Peter Zajac: Odchádzať zo života s vôňou mladosti

.týždeň 15. február 2019

S Mirom Kusým odchádza po Milanovi Šimečkovi, Jozefovi Jablonickom a Júliusovi Strinkovi posledný občiansky disident najstaršej generácie.

po odchode Pavla Hrúza, Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera zredli aj rady ďalšej generácie disentu.

Pre túto generáciu nebolo disidentstvo len dodatočnou intuíciou ako pre tých, ktorí sa k nemu začali hlásiť až dnes. Je to zvláštne, ale pomaly posledným žijúcim disidentom sa stal mimo kresťanského disentu dnes už vôbec nie mladý Martin M. Šimečka, ktorému sa vždy hovorilo pre rozlíšenie od otca mladý Milan; ale aj ten kresťanský disent sa scvrkáva, pomaly už len na Jána Čarnogurského a Františka Mikloška.  Životné zákruty občianskeho a kresťanského disentu boli všelijaké. Občiansky bol pred rokom 1968 často spojený s marxizmom a komunistickou stranou, kresťanský pred rokom 1945 s ľudáctvom a vojnovým slovenským štátom. Platí to však aj pre obdobie po roku 1989, keď sa cesty jednotlivých disidentov uberali na všetky svetové strany. To, čo ich všetkých spájalo, bol november 1989. Neviem, možno bolo ilúziou myslieť si, že toto spojenectvo sa stane trvalým, no prinajmenšom pri Františkovi Mikloškovi sa potvrdilo.

Dve veci ma od Mira Kusého odlišovali. Nebol som marxista a nebol som disident.  Marxista som nebol, lebo som mal pred očami životný príbeh svojich rodičov, nie veľmi odlišný od príbehu Mira Kusého. Disident som nebol, patril som do šedej zóny, ale práve preto si vážim ako máločo osobnú odvahu a statočnosť disidentov. V tej miere bola na Slovensku výnimočná a práve preto som bol vždy presvedčený, že disidenti sú z povahy veci najlepší Slováci. Z disidentov to vedel Dominik Tatarka, ale Slovák ako repa bol aj Miro Kusý. 

„Miro Kusý bol ako balvan. Nedalo sa ho vyviklať, neuhol ani v najťažších sporoch a konfliktoch, bol verný, spoľahlivý a lojálny.“

Bol som presvedčený, že k pomyselnej hranici medzi totalitným a slobodným svetom dospejeme z dvoch strán. Z našej strany tak, že prekročíme hranicu do slobodného sveta, ktorý nám rozviaže ruky a mysle. Zo strany disidentov tak, že prestanú byť mimo spoločnosti a stanú sa jej rovnoprávnou súčasťou. Takto som vnímal november 1989, a preto som sa v ňom cítil ako ryba vo vode. 

Miro Kusý a Milan Šimečka mali vo VPN obrovskú osobnú autoritu aj bez funkcií. Miro Kusý ich však mal a keby bol chcel, mohol ich mať aj viac. Z federálnej vlády odišiel, asi ho viac lákala akademická dráha rektora Univerzity Komenského, po prvých slobodných voľbách v júni 1990 sa stal členom predsedníctva SNR, ale mohol byť pokojne aj predseda vlády, keby bol naozaj chcel. Keď sme rozmýšľali u nás doma v neformálnych rozhovoroch, koho navrhneme Slovenskej rade VPN na funkciu predsedu vlády, Milan Šimečka sa na to opýtal aj Mira, no ten sa akosi nemal k činu, a tak mu jeho najlepší priateľ povedal, nech to nechá tak.  

Miro Kusý bol ako balvan. Nedalo sa ho vyviklať, neuhol ani v najťažších sporoch a konfliktoch, bol verný, spoľahlivý a lojálny. Preto sa napokon stal šéfom Havlovej prezidentskej kancelárie na Slovensku. Neopustil Československo, neopustil svojich českých disidentských druhov. Stretávali sme sa uňho doma, u Jolky, aj s Mirovými dcérami, a boli to pekné stretnutia, Miro mal rád život. Chodili sme celé 90. roky do Scheinfeldu do Československého dokumentačného strediska Viléma Prečana na Schwarzenberské dni, a boli to počas mečiarizmu krásne časy. Začali sa možno vtedy, keď Karel Schwarzenberg pri jednej návšteve Václava Havla v Bratislave na adresu nášho sporu s Mečiarom podotkol: „Pánové, buvola můžete zabít, nebo ho nechat v klidu, ale nemůžete ho zranit.“  Vtedy sme mu ešte nevedeli povedať, že na Slovensku existuje aj kategória odhnívania. 

Keď sa prevozom Dokumentačného strediska do Prahy Schwarzenberské dni skončili, bolo nám ľúto najmä za uhorským dňom so stepilou stopárkou, koňakom a franským vínom. V stretnutiach sme potom pokračovali v rezidencii českého veľvyslanca v Bratislave Rudolfa Slánskeho, v peknej funkcionalistickej budove nad Bratislavou s vyhliadkou na mesto. Z disentu ostala pri všetkých týchto stretnutiach atmosféra spoločenstva družnosti, ktorá medzitým zo Slovenska vyprchala. 

Potom sme sa začali od seba trochu vzďaľovať, netreba to zatajovať ani zveličovať. Je to prirodzené, vyplýva to z rozdielnych pováh, názorov, odlišného hodnotenia situácie. Spozornel som až celkom nedávno, keď som čítal v Denníku N posledné Mirove fejtóny, najmä text o samote, kde píše: „Moja samota je stav, v ktorom si usporadúvam svoje myšlienky, analyzujem svoje skúsenosti a rozmýšľam, čo ma čaká.“ To som už čosi šípil, lebo takto uvažuje človek pred smrťou. Paradoxne mi to potvrdil jeho pôvabný rozmarno-melancholický text Oči sú stále mladé: „Všetky orgány sa mi postupne ukladajú do módu staroby, starnú, ale oči si ponechávajú možnosť vidieť svet mlado. Nie vždy, nie vo všetkom, ale v tejto jednej veci určite. Aj roztrasený, jedovatý starec na chvíľu zmäkne, keď sa okolo neho obtrie dievčina so svojou neopakovateľnou vôňou mladosti.“

Ak to berieme tak, že človek si v starobe pripomína, čo mal v živote najradšej, tomuto Mirovmu šibalstvu dobre rozumieme. Človeku, ktorý mal rád život ako Miro, sa lepšie zomiera „s neopakovateľnou vôňou mladosti“, najmä keď je presvedčený, ako Miro v rozhovore s mladým Milanom, že po smrti „nie je nič“.