Nekem mondja – čo mi budeš vyprávať...

Dagmar:

Tak otec často hovorieval a do veľkej miery ho to vystihuje. Vedel svoje. Nie, že by nepočúval druhých—bol pozorný poslucháč, no napriek tomu, alebo asi práve preto sa rozhodoval aj tak až na základe vlastnej dôslednej úvahy. Preto ho bolo ťažké zviklať, zmanipulovať, ukecať či vo veciach verejných alebo domácich. Zavrhol všetky cesty ľahšieho odporu. Nekem mondja bola štandardná odpoveď na každý taký pokus.

Tí, čo otca poznali odmladi dosvedčia, že našiel sám seba a zmysel svojho života naplno, keď stretol mamu, Jolku. Všetko do seba zapadlo. Bol netradičný a vytrvalý nápadník, namiesto ľúbostných listov napísal napríklad 20 stranovú teóriu milostného listu, krížovky, hádanky. Vyšlo to, prežili spolu 50 rokov. Túto nápaditosť neskôr aplikoval aj na nás.

Alexandra:

Bol to najlepší otec. Čítal nám, hral sa s nami, chodil s nami na výlety, robil nám raňajky a desiate, rozprával sa s nami, veľa veľa, o všetkom. Okrem týchto vecí, ktoré každý skvelý otec robí, však robil ešte oveľa viac. Rozprávky a básne nám nielen čítal, ale aj písal a občas svojpomocne vydával v rodinnom časopise. Do desiát nám vkladal vtipné lístočky. Hračky nám sám vyrábal, napríklad fantastický domček pre bábiky.  Tá tvorivosť sa samozrejme zišla v časoch, keď nebol veľký výber a nemali sme veľa peňazí. To však nebol dôvod. Kreativita a vtip boli jeho prirodzenou súčaťou. Svojmu vnukovi, môjmu synovi, vyrobil drevený meč s nápismi Venceremos na jednej strane a No pasarán na druhej. Vnuk ho dostal samozrejme aj s historickým výkladom. A naučil ho rúbať drevo, hrať šach a vštepil mu, že inteligentný človek sa nemôže nudiť. Všetko podstatné do života.

Dagmar:

O tom, že bol nadčasový filozof, zakladateľ inštitucionalistického myslenia na Slovensku, priekopník ľudských a menšinových práv, statočný občan a verejný intelektuál dnes zaznelo mnoho. Nekem mondja bolo východiskovým bodom tohto všetkého.  Ale platilo aj doma. Veci bolo treba robiť poriadne a do konca. Rád nás v tom cvičil, napríklad nám schovával neupratané papuče (koľkokrát sme ich hľadali celé týždne). Platilo i v jeho vlastnej šoférskej filozofii-- pravidlá cestnej premávky bral ako odporúčania pre menej zdatných a schopných šoférov. Riadil sa nimi sporadicky, pretože nekem mondja, on vedel lepšie. Dvakrát síce rozbil predné svetlá (na zelenú majú všetci vyraziť naraz!), ale bol neochvejný.

Jeden by si myslel, že taký život s disidentom musí byť peklo. Strach, schovávanie sa, možno ľútosť..... Ale nebolo to tak. Život s ním bolo jedno neuveriteľné dobrodružstvo. Strach si vôbec nepamätám. Len bezuzdné nadšenie. Domové prehliadky boli fantastickou príležitosťou činiť hrdinské skutky, napríklad schovávať samizdaty v špinavom prádle. Odpočúvacie zariadenia boli vítanou výzvou ako zašifrovať komunikáciu či spievať „počúvačom“ školské pesničky do steny.

Alexandra:

Bol a zostáva pre nás nedostižným vzorom. Bol úžasne pracovitý, neznášal lenivosť a zaháľku. A tiež neporiadok. A nedochvíľnosť. Húževnato až tvrdohlavo robil všetko, čomu veril.

Zároveň s pokorou prijímal osud, aj v nepriaznivých situáciách sa vynašiel a išiel ďalej svojou cestou. V posledných rokoch pokorne prijímal aj každé zhoršenie v rámci choroby. Chvíľu ho síce frustrovalo, že už nevládze rúbať drevo či chodiť na túry, zmieril sa s tým však, sedel, čítal a písal.

Neviem ako to bude bez neho. Bol pre nás oporný bod. V pravom slova zmysle. Vždy bol oporou, mal jasný názor, postoj, od ktorého sa dalo odraziť a ísť ďalej. Postoj, ktorý bol vždy založený na princípoch cti, spravodlivosti, morálky. Odjakživa, čo si pamätám, sa rozhodujem v zásadných veciach s myšlienkou, čo by na to povedal otec. Doteraz som sa ho mohla spýtať, prebrať to s ním. Odteraz sa musíme spoliehať, že ten oporný bod ostal hlboko v nás. Že keď to budeme potrebovať, budeme si vedieť predstaviť čo by na to povedal.

Čo by na to povedal Miro Kusý?