Fedor Gál: Šimečka sa nenarodil ako rebel
Pred tridsiatimi rokmi zomrel v Bratislave filozof, publicista, spisovateľ a disident Milan Šimečka (6. marec 1930 – 24. september 1990). Fedor Gál dnes hovorí aj o tom, že zanechal hlbokú stopu, ktorá má svojich nasledovníkov.
pripravila Barbara Rónaiová
Prečo ste sa vtedy, pred takmer 30 rokmi, rozhodli s priateľmi založiť nadáciu a dať jej meno práve podľa Milana Šimečku?
Niekedy mám pocit, že naše dejiny sú dejinami držania huby a kroku. Držať hubu a krok ako keby bola národná kultúrna konštanta. Vždy, keď sa objavil človek, ktorý nedržal hubu a krok, prvé s čím mohol počítať je, že mu to niekto spočítal. Že ho niekto ostrakizoval. Že mu niekto šliapol na krk. Že ho niekto vyhodil z roboty – v najlepšom prípade – alebo ho zavrel do basy. A preto každé meno človeka, ktorý nedržal hubu a krok, by malo byť vytesané kamsi... Ako veľmi dôležité. Ako prst, ktorý ukazuje cestu. A z toho mála mien, ktoré máme k dispozícii, je jedným z nich Milan Šimečka.
Nemyslime si, že jeho príbeh je jednoduchý. Milan Šimečka bol členom komunistickej strany. Prednášal túto tému na vysokej škole. Keď pochopil, kadiaľ cesta nevedie, postavil sa proti bez ohľadu na to, aké to pre neho malo osobné dopady. A zlizol to.
Keď sa menil režim a padol komunizmus, Milan Šimečka bol človek, ktorý vedel na ktorej strane barikády stojí. Bez zaváhania sa pridal do akcie. Ale súčasne hovorím, že to nebol žiaden „prezliekač kabátov“. Bol už zrelým človekom, mal svoj názor a čo je najpodstatnejšie: po Novembri 89 sa mohol uchádzať o významný politický post, ale neurobil to. Zomrel na srdcové zlyhanie ako poradca Václava Havla. Človeka, ktorý bol a je symbolom protikomunistickej zmeny režimu v Československu. Milan Šimečka utrpel obrovskú osobnú emocionálnu jazvu v čase keď sa Československo rozpadlo, s čím nesúhlasil. My, ľudia novembra 89, sme to cítili ako svoju absolútne prirodzenú zodpovednosť založiť úplne prvú nadáciu v ponovembrovom Československu a dali sme jej meno Nadácia Milana Šimečku. Milan Šimečka zanechal stopu. Táto nadácia je jedno z jeho vydarených detí.
Šimečka v Kruhovej obrane píše, že rozdiel medzi demokraciou a diktatúrou je daný životaschopnosťou a silou menšiny, ktorá je ochotná angažovať sa aj za hranicou svojho osobného prospechu. Mňa by zaujímalo, či ty veríš aj v tú väčšinu, lebo spoliehať vždy na nejakú menšinu, ktorá hrdinsky prerazí múr a povedie nás k slobode, je pre mňa skľučujúca myšlienka.
Mám pocit, že Milan Šimečka sa v tomto mýlil. Rozdiel medzi demokraciou a diktatúrou spočíva v tom, že v demokracii funguje princíp aktívneho sociálneho učenia. Keď urobíš totálnu blbosť, keď šliapneš do hovna, keď sa dopustíš gigantického prehmatu, máš šancu zmeniť svoje správanie, politiku, inštitúciu. Učiť sa z vlastných chýb. Toto v diktatúre nefunguje. Naopak, v diktatúre sa to trestá. A na to nemusím ísť do histórie. Všimni si, ako sa správa Lukašenko dnes v Bielorusku, Putin v Rusku... o mnohých súčasných nedemokratických režimoch nehovoriac. Čakať od týchto ľudí, že budú tolerovať princíp aktívneho sociálneho učenia ako svoju bytostnú výbavu, je nezmysel. Výhodou demokracie je, že sa ich to nemusíme pýtať. Môžeme ich jednoducho nabudúce nezvoliť.
No a potom je tu tá večná a bytostná rola elít. Zásadné spoločenské inovácie sa vždy rodia na periférii. Vždy. Nikdy to nie je masové hnutie. Veľmi záleží na tom, či ľudia, ktorí prišli s niečím novým, inovatívnym a zásadným, dokážu zmobilizovať dostatočné nadkritické množstvo ľudí v mene svojich ideí a myšlienok. Keď hovorím nadkritické, tak to nemusí byť ani zďaleka väčšina. Hovorím o zodpovednosti elity. Ak ma niečo štve na súčasnosti, tak je to to, že chýbajú ľudia tohoto typu, ktorí dokážu zmobilizovať ostatných.
Zrejme sú medzi nami, ale občas sa mi zdá, že v nás z tých diktatúr ostal strach z ľudí, ktorí sú iní, žijú inak a máme sklon dávať ich na okraj od začiatku, hneď od prvých výrazov toho, že sú iní. A naopak ľudia, ktorí sa medzi „elity“ dostanú, môžu byť napokon vlastne konformní.
Krízová situácia volá po krízových manažmentoch, po ľuďoch, ktorí zvládajú riešenie krízy. Keď kríza pominie, prvé, čo urobí demokratická spoločnosť je, že ich kopne do zadku. To je napríklad príbeh Churchilla, ktorý dokázal zmobilizovať anglický ľud do vojny z hitlerovským Nemeckom a pri prvých demokratických voľbách po víťaznej vojne, dostal padáka. Demokratické elity v dnešných časoch, aby mohli byť zvolené, ponúkajú ľuďom pohodičku a veľkého záchrancu, ktorý im tú pohodičku dá.
To je A, ale povedzme si aj B. Povedala si, že elity nie je až tak vidieť a že to je tak trochu aj vina toho, že elektorát, voliči, publikum, čitatelia, diváci, ich neberú. Ale nie je to trošku chyba aj tých elít? Nie je to chyba spôsobu, akým sa oni uchádzajú o priazeň publika? Nie je to trošku aj chyba toho, že my sme si zvykli hovoriť o populizme ako o čomsi hnusnom a negatívnom? Podľa môjho názoru, pokiaľ sa niekto neuchádza o priazeň publika lžou a manipuláciou, tak aj populizmus je legitímny.
Takže elity by mali porozmýšľať nad svojim marketingom a budovaním mostov?
Elity by mali ovládať komunikáciu s verejnosťou. Mali by vedieť s kým sa rozprávajú, prečo sa rozprávajú a o čo ide. Elity by mali byť na čele peletónu, ktorému ide o spoločenský prospech. Nerád opakujem klišé, ale emócie sú dnes úplne zásadná vec v správaní ľudí. Existujú pozitívne a negatívne emócie a sú infekčné, jedny aj druhé. Tak prečo tie negatívne dokážu prevalcovať tie pozitívne vo verejnom diskurze, v médiách, v politickom diskurze? Prečo? Pretože tá druhá strana pokrivkáva.
Ja osobne som za komunizmu bola ešte dieťa, takže ho poznám len ako takú ozvenu, ktorá prežíva v tých, čo sú odo mňa starší. Ale keď čítam texty Milana Šimečku, je to akoby som sa tam práve zobudila, cítim ozvenu tej šedi. Vie krásne popísať atmosféru vtedajšej márnosti a hesiel a toho, ako boli ľudia otrávení tým, že takmer všetko, čo bolo v médiách, nemalo žiaden obsah. Rozmýšľala som, ako by to Šimečka vnímal dnes. Tiež sa často obchádza to podstatné, aj keď je to farebnejšie. Čo by Šimečka písal v súčasnosti?
Myslím si, že by bol veľmi kritický, lebo je čo kritizovať. Ale byť kritickým intelektuálom, neznamená ráno sa zobudiť a mať zamračenú tvár, až kým nezaľahneš znovu do postele. Otázka, čo by Milan Šimečka písal dnes, nie je len teoretická otázka. Existuje niečo, ako medzigeneračný prenos. Pozri sa na jeho syna, Milana. On je istým spôsobom reinkarnácia svojho otca. Sú to texty intelektuálne vyzreté, kritické.
A na poznámku o tom, aká sila ide z jeho textov, na to je jediná odpoveď: on sa k svojmu poznaniu neprepracoval v slonovinovej veži. Nebol Kant, ktorý chodil z pracovne do školy a zo školy do pracovne. On mal „nažité“. Poznal, čo znamená byť perzekvovaný, tlačený do kúta. A zažil aj to, čo znamená nebyť perzekvovaný a nebyť tlačený do kúta. Osobná skúsenosť je niečo, čo je takmer nezdieľateľné. Ale jeho syn v sebe nesie nie len to, čo čítal a osobne prežil, ale aj to, čo jeho otec žil. Má to v génoch a mémoch. A to je niečo, prečo existujú inštitúcie ako Nadácia Milana Šimečku, Post Bellum a iné, aby dokázali zdeľovať nažité životy ďalej.
Zdá sa, že Milan Šimečka vlastne vyhral nad marazmom doby komunizmu tým, že sa mu podarilo zostať autentický.
Podarilo sa mu dozrieť k autentickosti a nevzdať sa jej. Šimečka sa nenarodil ako rebel. Nenarodil sa ako hotový autor kníh, ktoré čítaš. Musel absolvovať nejaký životný príbeh. No na to, aby sa Milan Šimečka stal autentickým a kritickým intelektuálom aj za komunizmu aj po ňom, existuje niečo čo sa nedá kúpiť v obchode, ani v dobrom: a to je istá mentálna, osobnostná a spirituálna predvybavenosť. V poslednom čase mám strašne rád slovo tajomstvo. Vie Boh, ako sa rozdeľujú tieto vlastnosti: iba genetikou, iba memetikou, iba zažitou skúsenosťou, iba podmienkami života? Ani tým nevysvetlíš všetko. Jednoducho, taký bol. A takých bolo málo. Teraz som už patetický a to nechcem.
Byť trochu patetický nevadí, ak sa to nepreženie. To je ako škorica na kaši, keď jej je trošku, chutí dobre.
No vidíš. Kaša so škoricou. To bolo jediné jedlo, čo som vedel deťom spraviť. A mali to radi.
Milan Šimečka (1930 – 1990) bol česko-slovenský filozof, spisovateľ, publicista a disident. Vyštudoval ruskú a českú literatúru a filozofiu. V roku 1954 sa presťahoval do Bratislavy, kde pôsobil ako vysokoškolský učiteľ. Po okupácii bol robotníkom, v roku 1981 sa ako jeden z mála kritikov režimu dostal na 13 mesiacov do väzenia. Bol autorom mnohých článkov a kníh, medzi ktoré patria Obnovení pořádku, Kruhová obrana či Konec nehybnosti. V novembri 1989 a nasledujúcich mesiacoch patril Milan Šimečka ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu medzi hlavných intelektuálnych protagonistov nežnej revolúcie. Desať mesiacov, až do svojej smrti, bol poradcom Václava Havla.
