Autorita štátu je v troskách

Martin M. Šimečka, Denník N, 28. září 2025 (česky v Respektu 30. září 2025)

Ako mám brať vážne štát, ktorý mi ústavou prikazuje správať sa podľa názorov nacionalistov a katolíckej cirkvi?

Štát, ktorý si autoritu vynucuje na svojich občanoch potláčaním ich ľudskej identity, túto autoritu v skutočnosti stráca. Ako hovorí filozofka Hannah Arendt, “autorita funguje, len keď nepoužíva násilie”.

Štát práve toto násilie použil - hoci zatiaľ len byrokratickou formou - v novele ústavy, ktorá upiera konkrétnym ľuďom ich slobodu. Z textu je tiež zrejmé, že ak by sa pokúsili navzdory paragrafom žiť ako slobodní ľudia, štát použije aj násilie fyzické.

Ako mám brať vážne štát, ktorý zužuje ľudskú prirodzenosť do dvoch tupých koloniek “muž, žena” a oháňa sa bludným a blúdiacim pojmom “národná identita”?

Spisovateľ Christopher Hitchens vo svojich “Listoch mladému skeptikovi” opisuje svoj súboj s americkými úradmi, ktoré ho nútili, aby si v dotazníku vybral “rasu”. Hitchens do nej tvrdohlavo písal slovo “človek”. Až jedného dňa táto kolonka zmizla.

V lepšom prípade sa tak jedného dňa stane aj na Slovensku, ale dovtedy v ňom budem žiť s vedomím, že nie je mojím spoločníkom, ale protivníkom. Chce rozhodovať o tom, čo je normálne. Aj komunisti to robili, preto posielali disidentov na psychiatriu, pretože predsa nikto, kto sa búri proti ich absolútnej moci, nemôže byť normálny.

Štát, ktorý sa pokúša zvrátiť nezvratnú budúcnosť, prichádza o svoju autoritu, lebo je na smiech. Americký prezident Donald Trump hlása, že zmena klímy je ľavicový podvod, a preto chce potláčať výrobu energie z obnoviteľných zdrojov.

Ako píše komentátorka Financial Times Gilian Tett, dá sa nad tým plakať, ale rozumnejšou odpoveďou je smiech. Klimatická zmena totiž Trumpa ignoruje a výroba elektriny zo slnka a vetra nezadržateľne rastie na celom svete a dokonca aj v samotnej Amerike. Bez ohľadu na Trumpa. Jediným dôsledkom je oslabovanie autority štátu, ktorý sa volá USA. Dovnútra aj navonok.

A tak je to aj so štátom, ktorý sa volá Slovenská republika. Chce potlačiť prirodzený vývoj spoločnosti k mnohorakosti a môžeme nad tým buď plakať, alebo sa smiať. Rozumné je robiť to druhé.

Matovič a Fico

To, čo je však naozaj vážne, je strata autority štátu, ktorý už od začiatku svojej existencie vyvolával pochybnosti o tom, či dokáže občanov presvedčiť o tom, že vznikol pre nich. V roku 1993 sa štát pokúšal vynútiť si autoritu zapaľovaním vatier a útokom na všetkých, ktorí boli proti jeho vzniku. Výsledkom bol taký úpadok jeho autority doma aj v zahraničí, až sa stal príslovečnou “čiernou dierou” strednej Európy.

Po roku 1998 sa postupne autorita štátu v očiach občanov posilňovala aj preto, lebo Európska únia nútila vládnu moc prijímať zákony, ktoré týmto občanom rozširovala ich práva, čím ich presvedčila, že jej na nich záleží. Autorita Slovenskej republiky rástla aj v očiach sveta, lebo ju posilňovalo členstvo v EÚ a v NATO.

Začala však opäť slabnúť vinou systémovej korupcie, škandálov a vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorej štát nielenže nedokázal zabrániť, ale dokonca k nej nepriamo nabádal.

Potom prišla pandémia a moci sa ujal zlostný klaun Igor Matovič. Potom sa k moci vrátil organizovaný zločin s Robertom Ficom na čele. Obaja spoločne oslabovali autoritu štátu, až kým neprišla novela ústavy, ktorá ju zrazila na kolená.

Ako mám brať vážne štát, ktorý mi ústavou prikazuje správať sa podľa názorov nacionalistov a katolíckej cirkvi? Tá, mimochodom, tiež stráca autoritu práve preto, lebo sa zúfalo snaží zvrátiť prirodzený vývoj.

Čo má občan robiť, keď sa štát mení z ochrancu na predátora, keď sa štátu zmocnila luza? Možností je viacero, od pohŕdania až po otvorený odpor, ak sa štát rozhodne použiť násilie. Zatiaľ však postačí odmietnutie jeho autority. Ignorovať paragrafy, ktorými potláča moju slobodu. Vysmievať sa mu.

Viem, že v praxi to budú mať LGBTI+ ľudia ťažké, lebo štát má represívne páky. Našou morálnou povinnosťou je im pomáhať, prejavovať im úctu a solidaritu, lebo v piatok sa stali oficiálne neželanými občanmi štátu.

Je aj našou povinnosťou ignorovať byrokratickú definíciu štátu o vláde nadradených nad menejcennými. Tak som ignoroval za komunistického režimu jeho článok ústavy o nadvláde komunistov.

Slobodní budeme vtedy, keď sa budeme správať tak, ako keby sme boli slobodní, napriek tomu, že štát nám vnucuje opak. Jedného dňa možno štát svoju autoritu obnoví, keď nám dokáže, že mu záleží na našich právach. Dovtedy si ju nezaslúži.