László Szigeti: Smútočná reč za Miroslavom Kusým

1.

Miroslav Kusý neoblomne trval na ideách európskeho humanizmu. V centre jeho uvažovania stál človek a jeho neustály zápas o pravdu. Nebolo preňho otázkou, či je vyšším princípom človek alebo štát.

Prítomnosť humanistických ideí je citeľná už v jeho prvej knihe, marxizmom inšpirovanej Filozofii politiky. V roku 1966 ešte pokladal za správne, aby svoje ideologické ja povýšil nad filozofické. Túto anomáliu odstránil, keď po okupácii v šesťdesiatom ôsmom zúčtoval so svojím dovtedajším ja. Musel podať svedectvo, že pokiaľ chceme naozaj chápať naše miesto vo svete, musíme aspoň raz v živote umrieť. Mal šťastie, že vtedy nemal ešte ani štyridsať, a tak mu ostalo dosť času na znovuzrodenie. Jeho činy v období normalizácie a disentu už čerpali zo sokratovského prameňa a reprezentovali ideál osobného humanizmu.

2.

Miroslav Kusý žil vo svete Logosu. Vedel, že za dôležité vety sa nestačí postaviť len raz. Treba tak urobiť mnohokrát a podľa možnosti v kontexte dejinných udalostí. Poznal všetky varianty slovenského jazyka od Hurbana po Hvoreckého. Z ich stretov formoval vlastný názor na svet, svoj jazyk, jazyk európskeho demokrata. Odkrýva ním tragiku slovenských zápasov identít, a tragickosť európskeho – a zvlášť jeho zdeformovaného variantu – stredoeurópskeho národnoštátneho ideálu. Jeho jazyk je presný, tvrdý, jednoznačný, neústupčivo trvajúci na vlastnej slobode.

3.

Miroslav Kusý v zárodkoch rozpoznal idiotskú krásu nenávisti. Odmietal všetky podoby nacionalizmu, šovinizmu a rasizmu, odmietal ospravedlňovanie útlaku páchaného na ženách, deťoch, a opovrhovanie chudobou. Ľahostajnosť moderných spoločností k ľudskému utrpeniu vnímal ako sebazničujúcu. Podporoval práva nespočetného množstva menších entít. Zaväzovala ho k tomu ochrana ľudskej dôstojnosti a hodnôt právneho štátu. To bola jeho viera! Ona nasmerovala jeho pozornosť aj na problémy Rómov a národnostných menšín, žijúcich na Slovensku – medzi inými aj na problémy tunajších Maďarov.

Jeho vlastenectvo nevynechalo nikoho. Politické Slovensko vnímal v celistvosti, a tunajších Maďarov ako konštitutívny prvok. Nespočetnekrát vytkol slovenským politickým stranám, že im chýba koncepcia menšinovej politiky.

4.

Keď som sa ho počas silvestrovskej noci pýtal na zdravotný stav, Miro odpovedal: je to otázka týždňov alebo dní – bez najmenšieho náznaku sebaľútosti. Jednému z nás pred rokmi o smrti povedal: po nej nie je nič.

Pohanská veličina.

Majestát racionalizmu.

Už som mal dočinenia s podobným zosnulým; bol to istý maďarský spisovateľ. Mal rovnakú životnú stratégiu: Hlavou proti múru – a cez vyrazený otvor ďalej. Premenil sa na prach – rovnako, ako sa naň premení aj Miro. Útecha ani utešovanie nemá miesto – beztak by mu to bolo cudzie.

Nie tak knihy, ktoré po ňom ostali. Odkaz. A pamäť.

Tá moja si o ňom uchová, že v nebezpečenstve sa nikdy nebál. Moja zbabelosť potajomky obdivovala jeho odvahu, pretože aj tá v ňom bola univerzálne ľudská. Možno to ma k nemu pútalo najsilnejšie.

Na opis nášho priateľstva by som chcel použiť nepatrné slová. Celkom nepatrné. Natoľko nepatrné, že ich môžem vidieť iba ja. Sám. So zatvorenými očami.

László Szigeti