slovensko pre ňu nikdy neprestali byť spojenými nádobami a navzájom si nastavovať zrkadlo.

Jiřine Šiklovej sa podarilo odomknúť niekoľko brán do zanedbaných priestorov našej spoločnosti, otvoriť niekoľko okien na zatuchnutom príbytku každodennosti. Bez toho prievanu, ktorý vznikal všade, kam vstúpila, by bol vzduch našich čias menej dýchateľný, vôňa našej doby vypáchnutejšia, farby nášho sveta vyblednutejšie. Česť jej pamiatke.

Autorka je sociologička, spoluzakladateľka Inštitútu pre verejné otázky.