Božena Fuková osemdesiatnička (2015)
Vojtech Čelko
O Boženke Fukovej sme v časopise Slovenské dotyky, alebo v štvrťročníku Zrkadlenie/Zrcadlení viackrát písali. Niet divu, radi sme pripomínali ženu, ktorá prejavila v októbri 1968 toľko statočnosti, keď ako jediná poslankyňa slovenskej národnosti vtedajšieho Národného zhromaždenia, hlasovala proti prijatiu zmluvy o pobyte sovietskych vojsk na československom území. Zmluva na viac ako dvadsať rokov spečatila naše osudy v normalizačnom režimu, ktorý trval až do pádu komunistického režimu v našej krajine.
Pri príležitosti jej významného jubilea by sme tento krát priblížili prostredie, z ktorého vyšla, ktoré ju formovalo a spomenuli i roky jej štúdií a začiatky vstupu do verejného života.
Božena Fuková, rodená Pilchová pochádzala z viacčlennej rodiny. Otec Jozef Pilch, pracoval ako hájnik na majetkoch v Bystričanoch, kde už jeho dedo postavil hlinený dom. Keď ovdovel, hľadal pre svoje tri deti novú matku. Za manželku si vzal Júliu Fraňovú, Boženkinu matku, s ktorou mali spolu tri deti. Matka bola v domácnosti, lebo starosť o šesť detí a malé hospodárstvo vyžadovala veľa času. Korene otcovej rodiny boli protestantské a rodina pochádzala zo Sliezska. Mamička bola rodáčka od Bánoviec nad Bebravou, z Miezgoviec pri Zay-Uhrovci.
Od mala túžila po škole, po vzdelaní. Raz spomínala, že bola iná, než ostatné deti. Prejavovalo sa to jej nebojácnosťou a priebojnou povahou. Všetko chcela robiť inák ako ostatní súrodenci. Na jeseň 1944, po obsadení Slovenska nemeckou armádou vydalo nemecké velenie nariadenie, aby mladí chlapci išli kopať zákopy. Boženka ako deväť ročná žiačka, ktorá na svoj vek pomerne dobre vedela po nemecky, s bratom Metodom, na ktorého sa nariadenie vzťahovalo, zapriali kravku a išli spolu Metoda vyreklamovať z tejto povinnosti.
Boženka pred miestnym veliteľom brata Metoda označila za jediného živiteľa rodiny, lebo otec bol vážne chorý. Na nemeckého veliteľ veľmi zapôsobilo malé dievčatko, ktoré hovorilo po nemecky, pripomínalo mu jeho vlastnú dcérku, tak jej žiadosti vyhovel a Metod mohol ostať v Bystričanoch. Prostredný brat Bohuš zomrel ako šestnásť ročný na mozgovú obrnu. Boženka začala chodiť do školy na Fančovej. Do Bystričian, kde bývali to bolo sedem kilometrov. Po oslobodení navštevovala meštianku v Oslanoch a potom nasledovala obchodná akadémia v Nitre. Oslany boli deväť kilometrov vzdialené od Bystričian. Na jar a v jeseni to ešte išlo ísť peši do školy, ale v zimných mesiacoch tam musela bývať. V štúdiu pokračovala na obchodnej akadémii v Nitre, kde aj ako devätnásťročná zmaturovala.
Snaha dostať sa na riadne štúdium na Vysokú školu ekonomickú jej nevyšla, tak uvažovala o diaľkovom štúdiu. Prvé zamestnanie nastúpila v Novákoch v uholnom prieskume, ale nebola tam dlho. Nezdravé podmienky, zlé pracovné ovzdušie spôsobovali zdravotné problémy a lekár jej odporúčal odísť na sever, tak prešla na krajský národný výbor do Žiliny. Ani v Žiline sa nevzdala myšlienky študovať na vysokej školy a podarilo sa jej začať diaľkovo študovať ekonómiu v Bratislave.
V Žiline sa stala členkou krajského výboru ČSM. Ešte v Oslanoch vstúpila do tejto vtedy jedinej mládežníckej organizácie.
Keď vyvstala požiadavka vybrať nejakého mladého zväzáka na štúdium do Moskvy, vytipovaný kandidát kvôli rodine odstúpil, Boženka to komentovala slovami „ keby mne tak niekto ponúkol takúto možnosť a on si ešte vyberá!“ Pôvodne vybraný kandidát ale hneď povedal, že má za seba náhradu a navrhol Boženu. Príslušný orgán to schválil. Možno zohralo úlohu aj to, že bola žena, lebo nakoniec v celej desať člennej skupine budúcich frekventantov moskovského kurzu bolo osem mužov a dve ženy.
Pred odchodom do Moskvy museli ešte absolvovať mesačnú prípravku v Prahe, kde okrem ruského jazyka hustili do nich všetko možné, politiku, ekonomiku, ideológiu nielen o Sovietskom zväze, ale aj o Československu..
Matka nesúhlasila s Boženiným odchodom do Moskvy, mala o dcéru obavu, ale tá sa jej snažila rozptýliť obavy. Tiež sestra Marta bola zásadne proti, ale Božena mala „svoju hlavu“ a povedala, že je „z iného cesta“, ako sú oni.
V Moskve bola školský rok 1958–1959 a študovala na Centrálnej škole leninského komsomolu. „Učili sme sa dejiny VKS(b) a politickú ekonómiu“. Ročný pobyt v Moskve bol pre ňu veľkou školou. Prehliadla, ako je vzdialený tamojší život od reality. Všetko bolo iné, ako predtým počula. Mladé, naivné dievča stratilo všetky ilúzie. Oči jej otvoril už hneď po prechode v Čiernej nad Tisou. Z okna vlaku videla biedne dediny, so slamovými strechami. Presvedčená zväzáčka myslela, že kolchozy a sovchozy sú pokrokom a opak bol pravdou. Bieda, akú už doma nepoznali.
Ani nejaké bližšie styky s sovietskymi komsomolcami nemali. Skôr sa stýkala s mládežníkmi zo socialistických krajín, alebo aj z Fínska, či Francúzska, alebo Talianska.
Po návrate z moskovského pobytu začala pracovať na krajskom výbore Československého zväzu mládeže v Žiline. Pred cestou jej povedali, že sa musí stať členkou komunistickej strany. Veľmi o tom nepremýšľala, štúdium v Moskve ju zaujímalo a považovalo sa to za samozrejmosť. Vtedy bola asi ročná kandidátska lehota. Počas ročného pobytu bola papierová zamestnankyňa aparátu ÚV ČSM, napriek tomu, že tam nikdy nepracovala.
V roku 1960 došlo v Československu k územnej reorganizácii. Mnohé okresy boli zrušené a kraje sa združovali do územne väčších celkov. Žilinský kraj spolu s banskobystrickým krajom vytvorili stredoslovenský kraj.
Počas štúdia v Moskve prerušila na rok diaľkové štúdium na Vysokej škole ekonomickej, ale po návrate pokračovala v druhom ročníku štúdií. Na krajskom výbore KSS bola vedená ako kádrová rezerva a vzhľadom na moskovský rok štúdií ju preložili na krajský výbor Národnej fronty v Banskej Bystrici, kde sa stala ako 25 ročná vedúcou tajomníčkou.
V roku 1964 bola navrhnutá za poslankyňu do Národného zhromaždenia.
V októbri 1962 bola hosťom nejakej straníckej konferencie za Národný front. Tam sa zoznámila s pražským redaktorom Rudého práva Zdeňkom Fukom, ktorý bol ako novinár na túto konferenciu delegovaný a „ padli si do oka“. Bola to láska na prvý pohľad. Nielen z jej strany, ale aj vtipnému novinárovi sa páčila pekná blondínka, ktorá do všetkého hovorila a mala na všetko svoj vlastný názor. Od tej doby, to bolo jeseň 1962, začali spolu chodiť. Zdeněk pracoval v Prahe a Boženka využila každej možnej príležitosti zúčastniť sa rôznych školení, seminárov alebo iných podujatí v hlavnom meste. Dlho spolu nechodili. V máji 1963 sa mladí ľudia vzali. Manželstvo prekonalo ťažké časy rokov normalizácie a prežili spolu štyridsať päť rokov. Zdeněk, ktorý sa stal šéfredaktorom časopisu Nová Praha bol vylúčený zo strany. Po dlhšom čase si našiel miesto vo výrobnom a pracovnom družstve. Zdeněk bol nielen novinár, ale aj básnik. V mladosti písal ľúbostnú poéziu, neskôr angažovanú poéziu, ako dnes hovoríme, občiansku lyriku a v zrelom veku duchovnú poéziu. Známy kultúrny pracovník, dramaturg a básnik Jiří Kutina si veľmi cenil Fukovu poéziu. V deväťdesiatych rokoch mu vyšlo niekoľko básnických zbierok,
Ale to predbieham. V októbri 1964 sa Božene narodila jediná dcér Danka. To už bola v Prahe poslankyňou národného zhromaždenia.
Keď som sa pýtal na jej záujmy, tak mi povedala: „Celý život ma zaujímali verejné veci. Nevedela som v mladosti, že je to politika, ale už som ju robila. Hovorila som do toho, čo sa mi nepáčili. Nech ma poslali kamkoľvek, vždy som prejavovala svoj kritický postoj. Vždy som bola evanjelička. Do svojich vystúpení na schôdzach som sa snažila miešať princípy viery, ktoré som nadobudla v rodinnom prostredí.“
Ešte k hlasovaniu, ktoré bolo 18. októbra 1968. Mnohé podrobnosti boli už popísané. Predpoludním bola ešte stranícka skupina poslancov. Predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský dal hlasovať „na skúšku“, aby videl, ako budú poslanci hlasovať. Poslankyňa Kleňhová-Besserová sa ohradila, aké na skúšku?! Stranícka skupina zaväzuje. Všetci prítomní počuli, že Božena bude hlasovať proti
Pri hlasovaní, sedela vedľa Gertrudy Sekaninovej-Čakrtovej, ktorá sa jej potom spýtala: „Kto bol ten štvrtý?“ Božena prosto odpovedala „ ja“. Pri odpovedi na moju otázku, aký mala potom pocit, povedala „výborný“. „Vyslobodila som sa zo všetkého, bola som slobodná“. Truda Sekaninová, s ktorou sa priatelila až do jej smrti jej povedala, že ona tiež, že mala pocit, ako vtedy, keď vyskočila z vlaku smrti, v ktorom ju prevážali v zime 1945 z jedného koncentráku do druhého a tým si zachránila život.
Božene Fukovej sa v posledných rokoch dostalo ocenenia nielen na Slovensku, kde jej prezident udelil Rad Ľudovíta Štúra, ale v roku 2014 aj tu v Česku, kde od roku1964 žije. V máji jej bola udelená Krieglova cena a 28. októbra 2014 prezident republiky jej udelil medailu „Za zásluhy o štát“.
Svoju jeseň života vzhľadom na vážnu chorobu prežíva v jednom vinohradskom penzióne. Na záver nášho stretnutia mi povedala, že hlasovanie O zmluve o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území Československa považuje za „hviezdnu chvíľu“ svojho života a napriek všetkým nepríjemnostiam, ktoré ju a celú jej rodinu dvadsať rokov sprevádzali, nikdy neobanovala, že odmietla pri hlasovaní podporiť právne zakotvenie okupácie Československa.
