Martin M. Šimečka: Na Slovensku paralelná polis existuje, len o tom ešte sama nevie
Jako dodatek k naší nedávné zprávě o „klanu Šimečků“ uveřejňujeme s laskavým souhlasem autora Martina M. Šimečky ukázku z knihy Výnimočný stav, která je v tisku a bude brzy v prodeji v slovenské i české verzi.
O paralelnej polis
Bol teplý letný večer, ale vzali sme si s mojou ženou svetre, lebo v pivnici býva chladno. Okrem toho, človek nikdy nevie, ako dopadne noc. Hlboko pod zemou sa v šere na drevených laviciach tiesnilo štyridsať ľudí. Netušil som, čo ma čaká. Priatelia, ktorí nás pozvali, len povedali: „Veď uvidíš.“
Keď sa zažali svetlá, rozoznela sa hudba a mladá žena sa počas tanca vyzliekla do polonaha, publikum tlieskalo a pískalo. Kabaret sa začal.
Prišiel aj kúzelník, ktorý rozmotával a na kúsky delil zauzlenú šnúru, aby ju opäť spojil do jednej a hodil ju do publika. Mal som šťastie a chytil som ju. Bola to obyčajná šnúra. Kúzelníka vystriedala Adela Ostrolúcka v prísnych okuliaroch, ktorá nadávala habkajúcemu Ľudovítovi Štúrovi, že sa zasa niekde opil so svojimi kamarátmi a prišiel až nadránom. Bolo aj ďalšie kúzlo, v ktorom dve ženy urobili zázrak, keď nenávisť premenili na lásku – za plentou otočili kartón s nápisom. Publikum sa smialo, tiekli slzy, burácal potlesk.
Na povrchu vládla dusivá spoločenská atmosféra, ale tu, vo vydýchanej pivnici, sa odohrával zázrak slobodnej tvorivosti a humoru.
Celé osemdesiate roky som bol počas diktatúry účastníkom takýchto zázrakov, žil som od jedného k druhému a vyplnili môj čas natoľko, že sivá nuda komunistického režimu sa mi javila len ako prízrak plazivej hmly kdesi ďaleko na horizonte. Ja som dýchal priezračný vzduch slobody.
Lenže tento kabaret sa neodohrával v osemdesiatych rokoch. Bolo to v Modre v júni roku 2025.
Znamená to už, že sa vraciame do minulosti? Nie celkom. Dusivá hmla už oblizuje divadlá a galérie, ale na voľné dýchanie je priestoru stále dosť. Lenže verejný priestor pozorne sledujú fašisti a každý závan slobodnej tvorivosti neomylne zacítia ako hyeny mršinu. Vrhnú sa naň a predhadzujú ho svojim fanúšikom: Pozrite sa, toto je to ich zvrhlé umenie! Ešte sa nepália knihy a obrazy a dusivá hmla sa ešte stále drží len na okraji verejného priestoru. Preto ho treba neustále brániť.
Karl Marx nemal pravdu, keď hovoril, že dejiny sa obvykle opakujú dvakrát, najprv ako tragédia a potom ako fraška. V dvadsiatom storočí fašisti aj komunisti burcovali luzu, aby nenávidela moderné umenie. Dnes burcujú opäť, tým istým jazykom a oslovujú tú istú luzu. To nevyzerá ako fraška.
Verejný útok na umelecké dielo môže byť pre tvorcu niekedy horší ako jeho zákaz, to záleží na krehkosti či odolnosti umeleckej duše a aj na tom, či sa ho niekto zastane. Obrana je vyčerpávajúca, ale každý umelec tento zápas o slobodu dôverne pozná, lebo ho musel najprv zviesť sám so sebou.
Ale kabaret v Modre ukázal aj inú možnosť. Stiahol sa z verejného priestoru do podzemia, kam sa luza nedostane. Ukázal paralelnú cestu, na ktorú sa dá vykročiť kedykoľvek bez ohľadu na povahu režimu a vonkajšiu mieru slobody.
V pivnici vystúpil mladý muž, ktorý najprv prečítal úryvok zo svojej knihy, v ktorej sa vyrovnáva s tým, ako nenávidel svoje telo pre jeho inakosť. A potom tancoval. Fyzicky zjavená a vyjadrená intimita jeho duše ma uchvátila. Umeleckou kvalitou by táto scéna obstála kdekoľvek vo verejnom priestore, ale stojí za to čeliť pobúreniu luzy?
V podzemí malo jeho vystúpenie na divákov ešte silnejší účinok, lebo tu bola jeho tvorivá sloboda absolútna a nikým neohrozená. Že boli svedkami tej úchvatnej scény len štyri desiatky ľudí? To predsa nie je málo.
Preto som mal v Modre pocit, že sa vraciam do osemdesiatych rokov, keď boli pivnice, byty či chalupy scénami pre divadlo, koncerty či výstavy. Zdá sa, že ľudia znova a znova objavujú tú istú radosť z nespútanej slobody. Vytvoria si hoci len na dve hodiny svoj vlastný paralelný vesmír, v ktorom si fyzikálne zákony určia sami.
Taká je moja predstava paralelnej spoločnosti: vytvára si vlastné pravidlá a žije nezávisle od väčšiny. Nemám na mysli klasickú občiansku spoločnosť, ktorej podstatou je aktívna účasť občanov na živote štátu. Mám na mysli koncept, s ktorým prišiel v roku 1978 český filozof Václav Benda v eseji s názvom Paralelná polis. Jeho text sa neskôr stal akýmsi manuálom pre mnohé hnutia odporu v rôznych diktatúrach po celom svete. Je to návod na slobodný život v neslobode, ale jeho základné princípy môžu rovnako dobre fungovať aj v oslabenej demokracii, akou je tá naša.
Bendova esej vznikla v temnej dobe a on v úvode píše o „dezilúzii a hlbokej skepse“. V dejinách ľudstva sa vždy šírili texty, ktoré osvietili mysle ľudí žijúcich v temnote, a jeho esej bola jedným z nich.
Človek túžiaci po slobode v komunistickej diktatúre mal v tom čase podľa Bendu tri možnosti. Prvou bola otvorená vzbura, lenže v policajnom štáte bol taký pokus samovražedný, a preto si „v žiadnom rozumnom etickom systéme nemôže robiť nárok na verejné uznanie“. Druhou možnosťou bol pokus o kompromis s mocou s cieľom dosiahnuť „aspoň čiastočnú nápravu“. Lenže to znamenalo ustúpiť zo svojich „morálnych záväzkov“. Benda navrhol tretiu možnosť: spojiť sa „v úsilí o postupné vytvorenie paralelných štruktúr“, ktoré by aspoň čiastočne nahradili nefunkčný systém. Benda dokonca veril v to, že takýmto paralelným životom v slobode sa môže podariť „humanizovať aj niektoré existujúce štruktúry“. Teda že aj ľudí, ktorí sa prispôsobili diktatúre, bude lákať príklad života v paralelnej polis.
Pripúšťal, že jeho plán je možno naivný a „nad naše sily“, ale v praxi už videl niektoré jeho rysy. Predovšetkým v kultúre. Nezávislá literatúra, knihy, ktoré kolovali v mnohých kópiách prepísané na mechanických písacích strojoch a ktorým sme hovorili samizdat, ale aj hudba a výtvarné umenie. To bola už paralelná kultúrna štruktúra, ktorá – ako to videl Benda – „úplne dominuje nad neživotnými oficiálnymi štruktúrami“.
Benda uvažoval, že model paralelnej kultúry sa má použiť aj pre paralelné školstvo, teda súkromné vzdelávanie mladých ľudí, ktorým režim zakázal štúdium. Aj to už sa rodilo, boli to takzvané „bytové univerzity“.
Správne predpokladal, že vytvoriť najmä paralelnú ekonomiku bude tvrdý oriešok, pretože „politická moc považuje túto oblasť za rozhodujúci prostriedok na svojvoľné ovládanie občanov“. Režim vystavil disidentov „neznesiteľnému ekonomickému tlaku“, preto by mala byť paralelná polis založená „na systéme vzájomného ručenia nielen morálneho, ale aj materiálneho“. Aj preto je nutné opierať sa o „účtovníctvo absolútnej dôvery“.
Nastal už dnes čas vrátiť sa k Bendovej myšlienke? Myslím, že áno, najmä preto, lebo v praxi už na Slovensku paralelná polis existuje, len o tom ešte sama nevie. Kabaret v Modre bol len jeden výhonok roky kvitnúcej duchovnej krajiny. Tvorila sa v posledných desaťročiach postupne a nebadane bez ohľadu na charakter vlády. Nebadane preto, lebo nebol dôvod si tento vývoj uvedomovať, neexistoval totiž tlak na „morálny záväzok“. Chodiť do divadla či na hudobný festival Pohoda bola skôr otázka vkusu než vedomej účasti na zvláštnom spoločenstve.
S nástupom fašistov k moci sa však tento morálny záväzok začína naliehavo rysovať, rovnako ako sa čoraz zreteľnejšie formuje ono spoločenstvo. Do divadla dnes nejdeme len preto, lebo chceme vidieť dobré predstavenie a prežiť katarziu po súboji dobra a zla, ale aj preto, lebo tam stretneme takmer výlučne ľudí, s ktorými nás spája rovnaký morálny záväzok. Najdramatickejším prejavom paralelnej polis sú demonštrácie, na ktorých sa stretnú desaťtisíce ľudí. Na jednej strane protestujú proti vláde ako občania s volebným právom, na druhej strane tam idú aj ako obyvatelia paralelnej polis, lebo chcú pookriať v hrejivej atmosfére spoločného morálneho postoja.
