Soňa Szomolányi: Spomienka na Mira Kusého
Profesor Miro Kusý bol jedným z pilierom intelektuálneho a občianskeho prostredia, v ktorom sme sa mnohí formovali. Moja prvá spomienka sa spája s učebňou na prízemí našej Alma Mater, v ktorej som ako študentka sociológie v 1967 počúvala so zaujatím jeho prednášku z teórie poznania. Vôbec som jeho výklad nevnímala ako kurz z marxistickej filozofie, ako to bolo oficiálne uvedené, ale ako prednášky samostatne mysliaceho filozofa, obdareného schopnosťou obrazného vyjadrovania, ktorý nepotreboval podkladať svoje logické úvahy citátmi z klasikov marxizmu. Tým však boli jeho prednášky zaujímavejšie. Pamätám sa ako pôsobili občerstvujúco a v kontexte tej doby podnetné v porovnaní so šeďou oficiálnej marxistickej spisby. Netušila som vtedy, že je to len začiatok vyše polstoročnej cesty, na ktorej budem mať to šťastie sa s ním stretávať a spolupracovať. Napríklad, že o 30 rokov neskôr preberiem práve od neho vedenie Katedry politológie, ktorej základy vytváral. Medzi tým však boli v období normalizácie jeho a Šimečkové texty v samizdate, ktoré podnecovali moju kritickú reflexiu a imunizáciu voči ubíjajúcej sterilite vtedajšej spoločenskovednej spisby. Pamätám sa akým silným povzbudením bolo, keď ocenil na Slobodnej Európe môj článok o sociálnej zmene. Netušiac, že o niekoľko mesiacov v Novembri 89 k tej zmene aj dôjde a budeme spoločne v politickom klube VPN debatovať ako tú šancu pre Slovensko napĺňať.
Neskôr Miro Kusý ani na vysokých pozíciách inštitucionálnej moci nikoho apriórne neodsúdil za pasívne pôsobenie v oficiálnych štruktúrach starého režimu. Mal s mocou svoju vlastnú skúsenosť, keď bol brutálne exkomunikovaný z akademického sveta a teda aj z tejto budovy. Jeho historický nadhľad, ako aj osobné skúsenosti s tým, že radikálna diskontinuita prináša vždy vysoké ľudské náklady ho akoby chránila pred radikalizmom . Aj ako čelný aktér Novembra 89 konal v súlade s poznaním, že ideálom a zároveň umením je vybalansovať tú správnu mieru inštitucionálnej diskontinuity a personálnej kontinuity pri systémovej zmene.
Tak aj formoval prvú Katedru politológie na Slovensku, a to nielen v priestoroch pôvodnej Katedry vedeckého komunizmu, ale aj s časťou jej členov, ktorí úspešne prešli konkurzom. Bola som v konkurznej komisii a viem, že napriek 20 rokom exkomunikácie z Univerzity, neprejavil ani náznak akejkoľvek zatrpknutosti za dlhé spoločenské i profesionálne vylúčenie. Bola mu cudzia myšlienka odplaty či potreba kompenzácie za krivdy minulé. Jeho pochopenie pre ľudskú slabosť bola mimoriadna. Dával ľudom šancu a reálne možnosti k rekvalifikácii. Už keď som preberala od neho štafetový kolík vedenia (1997), považovala som to za úspešný príklad mikro-transformácie Hoci, niektorí neraz aj z jeho neformálneho kruhu mu zazlievali ten „ne-revolučný“ prístup, tak doterajší vývoj a kvalita štúdia na tejto katedre je dôkazom správnosti jeho prístupu. Len ten, kto nemá skúsenosť s akademickou inštitúciou nevie, že budovať ju od „nuly“ je, jemne povedané, veľmi problematické .
V posledných rokoch v komentároch k aktuálnemu politickému dianiu svojim ostrým a politologickou terminológiou nezošnurovaným jazykom dokázal pomenovať prešľapy politických aktérov tak presne a zrozumiteľne, ako málokto. Zanechal preto aj jedinečnú stopu v politickej publicistike, ktorá nám bude chýbať. V posledných článkov sa však vrátil k filozofickému nadhľadu a nie náhodou si v jednom z nich položil otázku zmyslu života. Žiaľ už to nepočuje, ale ten jeho bol obdivuhodne a do posledných dní zmyslom bohato naplnený.
Spomienka nedávna je z debát priateľského kruhu počas ostatnej silvestrovskej noci v tradične pohostinnom dome Kusých. V jednej chvíli mi Miro, sediac vedľa, s takou takmer sokratovskou epistemickou pokorou hovorí: „Mrzí ma, že tú medzeru v poznaní politologickej literatúry som nestihol zaplniť.“
Naša rozlúčka s prof. Mirom Kusým sa týka len jeho fyzického odchodu, nie však hodnôt, ktoré zastával. Naopak, odkaz celého jeho života - „len slušným byť nestačí“, lebo obrana fundamentov slušnej spoločnosti vyžaduje aktívne vzdorovať neslušným - je dnes obzvlášť živý.
prof. Soňa Szomolányi, PhD.
