Smuteční řeč Františka Mikloška na pohřbu Milana Šimečka

Prosloveno nad rakví v Bratislavě 28. září 1990

Vážená smútiaca rodina, vážení prítomní!

Keď som bol prvýkrát postavený pred možnosť, že budem kandidovať do funkcie, ktorú teraz zastávam, poprosil som ako prvé spisovateľa Milana Šimečku, či by nebol ochotný mi v mojej práci radiť. V tomto spontánne vyslovenom prianí bola moja niekoľkoročná skúsenosť, ktorú som mal možnosť prežívať v blízkosti tohto človeka.

Viac som ho videl v živote vo chvíľach utrpenia ako vo chvíľach šťastia a satisfakcie. Ale napriek tomu, tí, ktorí sme sa s ním stretávali, poznali sme jeho hlboký optimizmus a vieru, že všetko sa nakoniec dobre skončí.

Pamätám sa, ako raz, v časoch prenasledovania a takmer bezvýchodiskovosti, povedal, že keď ide po ulici a vidí mladých ľudí, ktorí sa majú radi, keď vidí mladé mamičky s kočíkmi, nadobúda presvedčenie, že život je silnejší ako všetky ideológie a nakoniec ich premôže.

Poznali sme ho ako človeka, pre ktorého pravda voči sebe i voči svojmu okoliu bola naprosto záväzná. Počul som ho, ako si nie jeden raz nahlas kládol otázku: ako to, že ako mladí ľudia sme si nevšimli, že v päťdesiatych rokoch ľudia mizli a my sme sa tvárili pritom tak bezstarostne? Ale s takou istou neúprosnosťou vyslovoval svoje myšlienky a svoje videnie či už na výsluchu, v rozhlase, vo svojich dielach, alebo v prvých dňoch rodiacej sa slobody.

Poznali sme ho ako človeka hlbokej tolerancie a zmierenia. On bol ten, ktorý nás zmieroval s okolím, on bol jeden z prvých, ktorý sa zblížil s obcou veriacich rovnako ako so starými postavami slovenského politického života. On bol jeden z prvých, ktorý po páde totality vyslovil myšlienku zmierenia, odpustenia a nového začiatku a nikdy sa tejto myšlienky nevzdal.

Ale pýtam sa, či toto všetko tvorilo tajomstvo života Milana Šimečku?

Povedal som, že som ho viac videl vo chvíľach utrpenia ako šťastia. Niesol v sebe nalomené zdravie, svoje i svojich blízkych, niesol na sebe v prvej línii všetky problémy doby.

Raz, keď jeho manželka bola v nemocnici a spisovateľa Ludvíka Vaculíka, ktorý ho prišiel navštíviť, spred domu vzala Štátna bezpečnosť a po niekoľkohodinovom výsluchu ho poslala späť do Prahy, požiadal ma, či by som s ním nešiel do kostola. Doma sa pokúša modliť, ale nejde mu to a chcel by sa pokúsiť modliť v kostole pri omši, len nevie, ako sa tam má správať. A potom, keď sme sa chvíľu prechádzali, mal som pocit, že mi poodkrýva nevdojak kúsok zo seba.

Ponad jeho hlboký optimizmus, ponad jeho lásku k pravde, jeho toleranciu a zmierlivosť sa odvíjal zápas plný pokory a bolesti, zápas o seba, o nové horizonty, ktoré nakoniec nevyhnutne vyrastali v zápas s Absolútnom.

Tu, v tejto vernosti svojmu svedomiu, vernosti horizontom, ktoré ho presahovali a zaväzovali, dostával jeho život stále nový a nový smer.

Často tí, ktorí sa bezvýhradne oddali, žili, trpeli a bojovali pre nejakú ideu alebo dielo, odchádzajú z tohto sveta vo chvíli, keď len zazreli naplnenie svojej borby.

Akoby Ktosi potreboval ešte túto ich obeť, aby ich myšlienky, videnie a smer nadobudli v ich smrti akúsi definitívnu platnosť.

Pri týchto slovách myslíme na Milana Šimečku a na všetko, čo pre nás znamenal a čo nám odkázal.

A my veriaci sa zaňho modlíme: „Odpočinutie večné daj mu, Pane!“